Kameraman Jozef Pavelka školil kolegov v Afganistane, teraz bojuje proti projektu chemickej recyklácie pneumatík

Svoju pracovnú kariéru začal ako baník, no dlhé roky pracoval v Handlovskej televízii, s kolegami získal Novinársku cenu. Posledné roky za kamerou strávil v Markíze, kde robil regionálne spravodajstvo. Až kým nezačal cítiť vyhorenie. „Situácia sa zhoršila, keď začal Robert Fico rozprávať, že novinári sú presstitútky. On si ani neuvedomoval, ako ničí kultúru toho národa,” hovorí JOZEF PAVELKA.

Tento rok Jozef Pavelka inicioval petíciu proti zámeru chemickej recyklácie starých pneumatík v mestskej časti Handlovej Nová Lehota. „Oni to stále riešia ako cirkulárnu ekonomiku, ale s cirkulárnou ekonomikou nemôžeme zničiť životné prostredie.”

V rozhovore sa dočítate aj:

• ako dopadla petícia proti spracovaniu pneumatík,
• ako sa z bane dostal k práci kameramana,
• za čo vyhral Novinársku cenu,
• o čom bol projekt podpory lokálnej televízie v Afganistane.

Iniciovali ste petíciu proti zámeru chemickej recyklácie starých pneumatík. O čo v tomto projekte išlo?

Tento projekt chcela realizovať spoločnosť Hutira, v pláne bol od roku 2015, no zastavili ho Hornonitrianske bane, ktoré vlastnia časť areálu. Stavbu nepovolili preto, lebo komín depolymerizačnej linky by bol kúsok od ťažnej šachty, ktorá slúži aj ako vetracia šachta pre baňu. Z toho komína nejde čistý vzduch, idú odtiaľ rôzne zmesi chemických zlúčenín nielen síry.

Keď nastúpilo na úrad nové vedenie mesta, uskutočnilo sa minulý rok v lete stretnutie na východnej šachte. Prišla tam spoločnosť Hutira, poslanci, viceprimátor, primátorka, prednosta. Prezentovali to ako projekt cirkulárnej ekonomiky, ako úžasnú vec. Problém bol v tom, že aj prednosta mestského úradu aj viceprimátor mestského úradu pre spoločnosť Hutira pracovali, viceprimátor Radoslav Iždinský dokonca pracoval priamo na tomto projekte. Keď sa stal viceprimátorom, tak ho spoločnosť Hutira uvoľnila na výkon funkcie. Mám pocit, že tento projekt začalo mesto ťahať ako svoj.

Ťahať v akom zmysle?

Keď sa udialo toto stretnutie, začali písať na Facebook napríklad to, že na východnej šachte bude skanzen asi takého charakteru, že v tom areáli, čo má Hutira, sa postaví depolymerizačná linka na spracovanie pneumatík a budú ukazovať, ako sa dnes vyrába uhlík modernými metódami, a v ostatnej časti bude, ako sa ťažilo uhlie kedysi. Keď som nad tým premýšľal, pýtal som sa: „Kto pôjde do takého skanzenu, kde je ťažká chemická výroba?“ Pretože to je podobný proces, ako keď sa v Slovnafte krakuje ropa. Je to veľmi prašné prostredie, je tam smrad vinou zlúčenín síry, je tam sírovodík. Ja osobne by som do takéhoto skanzenu návštevníkov nepustil.

Tak som sa na Facebooku vyjadril, že mi to pripadá scestné a podľa mňa sa to nedá spojiť dokopy. Dostal som sa do písomného konfliktu s viceprimátorom Radoslavom Iždinským o tom, že šírim poplašnú správu. Pre mňa sa to vtedy rozbehlo.

Rozhodli ste sa, že to treba viac medializovať?

Ešte nie. Keď videli, že som proti tomu, tak ma primátorka pozvala na stretnutie, ktoré bolo tu v Novej Lehote u našej poslankyne. Prišli tam „hutirovci“, vedenie mesta, poslanci a ja som tam šiel ako do jamy levovej. Keď som videl, ako sa tam zvítavajú, tak som len žasol, že vedenie mesta má také úzke vzťahy s firmou Hutira. Ivan Hutira mi vysvetľoval, že to je skvelý projekt. Ja som sa však ešte pred týmto stretnutím rozprával s chemickými technológmi, ktorí mi vraveli, že keď sa stavia fabrika, tak sa nikdy nestavia na najvyššom bode a toto je najvyšší bod v okolí.

To znamená, že splodiny by sa šírili do okolia?

Naša kamarátka Adela Makovinská komunikovala s Jozefom Pechom, klimatológom zo SHMÚ. Vravel, že keď bude „meteorologická porucha“ smerom na Handlovú, tak všetky exhaláty zasiahnu oblasť Hôrky, pod Hôrkou a polovicu mesta. Keď bude porucha na druhý smer, tak sa ten bordel bude tlačiť na Novú Lehotu, Janovu Lehotu a dole.

Toto stretnutie vás nepresvedčilo, a preto ste sa rozhodli, že spustíte petíciu?

Keď som videl to vrúcne stretnutie mesta a firmy Hutira a počul argumenty, s ktorými operujú, tak som si povedal, že toto nie. Vedel som, že ľudia sú proti tomu. Mnohí ľudia si mysleli, že v spaľovni sa bude spaľovať veľa pneumatík a pôjde z toho čierny dym, čo nie je pravda.

Čítala som, že sama firma Hutera nevie presne, čo má z tých komínov vychádzať, a chce to zistiť až v skúšobnej prevádzke. 

Nie, nevedia. Ja som si pozrel dokumentáciu EIA (posudzovanie vplyvov na životné prostredie, pozn. red.), ktorú majú schválenú tu na Slovensku, a porovnával som ju s dokumentáciou EIA ktorú má podobná firma v Čechách na Morave. Mal som taký zvláštny pocit, akoby to robili stredoškoláci. Všetko pasovalo presne na slovenské normy, nič nebolo prekročené.

Posudzovanie EIA platí investor, preto sa čím ďalej tým viac ozývajú hlasy, že by mal byť nejaký nezávislý fond, z ktorého by sa platili nezávislí posudzovatelia.

V Česku si to platia tiež. Neviem, ako to tam funguje, ale pán, ktorý to spracovával, jasne napísal: „Nedokladovali ste si toto, toto neviete spracovať“ a tak ďalej. V tej našej slovenskej nič také nebolo.

Opreli ste sa teda o environmentálny posudok, ktorý vypracovali Jindřich Petrlík a Ladislav Hegyi?

Keď už som bol zúfalý a nevedel som, kde mám zohnať informácie, obrátil som sa na europoslancov Martina Hojsíka, Michala Wiezika a na občianske združenie Priatelia Zeme – CEPA, lebo oni sú ekologicky zameraní. Wiezik bol sprvu veľmi ochotný, ale keď sme sa dostávali do takých náročnejších vecí, kde ja už som potreboval vedieť viac argumentov, tak mi napísala jeho asistentka, že oni sa viac zaoberajú ochranou lesov a podobne. Pred Vianocami mi zavolal pán Hegyi a hovoril mi, že idú spracovať analýzu depolymerizačnej linky, oslovilo ich združenie Priateľov Zeme, ktoré to finančne podporilo.

Človek sa inak ťažko dostane k informáciám o depolymerizácii pneumatík, pretože na Slovensku sa táto technológia využíva iba v Dunajskej Strede. Boli pokusy na východnom Slovensku asi v troch mestách, ale to zamietli. Podobný zámer bol navrhovaný aj niekde v Štúrove, aj tam to ľudia zastavili. Aj samosprávy boli proti tomu. Hľadať informácie o tom, čo je na tej linke zlé, je ťažké. Vyzerá to geniálne, keď sa to zakryje názvom cirkulárna ekonomika – budeme vyrábať uhlík, olej a plyn a možno kordy zo železa. Ivan Hutira mi povedal, že oni kordy vyrábať nebudú. Čím viac železa obsahujú pneumatiky, tým viac dioxínov sa vyrobí. Železo je veľká príťaž v tejto linke. Takže oni tam chcú robiť len olej, plyn a uhlík.

Ale tie pneumatiky by museli dovážať zo zahraničia.

Aj Ivan mi vravel, že by to bolo z Uherského Brodu alebo z iných krajín. Slovensko takmer všetky pneumatiky, ktoré vyprodukuje, spotrebuje, takže by ich museli skoro všetky voziť zo zahraničia. Tu nie je voľný trh na spracovanie pneumatík, pretože buď sa spaľujú v cementárňach pri riadenom spaľovaní, čo odporúča aj ministerstvo životného prostredia, alebo sa spracujú mechanicky na východe, alebo sa pália v Dunajskej Strede, kde sú z toho ľudia nešťastní. Inšpekcia životného prostredia tam robila merania. Namerali vysoké hodnoty škodlivín vo vzduchu, napísali o tom správu, ale fabrika funguje ďalej.

Ak raz bude linka v Handlovej postavená, nikto to nezastaví. Zámer sa dostal aj do zásobníka projektov na transformáciu hornej Nitry, ale aktuálne je už z neho vyradený.

Koľko ľudí podpísalo petíciu?

Vyše 4-tisíc. Problém bol v tom, že bola pandémia, všetko bolo uzavreté. Buď sa podpisovalo elektronicky, alebo sa zbierali podpisy po prevádzkach, ktoré boli otvorené. Veľkú úlohu zohrala moja zlatá dcéra Michaela. Riešila, aby všetko bolo v súlade so zákonmi, sociálne siete, komunikáciu s médiami, všetko.

No zjavne ste s tým počtom presvedčili mestské zastupiteľstvo.

Áno, presvedčili. Ani primátorka nemala toľko hlasov na zvolenie, koľko bolo na tej petícii.

Aký je teda výsledok?

Územný plán je nastavený tak, aby tam bola rekreačná zóna. Všetci poslanci okrem viceprimátora, ktorý nehlasoval o petícii, súhlasili s tým, že nechcú, aby sa to tam spravilo. Ale povedali, že majú veľmi malé pole pôsobnosti na to, aby to zastavili. Ja si zase myslím, že mesto má veľké pole pôsobnosti, pretože ten areál, čo majú bane, chce mesto získať do svojho vlastníctva. Keď ho získa a bude rešpektovať aktuálne platný územný plán, v ktorom je oblasť definovaná ako rekreačná zóna, tak tá depolymerizačná linka tam nebude.

Chystá sa zmena územného plánu?

Neviem, či sa chystá. Tá zmena bola už v roku 2012 naštartovaná, tento dokument je aj na webovej stránke mesta, bolo tam napísané, že tam bude rekreačná zóna. Ešte nie je, lebo stále sú tam baníci, ale vraj keď sa dokončí ťažba, ktorá by sa mala tento rok uzavrieť, tak by to mala byť rekreačná zóna.

Mestské zastupiteľstvo podporuje, aby tam bola rekreačná zóna?

Tak sa nevyjadrili, oni podporili petíciu.

Neviete teda naisto povedať, či sa tento projekt bude realizovať?

My sme sa chceli prihlásiť do územného konania. Poslali sme žiadosť na mestský úrad a asi do týždňa prišlo rozhodnutie, že stavebný úrad zastavil územné konanie. To bolo také prekvapujúce. Potom som ešte v rámci zákona o slobodnom prístupe k informáciám napísal, či sa niekto odvolal. Nikto sa však neodvolal.

Mesto zastavilo územné konanie a bude čakať, kým bane skončia, a riešiť to potom?

Úprimne neviem. Podľa mojich skúseností ľuďom v politike môžeme veriť, len čo je schválené a podpísané. Takže to budem sledovať ďalej. Ministerstvo životného prostredia sa zasadilo za to, aby to vyradili zo zásobníku projektov hornej Nitry.

Ste rodák z Handlovej?

Áno, ja som Handlovčan, aj celá naša rodina sú starí Handlovčania. Dokonca brat mojej starkej bol ekonomický riaditeľ v bani Handlová. Aj ja som kariéru začínal v bani, na stene v bani Handlová. To je produktívne pracovisko, kde sa ťaží uhlie. Najprv ma to veľmi bavilo, aj môj otec bol baník, ale po návrate z vojny som radšej prešiel robiť na prípravu, tam sa razili chodby. Dolámal som si tam chrbticu, lebo som padol na nejaké železá z výšky. Keď som sa prebral, dávali ma na nosidlá a brali do nemocnice. Potom ma už do bane nepustili, dali ma do čiastočnej invalidity.

Ako ste sa dostali k práci kameramana?

Začal som pracovať v dome kultúry ako vedúci prevádzky. Riaditeľ domu kultúry bol Martin Prášek, známy handlovský divadelník. Po revolúcii hľadali, aká kultúrna činnosť by sa mohla robiť, a padol návrh, že televíziu. Tak som sa zaúčal do kamery. Potom prišiel zákon o tom, že mestá nemôžu vlastniť televízie, tak založili spoločnosť, ktorá sa volala Seperdeo Vita. Kedysi sa Handlová volala Seperdeo, pekný les po maďarsky (szép erdő – pozn. red.).

Začali sme chodiť na školenia, ktoré organizoval LOTOS, spolok lokálnych televízií na Slovensku. Vytvoril som si dobrý vzťah s Vladom Mistríkom a ten ma naučil všetko o kamere. Potom sme začali vyhrávať ceny od LOTOS-u, dostali sme aj Novinársku cenu od Nadácie otvorenej spoločnosti.

Za čo ste s kolegami dostali Novinársku cenu?

Za sériu troch príspevkov. Keď Slovensko vstupovalo do Schengenu a búrali sa hranice, akademický maliar Rudo Cigánik vyrobil najväčšiu známku na svete. Keď bola práca dokončená, zrazu mu povedali, že ju nevydajú. Rudo sa však rozhodol, že ju vydá aj tak. Tak sme robili taký dokument „Známka-neznámka“. Ďalšie príspevky sa volali Poklopy a Bez teplej vody. Potom sme začali pracovať na projekte v Afganistane.

Natáčali ste tam nejaký film?

Tam je dosť problém natáčať s kamerou. Kamarát z tretieho sektora nám vravel, že skončila vojna v Srbsku a mohli by sme si tam podať projekt, lebo je tam televízia v katastrofálnych podmienkach. Keď urobíme projekt cez Rozvojový program OSN, tak by sme tam mohli ísť a pomôcť im. Tak sme šli do Srbska do Kovačice a porozprávali sa so starostom, ktorý do toho s nami chcel ísť. Podali sme projekt, ktorý neprešiel. Miroslav Lajčák, ktorý vtedy pracoval na ambasáde, mal názor, že to netreba riešiť v Kovačici, ale v Novom Sade, a tak to zamietli.

Náš kamarát Zdeno Cho učil na vysokej škole žurnalistiku a mal študenta, ktorý sa volal Azim Farhadi. Prišli do Handlovej a rozprávali sme sa o tom, ako by sme šli na sever do Afganistanu, odkiaľ bol Azim. Tento projekt šiel čisto na donoroch zo zahraničia. Vôbec sme nepočítali s tým, že by to schválili, ale aj tak sme prepracovali celý srbský projekt, podali a zrazu Zdeno zatelefonoval kolegyni, že projekt do Afganistanu schválili.

Išlo o to, aby ste vybudovali, respektíve zlepšili zázemie v lokálnej televízii?

Azim hovoril, že tá televízia tam funguje dlhé roky. Bolo to vo veľkom meste Kunduz. Vysielajú tak, že postavia kameru, pred ňou je starosta mesta, ktorý rozpráva aj dve hodiny, a Afganci sa pozerajú. Vravel, že by to chcelo nejaké školenia, aby sa viac zdynamizovalo spravodajstvo, aby to bolo zaujímavé. Nakúpili sme techniku, strižne a kamery. A poslali do Afganistanu. Odtiaľ nám volali, že všetko prišlo.

Ja som sa bál napríklad vyúčtovania. Pýtal som sa pani, čo nás mala na starosti, ako vyúčtujeme ten projekt, a ona že veď ako každý. Pre predstavu: vytrhli papier zo zošita, niečo písmom, ktorému sme nerozumeli, napísali a dali tam 200 dolárov. Kto vie, čo tam bolo všetko napísané.

Školenia prebiehali tak, že Afganci prišli na Slovensko a potom sme my šli do Afganistanu. Afganci sa školili tu v Handlovej. Prišlo ich sem pôvodne asi päť a jedného krásneho dňa ich tu bolo asi 30. Prišli odvšadiaľ – z Viedne, z Bratislavy – a zrazu boli tu. Boli u nás dva týždne. Potom sme šli my do Afganistanu, ale šiel len strihač a jeden redaktor, a aj tam sme ich školili.

Mali ste možnosť sledovať ich príspevky, či sa naozaj to spravodajstvo zdynamizovalo?

To až tak nie. Ešte sme im zaviedli a na rok zaplatili internet, ktorý ich televízia nemala. Zariadili sme tam internetovú miestnosť, v ktorej bolo asi šesť počítačov s pripojením na satelitný internet. Náš plán bol, že si za rok zarobia dostatok peňazí, aby si mohli platiť internet sami. Po roku ich vypli, nezarobili si na to peniaze. Internetová miestnosť im ostala, ale o signál potom prišli.

Dopadlo to tak, že sme projekt uzavreli a americká ambasáda vyhlasovala výzvu na dokončenie vecí ohľadom projektov. Tak sme napísali na ambasádu, že by sme tam chceli nejaké veci dokončiť. Potom nám odtiaľ volali, že pán veľvyslanec by sa rád prišiel pozrieť do Handlovej. Prišiel, povodili sme ho, zoznámili s naším mestom, vzali ho na obed a on povedal, že sa mu u nás veľmi páči a pozýva nás do rezidencie do Bratislavy. Už sme tušili, že nám to schvália – a schválili. Tak sme šli znovu do Afganistanu a doškoľovali sme tam ľudí.

Viete, či tá televízia ešte funguje?

Neviem vám povedať.

Neboli ste v užšom kontakte naďalej, ako bývajú napríklad družobné mestá?

Bol tam napríklad redaktor, mladý chlapec, bol aj na školení v Handlovej, potom začal pracovať pre Nemcov a teraz už je v Nemecku. Neviem, ako tá televízia vyzerá teraz.

Handlovská televízia skončila v roku 2008, prečo?

To bolo také smutné. Ja som bol konateľ televízie. Na začiatku sme mali aj káblové rozvody a distribuovali signál po meste, no predchádzajúci konateľ sa o to veľmi nestaral, zmluvy neboli pouzatvárané, tak to s platením šlo tak na „pankáča“. Keď pôvodného konateľa odvolali, prihlásil som sa do výberového konania a vybrali ma. Dokázali sme za 4-5 mesiacov zazmluvniť skoro celú Handlovú. Uzavreli sme takmer 5-tisíc zmlúv.

Platby sme platili, peniaze prúdili do firmy a jedného dňa sa mesto rozhodlo, že treba káblové rozvody predať. Tak sa tá časť predala za šesť miliónov korún a nám ostala len televízia. Vtedy som začal hľadať, ako môžeme fungovať ďalej. Mesto nám platilo len za výrobu. Premýšľali sme, čo ďalej. Keď sme už mali vybudované meno, tak sme sa rozhodli ísť aj do Prievidze.

V Prievidzi už existovali dve televízie. Jedna bola inzertná a druhú vlastnili bane, ale nemali dobrý vzťah s mestom. A tak mesto nemalo informačný kanál. Išli sme za primátorom, ukázali mu našu prácu, povedali sme cenu. Súhlasil a o pár mesiacov sme už vysielali aj v Prievidzi. Už sme sa nevolali Handlovská televízia, ale Tretia televízia, aby nemali v Prievidzi pocit, že sa im tam nahrnuli nejakí „krekáči“.

Krekáči? Čo to znamená?

Tak volajú Handlovčanov, pretože toto bola nemecká osada a krekáči boli starousadlíci Nemci. Prievidžania boli „bôbari“, lebo tam sa pestoval bôb.

Potom ste už vysielali iba v Prievidzi?

Nie, v Handlovej aj v Prievidzi. No zrazu v Prievidzi potrebovali len jednu televíziu, a to tú banskú. Môj pocit je, že sa niektorým ľuďom nepáčilo, že tam vysiela Tretia televízia a funguje celkom slušne.

V januári mi primátor Handlovej povedal, že baniam dlhujú peniaze a musia televíziu predať. Televíziu ohodnotili na 12 a pol milióna korún, čo je obrovská suma. Televíziu robia ľudia, nie kamery a technika. Takže Tretia televízia skončila. Zlúčila sa s Prievidzskou televíziou a ostala len jedna regionálna televízia. Spoločnosť Seperdeo Vita TV, ktorá vlastnila Tretiu televíziu, sa teraz volá Agro GT a pestuje paradajky v Novákoch. Vtedy vznikali skleníky a bane nechceli zakladať novú spoločnosť, tak zmenili tú našu.

Čomu ste sa venovali ďalej?

Pracoval som 10-11 rokov v Markíze. Robil som spravodajstvo z regiónov – Handlová, Bánovce, Trenčín, dennodenne sme chodili robiť. Spravodajstvo je také psychicky unavujúce. Človek, ktorý sa vie vcítiť do problémov iných ľudí, nemôže pracovať dlho pre spravodajstvo. Keď začnete chodiť na súdy, na vraždy, na nehody, kde ľudia zomierajú, musíte byť obrnený hrubou kožou, aby ste vôbec dokázali fungovať.

Situácia sa zhoršila, keď začal Robert Fico rozprávať, že novinári sú presstitútky, a takéto nezmysly. On si ani neuvedomoval, ako ničí kultúru tohto národa. Ľudia ho neuveriteľným spôsobom „žrali”. Prídete na reportáž a počujete od tých ľudí, že aha, prišli presstitútky. Hovorím si, ako môžeš hádzať do vreca všetkých?

Keď tu v Handlovej vybuchla východná šachta a zabilo dvadsať chlapov, tak sme šli na námestie. Ja som tých ľudí poznal, veď boli v mojom veku, začínal som v bani. A oni boli po smrti. Robte teraz reportáž, keď ich poznáte. To bolo strašné. Sedel som na lavičke s kamerou a zrazu k nám podišiel pán, vravel: „Čo je, vy presstitútky?“ A vy nemáte ani slová na to, aby ste odpovedali týmto ľuďom. Tak som si povedal, že dosť.

Postupom času to vo mne dozrelo a rozhodol som sa, že prvú prácu, ktorú si nájdem, vezmem a v televízii skončím. Zhodou okolností som šiel raz do pálenice a rozprával som sa s pánom vedúcim a on mi povedal, že má pre mňa robotu. Tak som začal variť alkohol v pálenici.

Stále pálite alkohol?

Už nie, tam som bol rok. Na začiatku sa mi tam veľmi páčilo, lebo tam chodili starší ľudia a s nimi sa dobre rozprávalo. Potom som odišiel na mestský úrad do Handlovej, tam som bol pár mesiacov a prišlo mi pozvanie zo Slovenskej televízie, že či nechcem ísť na výberové konanie do športovej relácie. To však nemalo šťastný koniec, ani som tam dlho nezostal.

Moja dcéra a budúci zať majú štúdio na vizuálne efekty pre film. Tak sme robili minulý rok od apríla do septembra na českom filme Martin a tajomstvo lesa, chvíľu na filme Zátopek a teraz na krátkom animovanom filme Zuza v záhradách. Medzitým som si našiel prácu v Žiari nad Hronom, v spoločnosti, ktorá vyrába tieniacu techniku, a som spokojný.