Manželia už viac ako 20 rokov cestujú najmä po Slovensku: Nie je to tu horšie ani drahšie ako v zahraničí

Odkedy spolu cestujete po Slovensku?

Andrea: Od roku 1995, teda od chvíle, čo sme spolu. Na turistiku po krajine sme však obaja s rodičmi chodili od detstva. To isté sme začali praktizovať s vlastnými deťmi. Len čo boli vo veku, že ich okrem hrania zaujímali aj iné veci, začali sme ich brávať na výlety. Ako staršie už s nami chodili do prírody, po pamiatkach aj múzeách. Záležalo nám na tom, aby spoznávali vlastnú krajinu, aby niečo vedeli o jej histórii aj krásach.

Okrem bežných výletov som celé prázdniny trávievala na Gemeri, konkrétne na Železníku, odkiaľ pochádza mama a jej rodičia. Dodnes sa tam niekoľkokrát do roka vraciame a vyrážame odtiaľ na ďalšie cesty, keďže tam máme chalupu.

Jozef: Vyrastal som na Liptove, kde je veľa miest, ktoré som chcel ukázať deťom aj manželke. Otec pochádzal z Prosieka, dnes je Prosiecka dolina s Kvačianskou dolinou vyhľadávanou turistickou destináciou. My sme tam deti vzali, keď tam chodilo ešte len pár turistov.

Ako dieťa som celé dni prelyžoval na Malinom Brde, odkiaľ som sa vracal domov na lyžiach cez Vlkolínec a vlkolínske lúky. Často sme chodievali aj do Korytnice. Všetko to boli aj miesta, kam sme začali brať na krátke výlety svoje deti.

Ročne chodíte na desiatky výletov. Kde na to beriete voľno?

Jozef: Množstvo ciest absolvujeme cez víkendy. Deti už máme dospelé, čiže v piatok bežne ideme na chalupu a v sobotu si urobíme výlet, aby sme sa v nedeľu vrátili domov. Ďalšie výlety robíme na otočku – ráno vyrazíme a večer sme doma. A využívam aj voľno, ktoré si viem zabezpečiť vďaka práci. Ako mestský policajt pracujem na zmeny, čiže si viem služby naplánovať na mesiac dopredu tak, aby som si vedel zladiť voľné dni s manželkou.

Andrea: Cestujeme aj počas dovoleniek, obaja pracujeme vo verejnej správe, kde máme nárok na šesť týždňov ročne. A ja mám v práci aj nadčasy, ktoré si môžem vybrať vo forme náhradného voľna.

Mnohí sa snažia dovolenky tráviť v zahraničí. Vás to neláka?

Andrea: To sa vzájomne nevylučuje. Poznáme okolité krajiny, chodíme do Rakúska, Česka, Poľska, Nemecka aj Chorvátska, spolu sme boli aj v Anglicku a vo Walese. Podľa mňa je však podstatné, aby každý poznal najmä svoju krajinu.

Ako sa za 26 rokov vášho cestovania zmenila kvalita služieb na Slovensku? Dodnes od niektorých známych počúvam, že sme sa posunuli len málo a aj to málo je drahšie ako vonku.

Andrea: V 90. rokoch, keď tu vládli mafiánske pomery, boli naše deti malé, takže sme chodili najmä do prírody. Služby v gastronómii a ubytovaní sme vtedy príliš nevyužívali, pamätáme si však, že na mnohých miestach fungovali dvojaké ceny – nižšie pre domácich návštevníkov, vyššie pre hostí zo zahraničia. Skúsenosť sme mali najmä so sprievodcami na hradoch, zámkoch a v jaskyniach.

Sprievodcov spravidla robili ľudia, ktorých to baví a vedeli informácie podať tak, aby to publikum zaujalo, alebo brigádnici, ktorí to brali ako dočasný džob, a tomu zodpovedala aj ich kvalita. Dodnes sa dá kade-tade po krajine naraziť na sprievodcov, ktorí výklad len „odrapocú“ a otázky návštevníkov ich vyrušujú. Tých, čo to robia poriadne, je však dnes už väčšina.

Jozef: Keď už boli deti väčšie, začali sme využívať aj kaviarne, reštaurácie, hotely a penzióny. V tomto vidieť zásadný posun v porovnaní s minulosťou. Kedysi sme bežne vošli do reštaurácie a aj dvadsať minút si nás nik nevšímal.

Andrea: Vždy sme to riešili štýlom, že sme sa postavili a odišli. Držíme sa zásady, že ak chceme niekde minúť peniaze, netúžime sa popritom aj nahnevať a pokaziť si celý výlet tým, že sme narazili na lenivú, unudenú a neschopnú obsluhu. Radšej ideme do iného podniku.

Dnes sa to už teda nedeje?

Andrea: Naraziť teraz na podnik, kde na ľudí obsluha vyslovene kašle desiatky minút, je raritné. V tomto nastal výrazný progres. Navyše dnešné služby v gastre sú výrazne drahšie najmä po tom, čo boli zatvorené pre pandémiu korony, a tak si majitelia ani nemôžu dovoliť ignorovať zákazníkov. Keby im denne viacerí odišli, lebo by si ich nik nevšimol, aj vplyvom recenzií na internete by o všetkých prišli.

Jozef: Som vyučený aj v odbore gastronómia, takže nekvalitné služby v minulosti ma hnevali. Vtedy čašníkov robili najmä nezamestnaní ľudia, ktorí si porobili rekvalifikačné kurzy. Potrebovali prácu, a tak vzali aj takú, ktorá ich nebavila. A najmä neboli nijako motivovaní snažiť sa. Kvalitní čašníci a kuchári v tom čase odchádzali pracovať najmä do zahraničia, prípadne do iných zamestnaní – ako aj ja.

To zrejme súvisí aj s tým, kto v tých rokoch mnohé podniky vlastnil. Neraz to boli len práčky peňazí, za ktorými stáli pochybní podnikatelia či rovno mafiáni.

Jozef: Zamestnávali najmä ľudí, ktorí boli lacní. Nech už boli vyučení v akýchkoľvek odboroch, pokojne ich dávali robiť do kuchyne či ako obsluhu. Dnes to už nevnímam, servis aj kuchyňa býva na solídnej úrovni, hoci, samozrejme, najvyššia kvalita sa koncentruje do veľkých miest s adekvátnou kúpnou silou. Dnes už naozaj zriedka narazíme na obsluhu, ktorá neovláda ani základné veci.

Andrea: Vždy ma prekvapilo, keď obsluha nevedela, že sa má pozdraviť, že má priniesť jedálne lístky, že má obslúžiť najskôr ženu, že jedlá má všetkým pri stole priniesť naraz. Koľkokrát sa stalo, že jeden už mal druhé jedlo a druhý ešte ani polievku.

Veľkým neduhom bola neprívetivosť obsluhy. Človek mal neraz pocit, že v podniku prekáža, vyrušuje.

Jozef: To sa už stáva málokde, ale áno, kedysi bolo bežné, že odutí čašníci sa ani nepohli spoza pultu, hoci podnik bol prázdny, a len kývli, aby sme si niekam sadli. Dnes je štandard, že okamžite vyskočia, pozdravia sa, prinesú jedálne lístky, odporučia, čo si dať. Dokonca nie je problém priniesť džbán či pohár vody zdarma.

Andrea: Výrazne sa zlepšila ochota splniť ďalšie požiadavky zákazníkov. Dnes sa nestane, že ak chcem pohár vody, tak to obsluha podmieňuje neviem akou veľkou objednávkou iných vecí. Štandardom je už aj ospravedlnenie, čo kedysi naozaj nebývalo zvykom.

Inak, keď sa po lockdowne hovorilo, že mnohí pracovníci z gastra odišli, obávala som sa, že v dôsledku prílevu nových a nezaučených ľudí do tejto brandže sa kvalita služieb zníži. Zatiaľ nemám pocit, že by sa tak udialo.

A čo kvalita jedál? Nenarážate najmä na mrazené polotovary?

Andrea: Narážame, ale je to aj záležitosť konkrétnych lokalít a kúpnej sily. V bufete pri jaskyni nik vysokú gastronómiu nečaká. Napríklad keď sme šli do Bystrianskej jaskyne, neďaleko odtiaľ nám servírovali placky z polotovaru. Neprekážalo nám to však, lebo boli takí milí, že to všetko prevážilo. Netrváme na vysokej gastronómii za každú cenu, sme bežní ľudia, ktorí sa chcú normálne najesť. Ak je obsluha milá a cena adekvátna, dá sa prepáčiť aj jedlo z mrazničky.

Občas sa čudujem výčitkám, že na vysokohorských chatách v Tatrách sú vysoké ceny. Hovorí sa, že domáci tam chcú zarobiť na bohatých Bratislavčanoch. My to vnímame inak – ak sa chce niekto najesť či vypiť si na kopci, kam treba všetky tie tovary prácne dopraviť rovnako ako neskôr zniesť všetky odpadky, logicky to musí byť drahšie ako tam, kde sa dá zásobovať priamo autom. Vždy rozhoduje ochota a prívetivosť obsluhy. Ak je v poriadku, človek ľahšie akceptuje aj vyššiu cenu.

Večným problémom mnohých prevádzok sú WC. Zlepšilo sa to za posledné dve desaťročia?

Andrea: V tomto akoby sme sa k lepšiemu neposúvali, stále je to problém. Podniky zrejme WC upratujú, ale mnohé len pred otvorením. Len čo otvoria, až do zatvorenia ich už nezaujímajú, takže zákazník, ktorý príde neskôr, len pozerá. Nechcem však generalizovať, je mnoho podnikov, kde sú toalety vo vynikajúcom stave – splachujú, je na nich voda, papier, mydlo aj utierky.

Jozef: Podotýkam, že toto nie je záležitosť konkrétneho regiónu – na otrasné WC narážame v podnikoch v Starom Meste v Bratislave aj na strednom či na východnom Slovensku, aj na benzínovej pumpe na okresnej ceste, kdekoľvek. Videli sme otrasné WC v Rakúsku a videli sme ich nedávno aj v Rimavskej Sobote.

Stále platí, že podniky po krajine ponúkajú primárne vyprážané syry, hranolčeky, zemiakové placky, čiže jedlo vyváľané v prepálenom oleji?

Andrea: Platí, že keď si chce človek mimo veľkých miest dať niečo zdravšie, má problém. Reštaurácie, kde nie je všetko vyprážané, pričom majú aj dobré šaláty či iné zdravšie jedlá, treba stále hľadať. Rozhoduje aj koncept podniku – niektoré ponúkajú doslova desiatky jedál, a teda nižšiu kvalitu, iné len pár jedál, ale vynikajúcich. Nečakáme, že v bežnom bistre alebo bufete dostaneme niečo iné ako jedlo vysmážané na oleji, klasické hotdogy, hranolčeky, pre deti palacinky, vafle či podobné klasiky.

Jozef: Mne sa zdá, že zdravších jedál výrazne pribudlo, už to nie je všade len o rezni a vyprážanom syre, respektíve o sterilizovanej zelenine pohodenej vedľa ryže či zemiakov. Opäť je to o konkrétnych lokalitách – väčšie mestá združujú ľudí s väčšou kúpnou silou, teda aj dopytom po kvalitnejšom jedle.

Kde vám najviac chutilo?

Andrea: Najviac kvalitných podnikov je v Bratislave. Nájdete ich však aj inde po Slovensku. Neviem si spomenúť na všetky, uvediem aspoň jeden –