Čo ak sa USA po ďalšom saigonskom okamihu už nikdy nevrátia?

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

„Amerika je späť,“ povedal prezident Joe Biden začiatkom tohto roka a celý demokratický svet si vydýchol. Ale keď sledujeme debakel, ktorým je chaotický odchod USA z Afganistanu, pri ktorom vyzerá Kábul ako druhý Saigon, zašepká nám v hlave strašidelný hlas: A čo keď sa Amerika už nikdy nevráti? Čo sa stane potom? Príde čínske storočie? Bude Európa novým lídrom slobodného sveta? Alebo nastane obyčajná stará známa medzinárodná anarchia?

Buďme realisti

Kiež by to bolo ako v Saigone v roku 1975! Americké poníženie vo Vietname, ktoré prišlo krátko po afére Watergate, znamenalo dno americkej reputácie vo svete. Ale do desiatich rokov boli USA späť. A v roku 1995 sa zdalo, že Amerika zostane nespochybniteľnou hypermocnosťou. Každý vie, že dnes je to inak. Domáce problémy, ktoré si USA spôsobili samy, sú desaťkrát hlbšie a štrukturálnejšie než v polovici 70. rokov minulého storočia. Čiastočne preto, že podľa vzoru iných príliš mocných ríš v celej histórii minuli bilióny dolárov na miestach, ako sú Afganistan a Irak, namiesto toho, aby viac budovali doma. V zahraničí USA už nečelia upadajúcej leninskej superveľmoci Sovietskemu zväzu, ale rastúcej leninskej superveľmoci Číne. A jedinou hypermocnosťou je dnes klimatická zmena.

Realisticky sa dá dnes očakávať maximálne to, že sa Spojené štáty „vrátia“ ako vedúca západná mocnosť na medzinárodnej scéne, ktorá bude prvá medzi rovnými v globálnej sieti demokracií. Zlosť na americké správanie v minulosti v rôznych častiach sveta by nemala žiadnemu demokratovi zatvárať oči pred tým, že všetky iné alternatívy sú horšie. A Bidenova administratíva predstavuje najlepšiu šancu, ako sa tam dostať.

Čo ak sa nevrátia?

Predstavte si, že by žalostná, skorumpovaná, Američanmi financovaná afganská vláda a jej tristotisícová, Američanmi vycvičená armáda vydržala o niekoľko týždňov dlhšie, že by došlo k riadenému stiahnutiu vojsk a že by na streche americkej ambasády nepristával vrtuľník (ten jeden obrázok je silnejší ako milión slov). Aj tak by vládol pocit nešťastia a istého zlyhania, no celú akciu by šlo zarámcovať tým, že skúsený americký prezident triezvo plní tvrdý plán návratu Ameriky na medzinárodné javisko, ktorému dnes dominujú tri výzvy: covid, klíma a Čína.
Stále je možné, že USA môžu pokračovať v tomto kurze. Udalosti vždy vyzerajú zblízka väčšie ako z odstupu. Na scény na kábulskom letisku sa nikdy nezabudne, ale postupom času sa zmení perspektíva.

Napriek tomu je tu chvíľa, aby sme sa zamysleli nad alternatívou, že USA sa nikdy nevrátia späť na pozíciu medzinárodného lídra. Čo potom? Čína sa takmer určite stane dominantnou, ale nie prevládajúcou mocnosťou v Ázii. Zabrániť tomu sa budú snažiť Japonsko, India i Austrália, nehovoriac o Spojených štátoch, ktoré budú v indicko-pacifickom priestore stále prítomné. V samotnej Číne skôr či neskôr povedú rozpory medzi stále viac leninským politickým systémom, kde je moc koncentrovaná nieže v rukách jednej strany, ale jedného muža, a komplexnou, rozvinutou kapitalistickou ekonomikou a spoločnosťou k vnútornej kríze. Hľadanie nacionalistickej legitimity povedie k dobrodružstvám v zahraničí, čoho bezprostredný výsledok môže pocítiť Taiwan.

Bude to viesť Európa?

Toto však nie je vzorec pre „čínske storočie“ v tom zmysle, v akom by sa dalo do určitej miery vierohodne hovoriť o „americkom storočí“ (alebo aspoň o americkom dvadsaťročí medzi rokmi 1989 až 2009) a predtým o „britskom storočí“. Čína už má v niektorých európskych krajinách veľký vplyv, ale nestane sa v Európe vedúcou mocnosťou. A Rusko na to môže pomýšľať ešte menej, aj keď sa Vladimir Putin bude podobne ako Si Ťin-pching z tohto posledného amerického neúspechu nepochybne smiať.

Takže ponúkam optimistickejší scenár, ktorý poteší francúzske srdcia. Čo hovoríte na to, že by sa EÚ stala lídrom slobodného sveta? Ako Angličan a Európan by som bol rád, keby sa niečo také stalo. V skutočnosti som s priateľmi z celého nášho kontinentu strávil veľa času prácou v organizácii s názvom Európska rada pre zahraničné vzťahy. Naším cieľom bola podpora súdržnejšej a efektívnejšej európskej zahraničnej politiky. Ale tá nevyzerá dobre.

Jeden európsky líder, francúzsky prezident Emmanuel Macron, má víziu, ale nemá prostriedky. Pravdepodobní nástupcovia kancelárky Angely Merkelovej majú prostriedky, ale nie víziu. Británia práve opustila klub, len aby sa teraz poprední britskí konzervatívci hlasno sťažovali na to, že nás USA nechávajú v Afganistane v štichu. To najlepšie, v čo môžeme dúfať, je Európa, ktorá je schopná brániť vlastných ľudí, záujmy a hodnoty doma aj v našom blízkom zahraničí.

Zostáva preto tretia globálna alternatíva, ktorou je medzinárodná anarchia, teda súťažiace veľmoci, kmene a záujmy. Je to svet „G-Zero“, ako ho nazval geopolitický analytik Ian Bremmer. V najhoršom prípade z toho bude Afganistan vo veľkom. Odhliadnuc od biedy, ktorú by to prinieslo miliónom ľudských bytostí, ide aj o riziko zohrievania planéty. Apokalyptické požiare tohto leta na gréckych ostrovoch a záplavy v Nemecku, nehovoriac o nedávnych autoritatívnych varovaniach vedcov vo veci klímy, ukazujú, že na riešenie klimatickej krízy potrebujeme bezprecedentnú úroveň globálnych kolektívnych opatrení. Lenže geopolitická situácia dosiahnutie takejto globálnej kolektívnej akcie sťažuje.

Je to na nás všetkých

Nedávno som sledoval americký sci-fi film s názvom Príchodzí, v ktorom mimozemšťania podobajúci sa chobotnici pristávajú na rôznych miestach v USA, Rusku, Číne, Saudskej Arábii a ďalších kľúčových svetových veľmociach. Ukázalo sa, že ich cieľom je prinútiť bojujúce kmene ľudstva k spolupráci, pretože „o 3500 rokov vás budeme potrebovať“. Keďže ide o americký film, aj sa im to darí.

Bez zásahu jasnozrivej medzigalaktickej chobotnice je však táto úloha na nás. Tento moment si vyžaduje aktívny záväzok Európy a Číny, Indie, Japonska, Austrálie a mnohých ďalších. A stále si takisto vyžaduje, aby sa USA vrátili k vedúcej úlohe v koncerte demokracií, už nie k úlohe hegemóna, ale prvého medzi rovnými. Jeden ekonóm kedysi poznamenal, že pre chudobné krajiny existuje iba jedna vec, ktorá je horšia ako vykorisťovanie, a to je nedostatok vykorisťovania. Analogicky dodajme: existuje len jedna vec, ktorá je horšia ako americké líderstvo, a to je jeho neprítomnosť.