V zime zostávajú uväznení v laboratóriách aj týždne, v lete chránia prístroje pred bleskami. Život vedcov na Lomnickom štíte

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.

Málokto má zo svojej pracovne lepší výhľad ako zamestnanci Laboratória fyziky kozmického žiarenia, ktoré patrí pod Slovenskú akadémiu vied, či meteorologickej stanice v nadmorskej výške 2 634 metrov.

Vedci sem chodia na niekoľkodňové až týždňové turnusy. Tie sa však môžu neplánovane predĺžiť, keď ich na štíte uväzní búrka či mráz.

Na Lomnickom štíte sme deň pred koncom osemdňovej šichty navštívili astronóma Pavla Schwartza. Meteorológ Rastislav Mačura začínal svoju desaťdňovú zmenu spolu s nami.

Na štít štartujeme z Tatranskej Lomnice ktorá je v nadmorskej výške 850 metrov nad morom. Lanová dráha nás s jedným prestupom behom dvadsiatich minút dopraví na Skalnaté Pleso.

Odtiaľ začínajú prísnejšie pravidlá, keďže do lanovky na štít potrebujete miestenku s konkrétnym časom. Ak svoju jazdu zmeškáte, pravdepodobnosť, že sa hore dostanete s novým lístkom, je malá. Dopyt tu totiž prevyšuje ponuku a lanovky na najvyššie položené trvale obývané miesto na Slovensku bývajú vypredané.

Zatiaľ čo pri prvých dvoch úsekoch sme si užívali pohľad na prírodu a zmenšujúce sa stromy, tretí okrem výhľadov ohromuje aj prudkým stúpaním.

Vzduch v kabíne citeľne redne a aj keď väčšina zo sedemnástich pasažierov vyzerá, že s vysokým prevýšením v priebehu pár minút nemá žiaden problém, pochybujem, že slabosť v kolenách cítim len ja. Viním z toho fakt, že som si ani časť túry neodkráčala po svojich a pomalšie. Pohľad na štít počas skvelej viditeľnosti si bez ohľadu na zmenu tlaku fotíme všetci. Okrem dievčaťa, ktoré vracia do vrecka.

Kozmické laboratórium

Pri termináli na nás v domácom oblečení a papučiach čaká astrofyzik Pavol Schwartz. Namiesto do kaviarne a obchodu s magnetkami tak smerujeme do nenápadných dverí, ktoré vedú do Laboratória fyziky kozmického žiarenia a koronálnej stanice. Schwartz v ňom strávil posledný týždeň.

„V observatóriu je nonstop niekto, kto pri peknom počasí sleduje slnečnú korónu. Striedame sa v 8-dňových turnusoch, zajtra idem do Tatranskej Lomnice,“ hovorí vedec.

Strmými schodmi, takmer ako po rebríku, vystupujeme z tretieho poschodia do pozorovacej kupoly. Dole majú vedci izbu na spanie a kuchynku.

Astronóm pracuje na Lomnickom štíte od roku 2012, ale slnečnú korónu sem chodil pozorovať ešte ako doktorand.

„Zažil som tu aj neplánovane dlhšie služby, keď bolo veľmi zlé počasie, hlavne silný vietor, alebo sa pokazila lanovka. Najdlhšie som tu bol desať dní, ale boli aj rekordmani, ktorých počasie nepustilo dole tri týždne,“ vysvetľuje sťažené pracovné podmienky Schwartz.

Pre takýto prípad majú vedci v ubytovacej časti mrazničky plné potravín a ďalších rezerv potrebných pre život na stanici.

Zdržanie pri ceste domov hrozí vedcom najmä v zime. Pohľadnicové výhľady na zasnežené kopce sú fajn, ale keď teplota klesne na menej ako mínus 19 stupňov, lanovka prestane premávať. Lano, ktoré ju ťahá, má totiž svoje limity a pri nižšej teplote by sa mohlo zlomiť.

„Neraz sa stalo, že sme zbalení každú chvíľu pozerali na teplomer, kedy teplota aspoň o trochu stúpne, aby nás zviezli dole,“ hovorí vedec.

Umelé zatmenie Slnka

Keď v riedkom vzduchu konečne vyšliapeme na tretie poschodie laboratória, vojdeme do kupoly s dvoma ďalekohľadmi na pozorovanie Slnka – koronografmi. Vedci v nich simulujú zatmenie Slnka, aby mohli pozorovať slnečnú korónu. Termín, ktorý nám dnes viac asociuje respiračný vírus pomenúva aj atmosféru (alebo obálku) okolo Slnka. Tá siaha až za dráhu Zeme a je zdrojom slnečného vetra, ktorý ovplyvňuje celú slnečnú sústavu.

Najlepšie sa pozoruje, keď je slnečný disk zakrytý mesiacom, no prirodzené zatmenia sú nepravidelné a cestovať za nimi je náročné a drahé. Preto si ich vedci „vyrábajú“.

„Špeciálnou clonkou, ktorú voláme ‚umelý mesiačik‘, slnko v korónografe umelo zakryjeme. Rozdiel je v tom, že k zatmeniu nedôjde vo vesmíre, ale v našom ďalekohľade a zemskej atmosfére, ktorá pozorovanie skresľuje,“ hovorí Schwartz. Čím je ďalekohľad vyššie, tým menej atmosféry a pozemského svetla kazí experimenty. Preto stojí laboratórium na štíte.

„Mali ste tu byť včera!“

Našu ďalšiu otázku vedec nepočuje, lebo otvára päťdesiatročnú kupolu, odkiaľ je k Slnku čo najbližšie. Okrem hluku, ktorý spôsobujú zasúvacie dvierka, za to viní aj nízky tlak, ktorý mu zhoršuje sluch.

Počasie na pozorovanie musí byť úplne bezoblačné, a tak z vedcových úst počujeme vetu, ktorú nenávidia všetci turisti či iní pozorovatelia prírody: „Mali ste tu byť včera, počasie bolo na pozorovanie ako stvorené.“

Od počasia sú astronómovia závislí, a tak sa naň pripravujú deň dopredu, aby ráno stihli nahriať všetky prístroje. „V lete sa dá pozorovať od šiestej, v zime od ôsmej rána. Potom človek pozoruje, kým neprídu mraky,“ vysvetľuje vedec a dodáva, že vhodné podmienky má tak tretinu dní do roka.

Po príchode mrakov sa dočasní obyvatelia kupoly venujú vyhodnocovaniu dát a písaniu vedeckých článkov. Keď mrakov príde príliš veľa a zmenia sa na búrku, ochraňujú drahú techniku pred bleskami.

Erupcie na Slnku

Prečo vlastne vedci sledujú žiaru okolo Slnka, ktorá vzdialene pripomína jeho lúče na detských obrázkoch?

„Zem sa pohybuje v priestore, ktorý vypĺňa hmota, takzvaný slnečný vietor, s elektrónovou teplotou približne 100-tisíc stupňov,“ povedal nám ešte pod štítom Peter Gömöry, riaditeľ Astronomického ústavu SAV, pod ktorý laboratórium patrí.

„Nie je to pre nás nebezpečné, lebo okolo Zeme je slnečný vietor veľmi riedky. Pripomína to rozdiel medzi tým, keď dáte ruku nad hrniec s vriacou vodou a para vás popáli menej alebo vôbec a tým, keď ju dáte priamo do vody,“ vysvetľuje vedec.

Slnečný vietor však vedia zmeniť napríklad slnečné erupcie, ktoré na Zem pošlú výrazne viac ionizovaných častíc.

„Keď je na Slnku veľká erupcia, tak zhruba o dva a pol dňa nastane na Zemi geomagnetická búrka. Pozorovaniami slnečnej koróny vieme takúto búrku predvídať a dať do ochranného módu citlivejšie prístroje, ktoré dokáže takáto búrka spáliť,“ hovorí vedec. Ich merania okrem iného prispievajú aj k snahe lepšie pochopiť takéto zmeny slnečného počasia.

Lomnický štít dnes patrí k posledným dvom pracoviskám, kde sa slnečná koróna pozoruje zo Zeme. Ďalšie je na Havaji vo výške vyše štyritisíc metrov nad morom.

Bližšie aj k bleskom

Prevádzkovať laboratórium, ktoré je takto vysoko, je náročné nielen pre zlú dostupnosť, ale aj pre búrky.

Búrkové obdobie trvá od apríla do októbra a keď sa pýtame, či do kupoly niekedy udrel blesk, Pavol Schwartz pobavene odpovedá: „Každú chvíľu.“

Vyrobiť bleskozvod na pozorovateľňu plnú drahej a citlivej techniky nie je jednoduché. Lomnický štít tvorí žula, ktorá nevedie elektrický prúd. Budovy na jeho vrchole preto uzemňuje oceľové lano, ktoré siaha až k medzistanici lanovky „Štart“. Tam je už normálna zemina.

„Oceľový kábel je však veľmi dlhý, a tak má taký odpor, že uzemnenie nefunguje spoľahlivo,“ vysvetľuje Schwartz. To čo je v pozorovateľni zapojené metalickými a nie optickými káblami preto vedci pri búrke rýchlo rozpájajú.

„Keď je búrka, tak máme dosť starostí, aby sa tu nič nezničilo. Krízovú situáciu, keď je zásah do budovy a ratujeme prístroje, som tu zažil už veľakrát,“ hovorí Schwartz a dodáva, že počas búrky sa na Lomničáku nebojí o seba, ale o prístroje.

Noc po našej návšteve práve takáto letná búrka plná bleskov a silného vetra prišla. Keď sme na druhý deň volali vedcovi, či stihol všetko rozpojiť, všetky koronografy fungujú a on sa dostal aj v takomto počasí dole, zastihli sme ho už doma. „Takáto búrka je v tomto ročnom období bežnou súčasťou smeny, bez nej by to ani nebolo ono,“ reagoval opäť takmer pobavene.

Navštíviť aj meteorologickú stanicu sme pôvodne neplánovali. Náš sprievodca však stretol kamaráta meteorológa, ktorý práve nastupoval na svoju desaťdňovú smenu, a tak nás Rastislav Mačura pozval na prehliadku najvyššie položenej meteorologickej stanice na Slovensku.

„Foťte si, o minútu musím dať správu, potom sa s vami porozprávam,“ povedal nám a šiel do centrály v Bratislave odoslať údaje o oblačnosti, vetre, slnečnom svite a teplote.

Hororová návšteva

Z údajov, ktoré posiela každú hodinu, sa potom robia predpovede počasia či správy o zmenách klímy. Pracovný deň tu trvá od šiestej rána do deviatej večer. No rovnako ako astronómovia, ani Mačura si v prípade pohotovosti a búrok nemôže nechať prácu na ráno. Je v pohotovosti počas celého pobytu.

„Bol som v práci, keď tu bol rekordný orkán, ktorý mal rýchlosť takmer 62 metrov za sekundu. Už pri štyridsiatich sa nikto neudrží na nohách. Vietor vás buď zodvihne do vzduchu, alebo minimálne zrazí z nôh,“ opisuje Mačura svoj najzaujímavejší zážitok z Lomničáku, na ktorom pracuje od roku 1989.

Vyštudovaný historik, ktorý pred meteorologickou kariérou robil v múzeu na Ľubovnianskom hrade, pracoval aj u astronómov. Na meteorologickej stanici je iba posledných šesť rokov.

„Počas tohto orkánu som sa pozeral na pôvodné prvorepublikové dvojité okno, ktoré máme v kancelárii. Jeho mosadzná kľučka sa zrazu začala pomaličky nárazmi hýbať dole, ako keby ju v horore otvárala neviditeľná ruka. Tak som pribehol a rýchlo ho bezpečne zavrel, lebo keby sem vošiel orkán, tak tu so všetkým veľmi nebezpečne zatočí,“ opisuje meteorológ približne štvorhodinový orkán, ktorého pozostatky duli okolo Lomnického štítu ešte niekoľko dní.

Tlak trápi aj skúsených pracovníkov

Aj meteorológovia majú okrem kancelárie izbu na spanie a kuchynku, aby mohli turnus prežiť v relatívnom pohodlí. Prvý deň je pritom aklimatizačný aj pre ľudí, ktorí sú na prácu vo vysokej nadmorskej výške zvyknutí.

„Zmenu tlaku cítime stále. Kolegovia po šesťdesiatke dokonca hovoria, že vekom potrebujú na privyknutie dva dni,“ hovorí Mačura.

„Kamarát horolezec na výškovú chorobu odporúča alkohol a spánok, no to nie je veľmi udržateľný model. My odporúčame 15 až 20 minút vodorovného pokoja. Príznaky ako točenie či bolesť hlavy alebo nevoľnosť by potom mali ustúpiť,“ vysvetľuje.

Karty s astronómami a lanovkármi sa tu po večeroch už nehrávajú, meteorológ si večery vypĺňa televíziou a internetom. Sčasti aj preto, lebo v spoločenských priestoroch sa zdržiavajú aj hoteloví hostia, ktorí za nemalú čiastku trávia na štíte noc.

„Vyplniť večery je dôležité, lebo toto pracovisko je náročné na kondíciu a kedysi sa tu po večeroch sedávalo v bufete. V dôsledku toho sa len málo lanovkárov dožilo 65 rokov,“ hovorí meteorológ.

Náročné zimy

Leto na Lomnickom štíte trvá približne mesiac. Dva mesiace si rozdelia jar a jeseň a zvyšných deväť je zo strechy stanice potrebné odhrabávať sneh.

Keď prídeme na strechu a vidíme stožiar s ultrazvukovým vetromerom, ktorý je len o pätnásť metrov nižšie ako vrchol Gerlachovského štítu, napriek slnečnému počasiu nemáme pocit, že je leto.

„Toto je len malý vetríček, večer má prísť poriadna búrka a je možné, že ráno budeme mať aj mráz mínus jeden,“ hovorí Mačura predpoveď počasia z prvej ruky. „My na stožiar lezieme len vtedy, keď je víchrica a mrzne, lebo niekto ho musí vyčistiť od ľadu. Keď sem vyjdeme pred búrkou, tak zase všetky kovové zábradlia sršia, pretože sú nabité elektrostatickou energiou,“ opisuje pracovnú rutinu meteorológ.

„Ešteže sme tam boli včera!“

Bežný človek sa na Lomnický štít dostane len na 50 minút. Na vrchole štítu dostane každý svoju miestenku a po čase, ktorý má na fotky či kávu, musí nastúpiť spolu so svojím turnusom na cestu dole. Aj meteorológ však hovorí, že pracovníci stanice majú skôr opačný problém. Keď sa nevedia pre počasie dostať dole aj niekoľko dní.

„A keď už ideme dole, je dobré zavolať domov, aby ste tam náhodou nestretli suseda,“ hovorí nám meteorológ historku, ktorá znie ako z lacného vtipu. „V skutočnosti však na tom veľa vtipného nebolo, istý kolega nezavolal a bola dráma, pretože došlo na in flagranti (pristihnutie pri čine – pozn. red.),“ dodáva a vyprevádza nás na lanovku.

Rozlúčili sme sa so sťažnosťou, že v Skalnatom plese je málo vody. „Hej, ale dnes v noci naprší,“ povedal meteorológ a jeho predpoveď sa naplnila do poslednej kvapky.

Na druhý deň boli Tatry zahalené do nepriepustných oblakov a dalo sa tušiť, že turisti, ktorí si práve v kaviarni kupujú magnetku, počujú od predavača to povestné: „Mali ste tu byť včera.“