piatok

„Istoty“ najmenej rozvinutým regiónom

S pomocou regiónom sa nám stane presne to, čo s riešením rómskej otázky, masovými vládnymi stimulmi do súkromných firiem či duálnym vzdelávaním – nebudeme vedieť, čo zabralo a čo nie.

 

Vláda chce podľa návrhu zákona podporovať najmenej rozvinuté okresy. Jasné, že znižovanie regionálnych rozdielov je dobrý cieľ. Tak isto, ako bol od začiatku dobrý cieľ vyriešiť rómsku otázku.

Plnenie jedného aj druhého si už vyžiadalo za dve dekády stovky miliónov eur, miliardy korún. Zmena? Peniaze sú minuté. No a ešte sa zmenilo aj to, že sme o dvadsať rokov starší. Istota? Problémy ostali.

Rozdiely medzi najviac a najmenej rozvinutými regiónmi ostávajú dlhodobo veľké.  V miere nezamestnanosti a HDP vytvorenom na obyvateľa sa dokonca zvyšujú. Napríklad HDP na obyvateľa Bratislavského kraja bolo v roku 1995 vyššie 3,34 krát ako HDP vytvorené na obyvateľa v Prešovskom kraji, pritom v roku 2013 bol tento pomer až 4,11. V okrese Michalovce bola v roku 2000  nezamestnanosť 2,17-krat vyššia ako v okrese Trnava, v roku 2015 bol už tento pomer 2,53 v neprospech Michaloviec (ÚPSVaR). Nejde o náhodne vybrané príklady. Nasledujúci graf zachytáva rast rozdielov medzi okresmi od roku 1995 do roku 2013 podľa vytvoreného HDP na obyvateľa:0

Množstvo projektov, iniciatív či výjazdových zasadnutí vlád zameraných na pomoc najmenej rozvinutým regiónom bolo evidentne skôr politicko-marketingovými aktivitami.

Myslím, že to tak bude aj  v prípade návrhu zákona, ktorý aktuálne posunul parlament do druhého čítania.

Takéto projekty majú tri problémy. Prvý – najmenší, ale stále veľký. Vláda nemá vopred k dispozícii analýzu, ktorá by identifikovala príčiny problémov, na ktorých základe by navrhla opatrenia. Ako obyčajne, sústredí sa na to, že vytvorí skupinku ľudí, ktorí budú mať rozdeľovanie peňazí na starosti. V tomto prípade Radu pre rozvoj najmenej rozvinutého okresu. Čiže dnes nevieme, čo je problém okresu, vieme len, kto rozdelí peniaze.

Druhý problém je väčší. Vláda nemá stanovený merateľný cieľ projektu. Nestanovila a  nezverejnila totiž ukazovatele, podľa ktorých by sa úspešnosť projektov (v danom prípade Akčných plánov) hodnotila.

Mal by sa napríklad určiť cieľový stav nezamestnanosti, miezd, investícií, tvorby HDP, chudoby atď. v okrese v porovnaní s celoslovenským, resp. krajským priemerom po skončení projektu.

Ak nemá vláda stanovený merateľný cieľ na začiatku projektu, tak projekt takmer určite nebudeme vedieť vyhodnotiť. Stane sa nám presne to, čo s riešením rómskej otázky, masovými vládnymi stimulmi do súkromných firiem či duálnym vzdelávaním – nebudeme vedieť, čo zabralo a čo nie.

Čiže ani v budúcnosti nebude vláda schopná odlíšiť a podporiť tie projekty, ktoré prinášajú výsledky lacnejšie od tých, ktoré prinášajú výsledky drahšie, ani od tých, ktoré neprinášajú žiadne výsledky. Zjednodušene, po dvadsiatich rokoch nalievania peňazí do riešenia rómskeho problému, nielen, že sme prišli o peniaze, nielen, že problém je stále nevyriešený, ale my ani nevieme, ktoré opatrenia zabrali, a teda, do ktorý by sme mali investovať v budúcnosti. To isté nám hrozí aj v politike vyrovnávania regionálnych rozdielov. Najdrahšie investovanie do riešenia problémov je také, pri ktorom sa nič nenaučíme.

Tretí problém je tiež veľký. Vláda vyberie na daniach a odvodoch viac, než musí od ľudí a firiem schopných ich vlastnou prácou vytvoriť. O tom, či vedia dosahovať užitočné výsledky rozhoduje väčšinou hospodárska súťaž. Čiže výsledky zrejme majú. Vláda potom vytvorí komisiu a posunie na ňu peniaze od platcov. Komisia posunie peniaze tam, kde sa výsledky nemerajú. Čiže zrejme ani nie sú.

Takto to bude aj v prípade predmetného zákona. Nízka (15 %) rovná daň bez výnimiek síce nedokáže poslať peniaze platcov daní presne tým, ktorých vyberú vládne rady, ale, ako ukazujú slovenské skúsenosti, pomôže celej ekonomike. Pri nízkej rovnej dani bez výnimiek by mali aj najmenej rozvinuté okresy zlepšenie isté.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |