Denník N

Je iné zažiť Londýn ako turista a ako hosť Mekyho Žbirku

Bolo to vlani v septembri, Denník N ešte neexistoval. V telefone sa ozval známy hlas s otázkou, či by som sa nechcel ísť pozrieť do štúdií, kde vzniklo niekoľko najslávnejších hudobných nahrávok. Samozrejme, že som chcel.

Vitajte v Abbey Road, najslávnejších štúdiách na svete, hovorí ich slogan a nepreháňa. Naozaj žiadny iný priestor, kde sa nahráva hudba, nie je známejší ako táto budova v severnom Londýne. Väčšina turistov skončí na neďalekom prechode a fotí sa podľa obalu rovnomennej platne The Beatles alebo píše odkazy na múr, občas niekto asertívnejší prejde malý dvor, aby si spravil momentku pred vstupnými dverami.

Neboli sme prví, ani poslední novinári, ktorí sa vďaka spevákovi Mekymu Žbirkovi dostali dovnútra. Nahrával tu už viackrát, najskôr EP, teraz dvojalbum. „Ale ten pocit, keď ste tu, mi nikdy nezovšednie,“ hovorí. Keď prejdete dverami, pochopíte ho.

Nie je to len otázka peňazí

Že to nebude obyčajný výlet, je jasné už po príchode na letisko. Víta nás mladík v obleku s ceduľou v ruke. Nevolá sa John, ani Paul, ale Martin a nepochádza zo žiadneho britského mesta, ale z Medzilaboriec. Posadí nás do limuzíny a vyrazíme po diaľnici do mesta.

V Londýne pracuje už osem rokov. Na Slovensku mal s kamarátom optiku, tu pre agentúru pravidelne vozí hercov. O koho ide, sa niekedy dozvie až dodatočne. „Ten chlapík sa mi zdal povedomý, tak som sa spýtal šéfa, kto to bol. On vraví: Ty nepoznáš Benedicta Cumberbatcha?“

Na predmestí nás víta typická ranná zápcha aj typické počasie – dážď. Presnejšie jedna z jeho variácií, ktorú Angličania označujú slovami light shower. Severným Londýnom sa nakoniec prekľučkujeme až k miestu, kde autá spomaľuje niečo, čo inde nenájdete. Ťažko si predstaviť niečo podobné na Slovensku bez nervózneho vytrubovania a pískajúcich bŕzd. Miestni šoféri však už od septembra 1969, keď vyšla beatlesovská platňa Abbey Road, vedia, že to nemá cenu.

Fanúšikovia skupiny sa prakticky nonstop zvečňujú v najrôznejších variáciách na kultovú fotografiu a tí, čo sedia v autách, im to trpezlivo tolerujú. Existuje dokonca stránka, kde sa zbierajú zábery z prechodu, aj samotné štúdiá vysielajú priamy prenos z diania na ulici cez webkameru.

fanusikovia

My však nemierime k prechodu, ale do nenápadnej bielej budovy. Tá nás zaujíma najviac. Po chvíli dorazí Katka Žbirková a dohodneme sa, že s kolegom Bálikom z .týždňa prídeme na druhý deň, lebo dnu sú už iní novinári. Dostaneme pozvanie na večeru v štvrti, kde majú Žbirkovci byt, a vyberieme sa do centra.

Na najbližšej stanici metra je obchod so suvenírmi, ktorý všetkým beatlesovským fanúšikom potvrdzuje, že sú tu správne. Obrázkom slávnej štvorice sa v celom meste nedá vyhnúť, aj keď je trochu prekvapivé, že k jej pamätným miestam tu majú dosť platonický vzťah. Ulica Denmark Street, ktorá je pendantom bratislavskej Medenej ulice sa mení. Pôvodné staré hudobné obchody s fotkami a plagátmi postupne pohlcuje nová výstavba, na Savile Row sa márne snažíme identifikovať budovu, kde beatlesáci v januári 1969 odohrali svoj úplne posledný koncert.

Nechýbalo veľa a ešte horšie by dopadli štúdiá Abbey Road. Ich dlhoročný majiteľ, firma EMI sa dostala do problémov a vyhlásila, že sú na predaj. Lukratívny priestor v pokojnej štvrti s veľkým parkom a pár zastávkami do centra je veľké lákadlo pre developerov, no hudobníci na čele s Paulom McCartneym okamžite protestovali a príčetná britská vláda rýchlo stopla realitné vízie, keď priestor zaradila do zoznamu chráneného kultúrneho dedičstva.

Majiteľom štúdií sa v septembri 2012 stala firma Universal. U tej vydáva aj Meky Žbirka, čo je kľúč k tomu, že ako prvý slovenský hudobník dostal šancu nahrať tu celý album. Ak si myslíte, že je to len otázka peňazí, skúste napísať mail na bookings@abbeyroad.com. Určite sa jednoduchšie do Abbey Road dostanete pomocou Google.

„Vybavovalo sa to pol roka, tú možnosť naozaj nedostane každý. Priestory sa dajú prenajať na firemné akcie, ale veľmi si vyberajú, koho sem pustia. Rob nám hovoril, že raz mu nejakí Rusi ponúkali veľké peniaze, ale odmietol ich,“ vraví nám Katka Žbirková.

K producentovi Robovi Cassovi sa ešte dostaneme, najskôr treba vysvetliť, že celé to vzniklo pri hľadaní darčeka k šesťdesiatke jej manžela. Nemohol byť dokonalejší – Miro Žbirka je jedným z najväčších fanúšikov The Beatles a že raz bude nahrávať na rovnakých miestach ako oni, mu nikdy nenapadlo.

beatles

Keď tam prišiel po prvýkrát, najskôr sa potreboval nabažiť minulosti. Vdýchnuť atmosféru pod schodami do réžie v štúdiu 2, kde vznikla väčšina nahrávok legendárnej skupiny a ďalších slávnych mien. Všade po chodbách, aj v kantíne sú ich fotografie. Lenže Abbey Road nie je múzeum, ale stále funkčný nahrávací priestor.

„To som si uvedomil, keď mi do slúchadiel pustili ten fantastický zvuk. Okamžite vás pohltí,“ hovorí Miro Žbirka. „Keď som si s odstupom času celú nahrávku vypočul, mal som čo robiť, aby som uveril, že sa to celé vôbec stalo.“

Večeriame štýlovo, neďaleko miesta, kde vznikol iný legendárny obal albumu ďalšej britskej legendy – Muswell Hillbillies (1971) skupiny The Kinks a na záver dostaneme od Žbirkovcov tip na špeciálnu krčmu. Zvonku stále vyzerá ako kostol, akurát vnútri už je namiesto oltáru výčapný pult, na stenách sa na veľkoplošných obrazovkách púšťajú futbalové zápasy a ateizmus na entú zaklincuje hrací automat.

Cream de la Cream

V Londýne však nie sme kvôli jedlu a pivu, hlavným dôvodom je Abbey Road. Muzikanti tam chodia s vlastnými producentmi alebo môžu využiť služby tých, ktorí sú tu zamestnaní. Tí sú dvaja – syn „piateho člena Beatles“ Georgea Martina Giles a Rob Cass, ktorý sa postaral o slovenského speváka. Poskladal mu britskú sprievodnú kapelu, zaranžoval pesničky, okrem hry na gitaru si aj zaspieval viachlasy, čo je prvá novinka oproti predchádzajúcim Žbirkovým albumom, na ktorých si v posledných rokoch robil všetky vokály sám.

„Keď sme sa stretli, hádzal rôznymi menami, pri ktorých mi v živote nenapadlo, že by som s nimi mohol niečo robiť. Ako bubeníka napríklad priviedol Franka Tontoha, ktorý hrával s Amy Winehouse, do jednej pesničky zavolal klávesáka Manfreda Manna, ktorý bol v polovici 60. rokov ako jeden z prvých zahraničných hudobníkov na Slovensku. Na jeho koncert som sa vtedy nedostal, bol som príliš mladý, naši ma nepustili, tak ma teraz počkal v Anglicku,“ dodáva s humorom Žbirka.

Nápadov na pesničky si pripravil dosť, čo s textmi? Nahrával v Británii, s britskými muzikantmi, tak padlo rozhodnutie pre angličtinu. Producent ho zoznámil s Petom Brownom, ktorý sa podpísal pod najslávnejšie texty superskupiny Cream ako I Feel Free či Sunshine of Your Love: „Sadli sme si. Je veľmi rozhľadený a vnímavý, zaujímal sa o detaily života za bývalou železnou oponou. Nešlo mu o peniaze, Rob mi tvrdil, že čo ho nezaujme, to nerobí.“

Ako bol celý tím muzikantov vo švungu, keď sa minuli anglické texty, Žbirka vytiahol ešte šesť svojich a dva od Kamila Peteraja, nakoniec vznikol dvojalbum s názvom Miro. Prečo nakoniec mix dvoch jazykov?

„Na začiatku sme urobili pesničku Fair Play, v angličtine aj slovenčine. Keby bola jediná, nedávalo by to zmysel. Tak sme pridali ďalšie a bolo by ich možno viac, keby ma firma nestopla. Spomenul som si na mamu, ktorá mi už začiatkom 90. rokov povedala: Som rada, že spievaš po slovensky. Myslela tým, že angličtina začína valcovať už aj u nás, ale čo je zaujímavé, povedala to po anglicky.“

Obal tvorí mozaika malých fotografií z Abbey Road, ťažko sa hľadala jedna hlavná, ale asi najvýstižnejší je tento záber zo štúdia 2:

nazemi
Producent Rob Cass dorazil na naše stretnutie v kabáte, ktorý mu venovala rodina Jacka Brucea. Basgitaristovi Cream produkoval sólový album a všetci vedeli, že bude jeho posledným. „Keby Jack ešte žil, verím tomu, že by hral aj na tejto nahrávke,“ hovorí muž, ktorý je v Abbey Road ako doma.

Oficiálne sa sem chodiť nemôže, ani tu fotiť, ale on nás dostane do štúdia 1 aj do jeho kontrolnej miestnosti s obrovským mixpultom, na ktorý sa nahráva(la) klasika a soundtracky do filmov. Napríklad Hviezdne vojny alebo Pán prsteňov. Štúdio 2 je menšie, ale najzásadnejšie. Nie sme zamestnanci, ani zákazníci, takže vnútri sa nedá byť dlhšie než pár sekúnd. No tie stačia, aby človek videl to najpodstatnejšie a nadýchal sa atmosféry, z ktorej sa spamätá až po dlhom čase vonku. Cestou po úzkej chodbe míňame veľký 4-stopový magnetofón Studer. „To je ten typ na ktorý The Beatles nahrali väčšinu albumov?,“ pýtame sa Roba. „To je TEN stroj, pozrite sa na seriálne číslo – 1.“

studer

Steny chodieb aj kantína sú vytapetované dobovými fotografiami najslávnejších mien, ktoré tu robili nahrávky a ďalšie k nim pribudnú. Rob nám vykladá, že sa mu rysuje spolupráca s ďalšími legendami – s The Faces, pretože Rod Stewart, Ronnie Wood a Kenney Jones vraj svoj reunion myslia vážne, sľubne vyzerá aj projekt s jedným z otcov rokenrolu Jerrym Leem Lewisom. Ten dodnes ľudí oslovuje podľa svojej prezývky namiesto mena slovom „killer“ a producenta už zásobil historkami z dávnych súbojov z Little Richardom, kto je väčšia hviezda.

Rob spomína aj na Amy Winehouse. Všetci v štúdiách boli nervózni, pretože vonku na ňu striehol bulvár aj fanúšikovia, všade boli policajti. On sa pokúsil odľahčiť atmosféru vtipom: „Keď išla po chodbe, zakričal som na ňu: Hej, nemysli si, že dva albumy z teba spravia legendu. To by si musela zomrieť. Zasmiala sa. Dnes ma z toho mrazí.“

Tento dvojalbum sa mu robil dobre, pretože „Mirou“ (ako ho pôvabne anglicky volá) prišiel do štúdia veľmi dobre pripravený a producentovi dal voľné ruky. Kým v Česku Žbirku pre časté zásahy do nahrávania niektorí muzikanti prezývajú policajt, tu nič hovoriť nemusel.

„Robili sme na minimum strihov, muzikantom bolo rýchlo všetko jasné, takže nahrávanie plynulo hladko. Ani sme sa nepohádali. Dokonca ani riešiť prízvuk, pretože on ho má naozaj dobrý. Malý problém mal len s jediným slovom – buccaneers,“ vraví Rob Cass.

Nový album bude mať onedlho dvojitú koncertnú premiéru. Českú v Prahe 13. októbra v klube Jazz Dock uvidia len pozvaní hostia a médiá. Slovenskí fanúšikovia môžu prísť o dva dni neskôr do bratislavského Véčka, ak si stihnú kúpiť jednu z limitovaného počtu 250 vstupeniek. Okrem Mira Žbirku a Roba Cassa vystúpi aj Pete Brown so synom basáka Cream Jacka Brucea – Malcolmom Bruceom.

Kultúra

Teraz najčítanejšie