Denník N

Sestra Hermana: Niektorí kňazi ženy dodnes podceňujú, mňa mali za kuchárku, a pritom už som mala dve vysoké školy

Sestra Hermana. Foto - Dorota Holubová
Sestra Hermana. Foto – Dorota Holubová

„Mnohí mi hovoria, že som kresťanská feministka,“ tvrdí v rozhovore sestra Hermana, vlastným menom Jaroslava Matláková. Uvedomovať si svoju hodnotu, zastať sa seba a nenechať sa ponižovať je však podľa nej súčasťou zdravého ľudského sebavedomia.

Otvorene kritizuje kňazov, ktorí ženy vnímajú len ako kuchárky alebo upratovačky. „Pôsobila som v jednej komunite na východnom Slovensku a stále som mala pocit, že som v 19. storočí. Napríklad aj v prístupe k ženám,“ opisuje v rozhovore. „Vy môžete sedieť len na tejto strane kostola, lebo na tej druhej sedia len muži. Alebo som prišla za riaditeľom do riaditeľne a on na mňa pozeral, že ako som si to mohla dovoliť bez toho, aby mu o tom predtým prišiel zreferovať jeho zástupca. Boli to pre mňa veľmi čudné veci.“

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako sa pri vstupe do rehole vzdala svojho majetku a osobných vecí,
  • prečo by sa kresťanskí politici nemali upínať len na interrupcie,
  • že domáce práce by sa nemali deliť na ženské a mužské,
  • aké sebavedomé ženské vzory dievčatám ponúka cirkev,
  • kto rozhoduje o tom, ktorá sestra pôjde študovať,
  • ako na ňu kňaz počas svätej spovede kričal,
  • čo pre ňu znamená návšteva pápeža Františka.

Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu budú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.

Ako vyzerajú vaše dni?

Poviem to na príklade jedného dňa z obdobia, keď som učila na plný úväzok v Košiciach. Vstávam medzi pol piatou a pol šiestou. Potom máme so sestrami ako komunita zhruba hodinu spoločné modlitby, nasledujú raňajky a odchod do práce. Učila som zhruba do pol tretej, potom obed s deťmi v školskej jedálni. Zo školy som šla na svätú omšu a po nej som sa vrátila domov.

V reholi máme taký zvyk, že máme hodinu denne ticho. Nerozprávame sa, nepúšťa sa hudba. Keďže som bola v učiteľskej komunite, boli sme veľmi rady, že nikto nemusí rozprávať. Zhruba o piatej bola večera, po nej sme mali asi trištvrte hodinu spoločných modlitieb a po nich sme mali individuálny program. Ja som mala ešte polhodinu adoráciu, teda som sa modlila a premietala si svoj deň. A potom sme občas mávali polhodinové komunitné stretnutie ako v rodine, kde sme si hovorili, kto má aký program a čo treba nakúpiť.

Večer od ôsmej sme už mali vlastný program, čo v mojom prípade znamenalo sadnúť si znova nad knihy a urobiť si prípravu do školy. Cez víkendy sme upratovali, prali, žehlili, športovali. Medzi sestrami je teraz populárny nordic walking s paličkami.

V súčasnosti študujete žurnalistiku. Čo sa chcete naučiť?

Keď ide v reholi sestra študovať, tak to zvyčajne nie je preto, lebo chce dosiahnuť nejaké vzdelanie, ale preto, aby bola prínosom pre spoločenstvo. My ako rehoľa vydávame časopis a sestra, ktorá má vyštudovanú žurnalistiku, je v dôchodkovom veku, tak nás upozornila, že by bolo dobré poslať niekoho ďalšieho na mediálne štúdiá, aby sa nenarušila kontinuita. Samozrejme, že na vysokú školu sa sestry neposielajú náhodne, en ten tíky, dva špendlíky, ale podľa toho, kto má k tomu vzťah. Sestry vedeli, že píšem a komunikujem. Preto si teraz robím doktorandské štúdium.

Baví vás to?

Je to zmena a trocha iný pohľad na žurnalistiku. Zrazu som sa musela učiť grafiku, strihať audio a video, fotiť. Dva týždne som chodila s fotoaparátmi a snažila sa pochopiť, čo je ISO. Je to teda pre mňa aj akýsi technologický boom. Oproti svojim študentom mám však jednu výhodu, a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cirkvi

Interrupcie

Projekt PersONA

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie