Denník N

Ďalšia katastrofa je na ceste, no my na ňu nie sme pripravení

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Poučenie z pandémie spočíva v tom, že neexistuje rozdiel medzi prírodnými katastrofami a katastrofami spôsobenými človekom.

Autor je britsko-americký historik

Pandémia covidu-19 sa neskončila, ale už je zrejmé, že lord Rees, britský kráľovský astronóm, vyhral svoju stávku z roku 2017 s harvardským psychológom Stevenom Pinkerom, že „jedna udalosť bioteroru alebo bioeroru povedie v rámci šesťmesačného obdobia, začínajúceho sa najneskôr 31. decembra 2020, k miliónu obetí“.

Vlani si podľa Univerzity Johnsa Hopkinsa vírus SARS-CoV-2 vyžiadal životy 1,8 milióna ľudí. Celosvetový počet obetí môže do 1. augusta prekročiť päť miliónov, prípadne až deväť miliónov, ak teda prijmeme drastickú novú revíziu Inštitútu pre metriku a hodnotenie zdravia smerom nahor. Mohlo to byť, samozrejme, aj horšie. V marci 2020 niektorí epidemiológovia tvrdili, že bez drastického sociálneho dištancu a ekonomických obmedzení by sa mohol konečný počet obetí pohybovať medzi 30 a 40 miliónmi. Napriek tomu sú náklady na takéto nefarmaceutické intervencie obrovské.

Varovanie lorda Reesa bolo iba jedným z mnohých varovaní pred rokom 2020, že najjasnejším a najaktuálnejším nebezpečenstvom pre ľudstvo je nový patogén a globálna pandémia, ktorú môže spôsobiť. No keď došlo k pandémii, tieto varovania sa vo väčšine krajín nepremietli do rýchlych a efektívnych opatrení. Prečo toľko demokracií zvládlo túto krízu tak zle?

Kde je problém?

Najjednoduchšie je obviniť populistických lídrov, ako sú americký prezident Donald Trump, britský premiér Boris Johnson, brazílsky prezident Jair Bolsonaro a teraz aj indický predseda vlády Narendra Modi. Určite sa, mierne povedané, nevyznamenali. Pokiaľ však ide o nadmernú úmrtnosť, v minulom roku na tom bolo Belgicko horšie ako USA, UK i Brazília. Jeho premiérkou však bola väčšinu minulého roku liberálka Sophie Wilmesová. Peru bolo zasiahnuté viac ako takmer ktorákoľvek väčšia krajina. Hoci jeho prezident Martin Vizcarra bol minulý rok tiež dvakrát obžalovaný, v skutočnosti ho nemožno označiť za populistu.

Bola problémom samotná demokracia? Nie. V Číne reagoval štát jednej strany na vypuknutie nového koronavírusu rovnakým spôsobom, ako reagoval jeho sovietsky náprotivok na jadrovú katastrofu v Černobyle z roku 1986: klamstvami. Napríklad 31. decembra Peking oznámil Svetovej zdravotníckej organizácii, že neexistujú „jasné dôkazy“ o prenose ochorenia z človeka na človeka. Na druhý deň bolo zadržaných osem lekárov z Wu-chanu, ktorí sa snažili spustiť poplach. Vláda prezidenta Si Ťin-pchinga zabránila šíreniu vírusu za hranice provincie Chu-pej iba drakonickými obmedzeniami slobody jednotlivca.

Ostatné autoritárske režimy dopadli horšie, aj keď si nemôžeme byť istí, ako zle, pretože ruským a iránskym štatistikám úmrtnosti nemožno dôverovať. Čo sa týka odpovede na pandémiu, skutočnými víťazmi sa stali Taiwan a Južná Kórea, dve východoázijské demokracie. Preteky vo vývoji vakcín vyhrali biotechnologické spoločnosti z USA a z Nemecka. Preteky v ich distribúcii vyhrali Izrael, Spojené arabské emiráty a Spojené kráľovstvo.

Máme tendenciu rozlišovať medzi prírodnými katastrofami a katastrofami spôsobenými človekom. Pandémiu však tvorí nový patogén a sociálne siete, na ktoré útočí. Rozsah nákazy nemôžeme pochopiť tak, že budeme študovať iba samotný vírus, pretože vírus infikuje iba toľko ľudí, koľko mu umožnia sociálne siete, a to má zase veľa spoločného s politikou.

Aj zemetrasenie je rovnako katastrofické, ako je rozsah urbanizácie pozdĺž zlomovej línie alebo pobrežnej čiary, ak teda spôsobí aj vlnu cunami. Katastrofa obnažuje spoločnosti a štáty, ktoré zasiahne. Je to okamih pravdy, ktorý niektorých odhaľuje ako krehkých, iných ako odolných a ďalších ako (aby som použil slovo Nassima Nicholasa Taleba) „antifragilných“. Tí nielenže dokážu vydržať katastrofu, ale ich to aj posilní. V tomto zmysle sú všetky katastrofy zapríčinené človekom: rozsah našej nadmernej úmrtnosti určuje naše konanie vrátane našej politickej prípravy a reakcií.

Zložitý systém

„Zvláštna porážka“ bol názov, ktorý dal historik Marc Bloch svojmu opisu kolapsu Francúzska v lete 1940. Americká a európska skúsenosť s covidom-19 má v mnohých ohľadoch tiež črty zvláštnej porážky, hoci za ňu tentokrát môže vírus, nie Nemci. Aj tu nepochybne zohralo úlohu zlé vedenie krajiny. Ale Bloch určite netvrdil, že za čudnú porážku Francúzska mohla iba vláda premiéra Paula Reynauda.

Katastrofy je už z ich podstaty ťažké predvídať. Niektoré z nich sú „predvídateľnými prekvapeniami“, ako napríklad „sivé nosorožce“ od Michele Wuckera, ktorých búrlivý príchod vidíme. Avšak v okamihu úderu sa tieto sivé nosorožce môžu premeniť na Talebove „čierne labute“, teda zdanlivo zarážajúce udalosti, o ktorých sa teraz tvrdí, že ich „nikto nemohol predvídať“.

Je to čiastočne preto, lebo veľa katastrofických udalostí sa riadi mocninovými krivkami a nie normálnym rozdelením pravdepodobnosti, ktoré náš mozog ľahšie pochopí. Distribúcia pandémií nie je známa Gaussova krivka, pričom väčšina ohnísk je zoskupená okolo priemeru. Skôr je to tak, že ak dáte do vzťahu veľkosť pandémií a frekvenciu ich výskytu v logaritmickej mierke, dostanete priamku. To isté platí aj o zemetraseniach.

To znamená, že neexistuje priemerná pandémia alebo zemetrasenie. Existuje niekoľko veľmi veľkých a veľmi veľa celkom malých udalostí a neexistuje spôsob, ako spojiť pravdepodobnosť s načasovaním veľmi veľkej. To isté platí pre katastrofy spôsobené človekom, ako sú vojny a revolúcie (ktoré majú často katastrofické následky), ako aj pre finančné krízy, teda ekonomické katastrofy, ktoré majú nižší počet obetí, ale často majú porovnateľne ničivé následky.

Charakteristickou črtou histórie je, že existuje oveľa viac čiernych labutí, než by sme čakali.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie