Dušan Karolyi
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.
Paralelne popri diaľnici medzi Košicami a Prešovom vedie stará cesta. V stredu 26. mája 2021 po nej išli dvaja vysokoškoláci, rovesníci, mali 24 rokov. Išli oproti sebe, obaja na hlavnej ceste. V istom momente, po pol ôsmej večer, sa ocitli medzi obcami Ličartovce a Lemešany. Od tragédie ich delilo iba pár sekúnd.
Adrián, úspešný reprezentant v cyklistike, bol na špeciálnom bicykli. Býval v Poprade, ale študoval a aj priateľku mal v Prešove. Keď bol u nej, často trénoval na tejto ceste. V týchto dňoch dolaďoval formu, o tri týždne ho čakali majstrovstvá Slovenska v časovke. Išiel v smere do Košíc.
Oproti nemu sa približoval Jakub. Na križovatke medzi Lemešanmi a Ličartovcami sa chystal odbočiť doľava na Obišovce. Študuje na Technickej univerzite v Košiciach a túto cestu pozná ešte lepšie ako Adrián. Prešiel ňou nespočetnekrát. Býva totiž blízko, v jednej z obcí za touto križovatkou.
Je to typ križovatky v tvare ypsilon, ktorá vodiča nenúti významne znížiť rýchlosť, aj keď chce odbočiť vľavo a nič nejde v protismere, ako sa to práve chystá urobiť Jakub. Bez problémov ju prejdete trebárs sedemdesiatkou. Lenže Jakub nemal voľnú cestu – pri odbočovaní nedal prednosť Adriánovi. Ten zrážku s ťažkou Toyotou RAV4 neprežil.
Starosta blízkych Lemešian hovorí, že už pred tromi rokmi žiadal o zníženie rýchlosti na tomto mieste na päťdesiatku, neuspel.
Práve zapadalo slnko…
Od tragédie uplynuli už tri mesiace. Mária Babičová, Adriánova mama, samozrejme, ťažko znáša nečakanú a nesmierne bolestivú stratu syna. Nepomáha jej ani fakt, že Jakub ani nikto z jeho rodiny sa jej neozval, neospravedlnil. „Myslím si, že je to o charaktere človeka. Ja by som sa úplne inak zachovala, no bohužiaľ…“
Keď sme Jakuba hľadali doma, našli sme len jeho rodičov. Hovorili, že Jakub chcel napísať list Adriánovej mame, nepodarilo sa im však zohnať na ňu kontakt. Vyšetrovateľ im ho odmietol dať kvôli ochrane osobných údajov. Tak aspoň poslali veniec na pohreb mladého cyklistu.
Kontakt skúšali získať aj na internete, v Poprade videli asi sedem rôznych Babičovcov, no nezdalo sa im vhodné vyzvedať… Tak sme im nadiktovali emailovú adresu Adriánovej mamy a oni nám dali číslo na Jakubov mobil.
„Ďakujem za ten kontakt, včera (v nedeľu – pozn. red.) som jej napísal email, že mi je veľmi ľúto, čo sa stalo, a že jej vyjadrujem úprimnú sústrasť,“ povedal Jakub, keď sa po víkende vrátil z chaty, kde nemal signál.
Nad tou smrteľnou nehodou zrejme nie sú žiadne zásadné otázniky. Ukazuje to aj vyšetrovanie. Po tom, čo znalec vyhotovil posudok, polícia koncom júla vzniesla obvinenie Jakubovi za prečin usmrtenia z nedbanlivosti, keďže nedal prednosť cyklistovi. Znalec odhadol rýchlosť Toyoty v momente zrážky v rozmedzí 58 až 62 kilometrov za hodinu.
Jakub je vodičom šesť rokov, jazdí takmer denne. Za ten čas mal za volantom tri prehrešky – dvakrát dostal pokutu za rýchlosť, raz za nezapnutý pás. Nikdy predtým nespôsobil haváriu. Vodičský preukaz mu po nehode zadržali.
„Práve zapadalo slnko, svietilo mi priamo do očí, tak som sklopil očnú clonu, vyhodil smerovku a vchádzal do križovatky. Pomalšie, než tu bežne jazdia autá, práve pre to slnko. V protismere som nikoho nevidel a z vedľajšej cesty od Obišoviec na Lemešany takisto išlo auto a nebrzdilo, to ma akoby uistilo, že môžem pokračovať,“ opisuje Jakub, čo vnímal tesne pred zrážkou.
Dodatočne si uvedomil, že zatiaľ čo on nevidel cyklistu pre slnko, ten druhý vodič, ktorý prichádzal od Obišoviec a takisto by mal dať Adriánovi prednosť, ho nevidel pre vysokú trávu.
Tak či onak, Jakub nespochybňuje svoju vinu, mal ešte viac spomaliť a cyklistu si všimnúť.
„Vzápätí nastal náraz, rozbité čelné sklo, okamžite som zastavil. Vedľa som videl cyklistu aj bicykel. Rýchlo som vyšiel z auta, cyklistu aj bicykel som stiahol na okraj cesty. Dal som ho do stabilizovanej polohy a zisťoval som, či dýcha. Medzitým som zavolal sanitku.“
Keďže Adrián nedýchal, dával mu masáž srdca. Objavila sa tam nejaká pani, vravela, že je zdravotníčka. Skúšala mu nahmatať pulz, ale nepodarilo sa jej to. Jakub až do príchodu záchranárov pokračoval s masážou srdca. Bola to však márna snaha. Silný náraz Adriánovi roztrhol hrudnú srdcovnicu, zraneniam na mieste podľahol.
„Dennodenne som jazdil cez tú križovatku. On mal žltý dres, splýval s lúčmi slnka, preto som ho nevidel. Až po zrážke na kapote… Keby som ho videl skôr, jasné, že mu dám prednosť, veď ja som išiel domov. Nikomu som nechcel ublížiť, naozaj ma to mrzí,“ rozpráva Jakub.
Dve sekundy za Petrom Saganom
Adrián nebol bežný aktívny cyklista. Reprezentoval Slovensko na dvoch frontoch – medzi nepočujúcimi cyklistami aj medzi zdravými. Ako deaflympionik jazdil na absolútnom vrchole. V roku 2017 na letnej deaflympiáde v Turecku získal zlato, striebro aj bronz – na horských bicykloch, v časovke a na ceste s hromadným štartom.
Má viacero medailí z majstrovstiev Európy nepočujúcich cyklistov. Tohto roku na jar boli takisto v Turecku, Slováci si domov priniesli jedno zlato a tri striebra. Všetky vybojoval Adrián.
Obdivuhodné výsledky mal aj medzi počujúcimi cyklistami. V roku 2017 získal titul majstra Slovenska v časovke v kategórii do 23 rokov a medzi mužmi (elite) bol tretí. O dva roky neskôr vyhral v kategórii elite celkový Slovenský pohár v cestnej cyklistike.
Navyše v roku 2019 na majstrovstvách Slovenska na ceste (hromadný štart) skončil piaty. Pred ním boli traja profesionáli z nemeckého tímu Bora-Hansgrohe – zvíťazil Juraj Sagan, Adrián prišiel do cieľa dve sekundy za štvrtým Petrom Saganom.
Po prvom titule majstra Európy, bolo to v Belgicku v roku 2018, Adrián na Facebooku ďakoval svojim najbližším:
„Chcem sa poďakovať hlavne mojej trénerke Lenke Litvinovej, že mi veeeeeľmi pomáha a že každým rokom sa vďaka nej stále zlepšujem. Potom ďakujem môjmu mechanikovi strýkovi Štefanovi Babičovi za servis a tiež ďakujem pekne aj kolegovi Júliusovi Maťovčíkovi.
A ďakujem aj mojej mamine… za všetko, čo pre mňa robíš a že som ťa mohol potešiť s medailami ku Dňu Matiek.“
Strýko, ktorý ho priviedol k cyklistike: Nikdy sa nesťažoval
V tom poďakovaní Adrián spomenul aj strýka Štefana. Je to brat jeho otca, ktorý zomrel, keď mal Adrián 13 rokov. Boli dvojčatá, kedysi aktívni cyklisti, ako starší dorastenci patrili do širšieho československého reprezentačného výberu v cyklokrose. Odchovanci slávnej Glajzovej cyklistickej školy v Poprade.
Štefan s ďalším bývalým cyklistom Jozefom Nazarejom založili klub a začali podporovať zjavný talent mladého Adriána.
„Bol mi ako syn. Keď mal 14 rokov, zobral som ho na preteky okolo Torysy. Jazdili sme spolu, lebo to boli preteky na horských bicykloch, v ktorých rodič a dieťa tvorili jeden tím. Ťažký profil, boli sme priebežne piati, Adrián nevládal, ale keď som naňho kričal, nech vydrží, že môžeme byť druhí, úžasne pridal a fakt sme skončili druhí. Tam som videl, že na to má,“ hovorí Štefan Babič, spolumajiteľ obchodu a servisu bicyklov v Poprade. Adrián si ho pochvaľoval ako mechanika.
Neskôr zistili, že ešte viac než cyklokros a horské bicykle Adriánovi pasuje cesta. Ale naďalej robil všetko a tým získaval všestrannosť. Techniku si brúsil hlavne v teréne. Štefan Babič eviduje, že jeho synovec niekoľkokrát spadol na tréningu či na pretekoch, čo v cyklistike nie je nič neobvyklé, nevie však o žiadnej kolízii s autami.
„Bol veľmi pokojný typ, nikdy nevybuchol, nesťažoval si. Nepočul som ho hovoriť ani o tom, že sa povedzme nejakému autu len tak-tak vyhol, alebo že by nadával na bezohľadných vodičov. Keby sa však niečo vážnejšie stalo, tak by som o tom vedel.“
Štefan Babič uznanlivo kýve hlavou, keď hovorí o tréningovej disciplíne a životospráve Adriána. „Oslavoval 18 rokov a pil iba mliečny kokteil. Alkoholu sa ani nedotkol. Kam chodil vrátane dovoleniek, všade dodržiaval tréningový plán.“
Spolu absolvovali aj niekoľko významných cyklistických podujatí v zahraničí. Napríklad viac než týždeň boli pred štyrmi rokmi v tureckom Samsune na letnej deaflympiáde. Tam Štefan jediný raz videl synovca ochutnávať alkohol. Ale spáchal to strýko…
Keď Adrián po striebre a bronze na ceste vybojoval aj zlato na horskom bicykli, Štefan si povedal, že taký fantastický úspech sa musí osláviť aj v Turecku, kde zohnať niečo na pitie je takisto takmer zrelé na medailu. Jemu sa to však podarilo – spod pultu v jednom zapadnutom obchodíku majiteľ vytiahol whisky.
Do prísne stráženého deaflympijského mestečka sa Štefan vracal akoby z tréningu, v športovom oblečení a na bicykli. Pri vstupe ho čakalo niečo ako osobná prehliadka, každú batožinu skenovali. Okrem bicykla, ten sa na skener nezmestil. A na bicykli mal bidon, cyklistickú fľašu, v ktorej bol tentoraz iný nápoj než obvykle.
„Večer všetci pili nejakú malinovku, ja som vybral bidon, všetkým ponalieval a keď ochutnali, nechápali, odkiaľ som to doniesol,“ spomína Štefan Babič na turecké dobrodružstvo.
Raz za sto rokov…
Adrián mal 86-percentné poškodenie sluchu, ale rozprával normálne, čo pri takej miere poškodenia nebýva zvykom. Preto iba minimálne ovládal posunkovú reč.
„Mal problém s rozprávaním aj s výslovnosťou, ale od mala sme absolvovali množstvo logopedických návštev, nosil načúvacie aparáty, ktoré mu veľmi pomáhali k normálnemu fungovaniu. Nepriala som si, aby sa učil posunkovú reč, chcela som, aby rozprával,“ vysvetľuje jeho mama Mária Babičová.
Adriána medzi nepočujúcich cyklistov zavolal Július Maťovčík. Na jedných pretekoch si všimol, že má v uchu načúvací aparát. A išiel za ním… Potom boli roky reprezentační kolegovia. „Takýto talent sa v komunite nepočujúcich rodí raz za sto rokov,“ vyjadril sa Július Maťovčík na stránke deaflympic.sk.
Slovensko získalo na spomínanej letnej deaflympiáde v Turecku spolu šesť medailí, čím sa táto výprava stala najúspešnejšou v 93-ročnej slovenskej histórii športu nepočujúcich. Tri z tých medailí (zlato, striebro, bronz) viseli na krku Adriána Babiča. Aj preto si ho v tejto komunite tak mimoriadne vážili.
Adrián je unikátny aj v tom, že medzi mužmi nenájdeme obdobný príklad, aby sa niekto tak extra úspešne presadzoval medzi nepočujúcimi aj zdravými športovcami súčasne. Podobná výnimka je len medzi ženami. Ivana Krištofičová má vo vrhu guľou v súhrne ešte o kúsok nablýskanejšiu bilanciu než Adrián.
Petícia
Po smrti Adriána Babiča sa dvihla masívna vlna kritiky na adresu vodičov, ktorí bezohľadne ohrozujú – a neraz aj zraňujú – cyklistov i chodcov. Vznikla petícia za zvýšenie ich bezpečnosti, podpísalo ju takmer 22-tisíc ľudí.
Požadujú, aby autá pri predbiehaní museli dodržiavať minimálny bočný odstup od cyklistov jeden a pol metra. Ďalej efektívne vymáhanie dodržiavania povolenej rýchlosti – napríklad tak, aby sa policajti pri meraní rýchlosti sústredili na miesta častého výskytu chodcov a cyklistov. Takisto žiadajú podstatné navýšenie stacionárnych meracích bodov a automatizáciu vymáhania pokút a aj väčší vplyv na dopravné značenie pre samosprávy a správcov ciest (na úkor dopravných inšpektorátov) pri ochrane zraniteľných účastníkov premávky.
„Inšpirovali sme sa tým, čo funguje inde, v iných európskych krajinách, ako Taliansko, Belgicko, Španielsko, ale aj Česko,“ povedala členka petičného výboru Lucia Ďuriš Nicholsonová.
Rýchlosť áut je kľúčová, preto sa na ňu treba sústrediť, tvrdí europoslankyňa a argumentuje aj štúdiou, podľa ktorej šanca, že stojaca osoba prežije náraz automobilu pri rýchlosti 64 kilometrov za hodinu, je len mizivých 15 percent, pri rýchlosti 48 kilometrov za hodinu je to už 55 percent a pri rýchlosti 32 kilometrov za hodinu až 95 percent.
Zmeny v zákonoch, ktoré presadzuje petícia, musia prejsť cez parlament. Lucia Ďuriš Nicholsonová už diskutovala s niektorými poslancami, vraj nepočula vážne výhrady proti ich návrhom. „Nevidím dôvod, aby nejaké boli. Mal by to byť náš spoločný záujem. Zákon sa dá prijať ľahko a rovnako tak sa ľahko môže začať aj uskutočňovať.“
Petíciu – inak za správnu vec – naštartovala smrteľná nehoda, pri ktorej nefigurovali problémové momenty akcentované v samotnej petícii. Nehral tam rolu bočný odstup od cyklistu pri predbiehaní, nebola tam prekročená povolená rýchlosť a nevidieť tam ten typ arogancie vodiča, s ktorou sa cyklisti často stretávajú.
Podobné prípady však pribúdajú každý rok. Len minulý týždeň sa na ceste stala ďalšia tragédia – počas tréningu v okolí Trenčína zomrel juniorský 18-ročný cyklista Róbert Nagy mladší, syn bývalého reprezentanta Róberta Nagya. „Mladý cyklista trafil kameň, ktorý ho rozhodil. Narazil do kamióna, ktorý ho práve obchádzal, a potom narazil do zábradlia vedľa cesty. Pri tom utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol,“ napísal o nehode portál biker.sk. Vážne zranenia zasa v máji utrpel cyklista Dukly Banská Bystrica Martin Chren po tom, ako mu pri Tlmačoch nedala prednosť vodička prichádzajúca z vedľajšej cesty.
Najväčšie sklamanie
Posledných sedem rokov bol Adrián v klubovom drese Firefly z Banskej Štiavnice v rukách trénerky Lenky Ilavskej Litvinovej. Bývalá slovenská reprezentantka, účastníčka olympiády v Atlante 1996, hovorí, ako ju „Aďo“ upútal hneď na začiatku:
„Napísala som mu tréningový plán, splnil ho do bodky. Napísala som mu ďalší, opäť ho splnil do bodky. Veľmi trpezlivým prístupom sa vypracoval do TOP 5 v slovenskej cyklistike.“
Podľa nej Adrián svojím príkladom ukazoval všetkým deťom, že aj s daným postihnutím si človek môže život užívať. Veľmi rád pretekal. Nastupoval, dorážal, unikal, špurtoval na prémie, on sa tou cyklistikou náramne zabával. A veľmi ho držali nad vodou jeho výsledky medzi deaflympionikmi. Tam ho neskutočne uznávali za to, čo dosiahol a aký férový pretekár to bol.“
Lenka Ilavská Litvinová naráža na to, čo je zverejnené na oficiálnej webovej stránke Deaflympijského výboru Slovenska. V texte o Adriánovi Babičovi je aj odsek „jeho najväčšie sklamanie“. V ňom sa píše:
Najväčším sklamaním bol pre neho postoj Slovenského zväzu cyklistiky voči jeho výsledkom. Nevšímavosť, nedocenenie, odsúvanie na vedľajšiu koľaj, o materiálnej podpore ani nehovoriac. Aj keď sa na základe výsledkov dostal do reprezentačného družstva elite na ME 2020, nebol mu umožnený žiadny štart na zahraničných pretekoch, a teda ani na ME necestoval.
„Toto boli veci, ktoré nám nedali spávať, niekedy sme sa len cez médiá dozvedeli, že kto vlastne z reprezentantov vycestoval na Svetový pohár, pritom tam boli aj cyklisti so zjavne slabšou výkonnosťou oproti Adriánovi. V kategórii elite nedostal žiadnu šancu reprezentovať Slovensko na svetových podujatiach,“ potvrdzuje výhrady aj trénerka.
Nevie si vysvetliť ten rezervovaný postoj voči Adriánovi, pretože s ňou ako s trénerkou o ňom nikdy nikto zo zväzu nerozprával. „Vlastne áno, ozvali sa mi a chceli počuť môj názor na Aďa ako pretekára. Ale až teraz, po jeho smrti. Na to som vôbec neodpovedala ani jedným slovom.“
Podľa nej však toto neuberalo Adriánovi z jeho cyklistickej vášne. Skôr naopak. Mal ešte väčší hlad po víťazstvách. Svedčia o tom aj jeho slová, keď hovoril o plánoch na rok 2021:
„Bude to veľmi ťažký rok. Ak sa nič nezruší, tak budem mať množstvo pretekov medzi počujúcimi i nepočujúcimi. Chcel by som si vybojovať miestenku na majstrovstvá Európy a majstrovstvá sveta medzi počujúcimi a najväčším záväzkom je veľmi dobre sa pripraviť na deaflympiádu v Brazílii, kde by som chcel opäť získať niekoľko medailí (deaflympiádu dodatočne preložili na máj 2022 – pozn. red.). A v rámci môjho nabitého kalendára by som chcel určite spraviť aj bakalárku na Fakulte športu na Prešovskej univerzite.“
„Plány mal veľké, bolo pred ním ešte mnoho pretekov, ale aj po aktívnej kariére chcel zostať pri cyklistike. Možno ako tréner. Aj preto študoval v Prešove,“ sklamane dodáva Adriánova mama Mária Babičová.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
