Denník N

Aby mohla rodina zostať spolu, museli deti na čas odísť do detského domova

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak by sa splnil sen jednému z dospelých členov rodiny Mirgovcov, splnil by sa všetkým. Snívajú totiž o dome, kam by sa zmestili všetci trinásti.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.

Chudoba, v akej žijú, je ťažko predstaviteľná, no robia malé pokroky a úspechom je aj to, že žiadne z detí už nie je v detskom domove. Rodina je v ich prípade tou silou, vďaka ktorej nepadajú na úplné dno. Zároveň ich však limituje v rozvoji.

Rodín, ako sú Mirgovci, je v okolí Popradu veľa – v Rakúsoch, Huncovciach, Stráňach pod Tatrami či Spišskom Štiavniku. Ešte aj v rámci tých najzaostalejších segregovaných osád existujú menšie, od zvyšku oddelené časti, kde žijú rodiny na úplnom spodku spoločenskej hierarchie. Tí bohatší žijú v murovaných domoch, niektorí pracujú tu alebo v zahraničí, majú auto, práčku, telefón, deti chodia pravidelne do školy a nebývajú hladné.

Tí najchudobnejší žijú v maringotkách, prívesoch, plechových búdach alebo unimobunkách a nevlastnia takmer nič.

V Lomničke je takáto časť na dolnom konci dediny na ľavom brehu rieky. K asi desiatke chatrčí vedie drevený mostík, maličké obydlia stoja na udupanej hline, ktorá sa po daždi mení na bahno.

Maringotky a unimobunky na okraji Lomničky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vyššie už vidieť aj kamenné domy po pôvodných nemeckých obyvateľoch aj dvojposchodové novostavby so železnými bránami. V strede dediny je komunitné centrum, ktoré vedú rehoľné sestry, je tam základná škola, ktorá pre nedostatok priestorov funguje v dvojzmennej prevádzke a ruina unikátneho evanjelického kostola. Jeho vchod je zatarasený betónovým panelom a z múrov vyrastá les mladých briezok.

Lomnička bola až do konca druhej svetovej vojny čisto nemeckou obcou, osídlenou Karpatskými Nemcami, teraz je jednou z čisto rómskych obcí – žije tu viac ako 3600 Rómov.

Zvrat v rodine Mirgovcov nastal po tom, ako obec Lomnička v zime roku 2016 nariadila zbúranie takzvaného Bieleho domu. V bývalých maštaliach prerobených na dvojizbové byty bývalo okolo sto ľudí a tí sa po demolácii museli niekam vysťahovať. Tým, ktorí nemali príbuzných ochotných viacdetné rodiny prijať, obec ponúkla plechové kontajnery.

V plechových kontajneroch, v ktorých by v zime mrzli a v lete sa dusili, však žiť odmietli. Nebolo to dôstojné bývanie a niektoré rodiny sa aj vďaka publicite a tlaku verejnosti dostali do unimobuniek. Časť rodín však zostala na ulici a prišla o deti – dočasne alebo natrvalo im ich odobrali a umiestnili v detských domovoch.

Jaro

Mirgovci mali v tom čase deväť dcér a Jaro bol jeden z tých, ktorí odmietli žiť v plechovom kontajneri, uvedomujúc si, že o deti prídu: „Som z chudobnej rodiny, tak ako boli môj otec aj matka z chudobnej rodiny. Nemôžem za to, že som sa do takej narodil. Ak mám ísť s deťmi do plecháča, radšej dám decká na chvíľu preč a postarám sa o to, aby som si doniesol nejakú unimobunku.“

Dcéry sa dostali do detského domova vo viac ako sto kilometrov vzdialenom Svidníku. Rodičom veľmi záležalo na tom, aby súrodenci zostali spolu. Najstaršia Viktória sa mohla postarať o mladšie sestry: „Nikto nám tam s mladšími nepomáhal a ja som vedela, ako sa mám o ne postarať,“ rozpráva Viktória. Mala vtedy 14 rokov a v detskom domove zostala 9 mesiacov.

Aby sa deti mohli vrátiť do Lomničky,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Poprade

Rodičovstvo

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie