Ako sa z elektrárne, ktorá poháňala tatranskú električku, stala galéria
Kým mnohé z industriálnych objektov na Slovensku bojujú o záchranu, v Poprade je bývalá elektráreň už takmer tridsať rokov galériou.
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.
Zomlelo sa to krátko po revolúcii. Pojem industriálna architektúra mal v tom čase úplne iný význam, než aký má dnes. Ak by ste vtedy niekomu povedali, že ľudia raz budú stáť v rade, aby si kúpili grafiku Čiernych dier s motívom nejakej storočnej fabriky, zrejme by vás vysmial.
Práve v tom čase sa však v mnohých prípadoch rozhodovalo o tom, či priestory, ktoré boli roky nositeľmi pokroku a inovácií, majú šancu na budúcnosť. Popradskej parnej elektrárni, ktorá od roku 1912 poháňala električku medzi Starým Smokovcom a Tatranskou Lomnicou, sa to podarilo. Namiesto turbín v nej už takmer tridsať rokov sídli umenie.
Jej rekonštrukcia trvala pätnásť rokov a Tatranskú galériu vyšla na 2,1 milióna eur. Na slovenskej kultúrnej mape je to dodnes výnimočný príbeh.
Skôr než to bolo cool
„Deväťdesiate roky, to bolo turbulentné obdobie, ktoré kultúre neprialo,“ hovorí Anna Ondrušeková. Do Tatranskej galérie nastúpila v roku 1997, keď uspela v konkurze na riaditeľské miesto. Spätne priznáva, že hoci prišla rozhodnutá „postaviť galériu na nohy“, jej predstavy boli naivné a značne vzdialené od reality.
„Galéria vtedy v krátkom čase prišla o všetky svoje priestory. Zamestnanci tri mesiace nedostali výplatu. Ostala nám len elektráreň, ktorá bola v stave ruiny, a jedna schátralá vilka v Poprade, kde sa po dvoch mesiacoch prepadol záchod. S kolegami sme chodili na toalety do neďalekého hotela Gerlach. Bola to číra katastrofa,“ spomína na prvé roky.
Budovu bývalej parnej elektrárne získala galéria
