Denník N

Tridsať rokov ukrajinskej samostatnosti so skráteným mečom

Socha Matka Vlasť (Baťkivščyna Máty). Foto - Rostislav Artov
Socha Matka Vlasť (Baťkivščyna Máty). Foto – Rostislav Artov

Tridsať rokov po vyhlásení nezávislosti v auguste 1991 sa Ukrajina nachádza v zložitej situácii. Pozornosť našej a svetovej verejnosti sa niekedy príliš sústreďuje na boje v Donbase a v konečnom dôsledku sa zásadnejšie otázky vytrácajú zo zorného poľa alebo sa doň vôbec nedostanú.

Autor je nezávislý spolupracovník českého Deníka N, politický analytik, komentátor a publicista.
Venuje sa politike, histórii a kultúre krajín strednej a východnej Európy

Ukrajina je objektom geopolitického súperenia. Ale mohla byť subjektom. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia totiž teoreticky smerovala do klubu jadrových mocností. Kým rozpad Sovietskeho zväzu vyvolal v Československu a ďalších bývalých sovietskych satelitoch radosť a úľavu, západných štátnikov začali trápiť nové nočné mory. Namiesto jednej jadrovej veľmoci by sa mohli reálne objaviť hneď štyri – okrem Ruska aj Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan.

V prípade taktických bômb hrozilo ich použitie v ďalších vojnách v postsovietskom priestore alebo ich presun do rúk teroristov. Západ preto jednoznačne uprednostnil zachovanie Ruska ako jedinej jadrovej mocnosti, ale aj jeho demokratizáciu a prechod na trhový model hospodárstva.

V čase rozpadu ZSSR sa na Ukrajine nachádzali nielen značné zásoby jadrovej munície, ale aj strategické medzikontinentálne rakety a základne strategických bombardérov. Hoci Ukrajina nebola schopná samostatne odpáliť jadrové rakety, pretože nemala prístup k príslušným kódom, nikoho to nemohlo veľmi upokojiť.

Ukrajina bola koniec koncov jedným z centier sovietskeho strategického priemyslu, a preto mala mnoho špičkových odborníkov v tejto oblasti.

V každom prípade po rozpade ZSSR formálne zaujala pozíciu tretej najväčšej jadrovej mocnosti na svete po USA a Rusku. Jej jadrový potenciál (176 medzikontinentálnych rakiet) prevyšoval francúzsky, britský a čínsky arzenál – hoci sa ním nedalo z Kyjeva hýbať.

Obrovský záujem na denuklearizácii Ukrajiny malo, samozrejme, Rusko, ale aj Západ, ktorý dal ukrajinskému vedeniu jasne najavo, že zotrvávanie v štatúte jadrovej veľmoci by viedlo k medzinárodnej izolácii. Ukrajina podmienila denuklearizáciu bezpečnostnými zárukami veľmocí, ale napríklad koncom roka 1993 ju nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel nelichotivo označil za „neposlušné dieťa Európy“.

Ukrajinský štát sa definitívne vzdal jadrových zbraní až po dohode s Ruskom a Spojenými štátmi z roku 1994, ku ktorej sa neskôr pripojilo aj Spojené kráľovstvo. Tieto tri krajiny sa zaviazali, že „nikdy nezaútočia na Ukrajinu jadrovými alebo konvenčnými zbraňami ani jej nebudú hroziť agresiou a že bezpodmienečne uznajú a budú rešpektovať politickú nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny, ako aj nedotknuteľnosť jej existujúcich hraníc, a že nebudú vyvíjať na Ukrajinu hospodársky nátlak“. Medzinárodná záruka sa však v roku 2014 anexiou Krymu Ruskom stala len zdrapom papiera.

Okrem určitej finančnej kompenzácie zo strany USA tak Ukrajina za svoju denuklearizáciu nedostala nič. Nedostatok peňazí ju prinútil ukončiť aj prevádzku strategických bombardérov, ktoré zdedila po sovietskej ére. Napríklad ruská flotila lietadiel Tupolev Tu-160, s ktorými sa ruské letectvo nedávno predviedlo v Sýrii a ktoré sú prezývané „Putinove labute“, bola v roku 1998 rozšírená o niekoľko ukrajinských lietadiel výmenou za odpustenie časti dlhu za ropu a plyn.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Konflikt na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie