Cintorín rozpadnutých áut, zbité deti a prosíkanie vojakov. Takto vyzeral náš útek z Kábulu
Píše Susannah Georgeová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Dva dni po tom, ako Taliban ovládol Kábul, sme dostali šancu utiecť charterovým lietadlom do Kataru. Do odletu ostávalo iba pár hodín.
Ochranka okolo letiska sa rozpadávala a budúcnosť mojich dvoch afganských kolegov bola nejasná. Taliban sa im vyhrážal už v minulosti a obaja mali mladé rodiny, o ktoré sa obávali najviac.
Dostať sa na letisko malo byť to najnáročnejšie z celého plánu, a tak sme sa rozhodli podstúpiť to spoločne.
Nevideli sme sa, odkedy Taliban ovládol hlavné mesto, a naše opätovné stretnutie – po tom všetkom strachu a neustálych zmenách – bolo plné emócií.
Na zaprášenej štrkovej ceste k letisku, lemovanej betónovými bariérami, sme sa objali. Bola to jedna z prvých chvíľ úľavy za veľmi dlhý čas. Všetci sme plakali.
Museli sme sa ponáhľať k vojenskej časti letiska, z ktorého sa stávala najnebezpečnejšia časť mesta.
Taliban sa nikdy nezmení
Noc predtým bojovníci Talibanu zaútočili na dav čakajúci pred terminálom a zbili mužov, ženy a deti, ktorí sa snažili uniknúť z krajiny.
Ráno zablokovali aj stanovištia a cesty vedúce na letisko. Jedno z takýchto stanovíšť sa nachádzalo iba pár stoviek metrov od komplexu, kde som bola ubytovaná.
„Prečo chcete opustiť krajinu? Čo ste zač, zradcovia?“ kričal jeden z militantov na dav, ktorý sa zhlukol pri hlavnom vchode na letisko, známom tiež ako brána Abbey. Jeden bojovník dal facku
