Proletári všetkých krajín sa spojili. Na webe
Boľševická propaganda vo vtedajších zoštátnených masovokomunikačných prostriedkoch nemala taký výtlak, aký majú dezinformácie na dnešných súkromných sociálnych sieťach.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Od detstva som prichádzal do styku s heslami. Na matematike to bolo ešte fajn. Pravý uhol sa nezmenil na ľavý a nuly zostali nulami, ale na braneckej výchove (to bol taký predmet, na ktorom sme sa učili salutovať) mi dosť dlho trvalo, kým som pochopil, čo sa odo mňa chce, keď zaznie povel „zastaviť, stáť!“ alebo „pochodom v chod!“. Veď keď zastavím, tak stojím, a keď pochodujem, tak chodím, mrmlal som si v pršiplášti a plynovej maske a rušil pritom šík starších žiakov bojujúci proti svetovému imperializmu.
Ešte horšie to bolo na občianskej výchove (to bol taký predmet, na ktorom sme sa učili, že sme deti slobodného kraja a komu za to vďačíme). O ostnatom drôte na hraniciach síce reč nebola, ale heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ ma ako ctiteľa rokenrolu mimoriadne skľučovalo. Bol som fanúšikom Beatles, Genesis, Yes, Emerson, Lake and Palmer a ďalších zväčša západných kapiel. Zo sovietskych som poznal iba Весёлые Ребята, a aj to iba podľa názvu. A potom ešte Allu Pugačevu. A Vladimíra Vysockého. Ten bol výborný, ale na večné časy to nestačilo.
Našťastie, večné časy sa skončili tri týždne pred mojou stužkovou a onedlho som už ako vysokoškolák stál pod pódiom na koncerte Chucka Berryho, pár metrov od miest, kde v paľbe samopalov a v zuboch cvičených psov umierali ľudia na svojej ceste za slobodou.
