Denník N

Čo prekladáš? Kamila Laudová o práci na memoároch feministickej ikony

Ilustračné foto – Flickr/quattrostagioni
Ilustračné foto – Flickr/quattrostagioni

Keď sa koncom roka 2019 objavila správa o nikdy nevydanom rukopise francúzskej feministickej ikony Simone de Beauvoir, vedela som, že vydavateľstvo Inaque prekladá jej romány a plánuje sa venovať aj memoárom. Trochu som dúfala, že na mňa vyjde jeho preklad.

Adoptívna dcéra francúzskej filozofky Sylvie Le Bon de Beauvoir našla v zásuvke rukopis novely bez názvu z roku 1954, ktorý autorka nechcela vydať, pretože sa jej zdal príliš sentimentálny a osobný.

Rozhodne však nad autobiografickým písaním neprestala rozmýšľať a o štyri roky neskôr vyšla prvá časť jej memoárov s názvom Pamäti slušného dievčaťa, v ktorej, aj keď nie beletristicky, rozpráva o svojom priateľstve – prvej veľkej láske – s Élisabeth Lacoinovou, zvanou Zaza. Učiteľky na slávnom Cours Désir, v súkromnej katolíckej škole Adeline Désirovej, kde sa deväťročné dievčatá stretli, ich nazvali nerozlučnými.

Dnes možno novelu Nerozlučné vnímať ako úvod k Pamätiam slušného dievčaťa, ktorých názov predstavuje prekladateľský problém, keďže odkazuje na neustále sa meniacu spoločenskú normu, nie na povahu malej Simone.

Už v Nerozlučných sa veľmi často objavujú výrazy spojené s výchovou dievčat v prostredí francúzskej katolíckej buržoázie v medzivojnovom období: devoir (povinnosť) či comme il faut (ako sa má, ako treba, slušne) a napokon dievča z názvu memoárov je rangée

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čo prekladáš?

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie