„Kdo chce žít ve střední Evropě, musí být maličko přivožralý“
Správne uchopené alkoholické podujatie dokáže povýšiť „bohapusté chľastanie“ na pamätný kultúrno-športový počin.
Ide o výrok Bohumila Hrabala. Nepochybujem, že o tom vedel svoje – o strednej Európe aj o alkohole. Popíjanie s niekým, kto nám rozumie, je vždy spojené s množstvom krásne zlých rozhodnutí, príbehov, rozhovorov, radostného tárania, nečakaných stretnutí a dokonca športových výkonov. Správne uchopené alkoholické podujatie dokáže povýšiť „bohapusté chľastanie“ na pamätný kultúrno-športový počin.
Napríklad taký Hrabalov „Libeňský slalom“. Jeho pravidlá boli pomerne jednoduché – účastníci sa vyviezli električkou č. 3 na pražské Kobylisy. Odtiaľ bolo potrebné zísť pomedzi osemnásť bránok (krčiem) a v každej vypiť jedno pivo. Trať s dĺžkou 5,6 kilometra a s prevýšením 96 metrov sa začínala U Hofmanů, Na Vlachovce, Na růžku, Na ztracené vartě, U Milerů, U Erbu, U Automatu svět… atď. až po stále existujúcu libeňskú hospodu U Města Rokycan.
Český prozaik a spoluautor knihy Praha ožralá Petr Stančík ma však zásadne odrádzal od pokušenia rekonštruovať toto náročné podujatie. Hoci aj v príjemnej spoločnosti. Sám sa o to párkrát pokúsil a vždy bol nútený Libeňský slalom minimálne v polovici prerušiť. Hrabal mal solídny tréning a dokázal aj presvedčivo fabulovať.
Vynachádzavosť tvorcov športových hier zameraných na to, ako sa rýchlo a zábavne s partiou kamarátov „zrúbať pod obraz boží“, nepozná hraníc. Kým som pred niekoľkými rokmi pochopil pravidlá
