Denník N

Dcéra o živote s psychicky chorou matkou: Ako sedemročnú ma chcela vyhodiť z balkóna. Žila som v tom, že som vinníčka, nie obeť

Zora Roth. Foto - archív Zory Rothovej
Zora Roth. Foto – archív Zory Rothovej

Bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth rozpráva o príšernom detstve s mamou schizofreničkou aj o následkoch, ktoré si ponesie navždy.

Nedávno sme v Denníku N otvorili tému, či na Slovensku existuje systém pomoci ľuďom, ktorí majú v blízkej rodine psychicky chorú osobu. Títo ľudia sú zúfalí, lebo nevedia, čo robiť. Po vydaní článku o Andrejovi, ktorý sa pýtal, či sa má doživotne vzdať vlastného súkromia pre svojho chorého brata, nás kontaktovali viacerí čitatelia s podobnými problémami.

Medzi nimi je aj bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth, ktorej mama trpela schizofréniou. Keďže štát nijako nezasiahol a neposkytol jej pomoc, Zora prežila príšerné detstvo, ktoré na nej zanechalo doživotné následky. S traumou dožili aj jej starí rodičia.

Prehovoriť o svojom príbehu sa rozhodla práve z dôvodu absencie funkčného systému, ktorý by pomáhal príbuzným, ale aj preto, aby sa ľudia nebáli vyhľadať odborníkov a aby netrpeli pocitmi viny, keď v skutočnosti sú obeťami.

Keď som spoznal váš príbeh, ostal som ako obarený. Neviem si predstaviť, ako sa dá zvládnuť také príšerné detstvo. Dá sa od čohosi takého vôbec odstrihnúť?

Nedá, hoci som si dlho myslela, že raz sa odstrihnem. V najväčšom zúfalstve som si myslela, že sa zo mňa stane akási filmová Nikita, že najlepšie urobím, ak pôjdem niekam do armády a budem bezducho plniť rozkazy, jednoducho, že budem programovo bezcitná.

Lebo ste roky museli skrývať skutočné emócie?

Kto má v blízkej rodine schizofrenika, logicky sa snaží svoje pocity a emócie skrývať, aby ho zbytočne nedráždil. Lenže ani to nepomáha, psychicky chorý človek aj tak dokáže vyrobiť ostatným strašné peklo. V mojom prípade šlo o mamu. Jej diagnóza znela schizoafektívna psychóza s prejavmi maniodepresie.

Ako sa na to, čo ste prežili, pozeráte s odstupom desiatok rokov?

Dokázala som sa s tým všetkým zmieriť. Predovšetkým však už dnes viem, že to, čo sa dialo, čo som zažívala, nebola moja vina. Práve to bol najväčší zlom v mojom živote – pochopila som, že som obeť, nie vinník. Že to, čo sa mi stalo, nebolo správne. Nikdy a u nikoho by to nebolo správne.

Kde bol celé tie roky otec?

Nedávno zomrel. Jeho vzťah s mamou bol odjakživa turbulentný, otec sa krátko po mojom narodení začal flákať, bol ťažký alkoholik a bohém. Naši sa rozviedli, keď som mala šesť rokov. Práve na otca som sa potom dlhé roky hnevala, že ma v tom všetkom nechal. Toho hnevu som sa však už dávnejšie zbavila.

Tomu, že vaša mama nie je zdravotne v poriadku, nasvedčovalo mnoho vecí už pred tým, než sa vás ako sedemročnú pokúsila vyhodiť z balkóna bytu na piatom poschodí. Systém ju však dokázal diagnostikovať až vtedy.

Najskôr musím povedať, že keď mama nemala chorobné ataky, bola skvelá. Dokázala pofúkať všetky boľačky, človek sa jej mohol so všetkým zdôveriť. Keď sa však prejavila schizofrénia, bolo to šialené. Pamätám si, ako ma v noci budievala. Často. Chcela mať v noci spoločnosť, chcela, aby niekto počúval jej príbehy alebo s ňou len tak sedel a mlčal. Ja som tomu, čo hovorila, nerozumela a ani som nepočula tie hlasy, čo ona.

Opakovane ma nepúšťala do školy. Jednoducho ma vzala na celodenný výlet kamsi do lesa bez konkrétneho cieľa. Alebo sme po rozvode šli za nejakým jej frajerom do iného mesta. Raz v zime sme vyrazili na cestu za jej starou mamou. Viem, že sme prespávali niekde na železničnej stanici. Stále ma chcela mať pri sebe. Oznamovala mi to ako hotovú vec – dnes nejdeš do školy, ostávaš doma.

Malá Zorka s mamou. Foto – archív Zory Rothovej

Nik z blízkej rodiny či kamarátov si nevšimol, že má psychické problémy?

Boli 80. roky minulého storočia, psychické choroby sa neriešili. Kto bol psychicky chorý, bol pre spoločnosť bláznom, preto sa tej nálepky každý bál. Navyše mamin otec, môj dedo, bol v armáde, a preto aj v komunistickej strane. On predsa nemohol mať psychicky chorú dcéru.

Dedova manželka, moja babička, bola skvelá žena, ktorá fungovala v klasickom stereotypnom modeli rodiny, keď dedko nosil domov peniaze a ona sa starala o deti a domácnosť. Keď prišiel manžel o piatej z práce, na stole bola večera a deti boli zaopatrené.

Prejavovanie citov bolo tabu, hoci babka mi neskôr hovorila, že moja mama bola odmalička zvláštna. Nevedela si k nej nájsť cestu, nedokázal to ani jej otec. Mama si žila vo svojom zvláštnom svete a nik jej ho nedokázal vyhovoriť ani ho z nej vytĺcť. Dedko to neskôr bral ako svoje celoživotné zlyhanie, lebo dlho nepripustil, že jeho dcéra je vážne chorá.

Vyčítate im to?

Nie, lebo sa viem spätne pozrieť na to, ako žila ich generácia. Obaja starí rodičia sa narodili v 30. rokoch minulého storočia, pubertu mali počas druhej svetovej vojny. Dedo bol zo siedmich detí a všetky museli drieť na statku, babka sa zase odmlada starala o dve mladšie sestry po tom, čo jej mama ovdovela. Nemala šancu lepšie sa vzdelať, mala len meštiansku školu. Nik z nich nebol disponovaný na to, čo neskôr prišlo.

Veľkou oporou v detstve mi bol mamin brat, teda strýko, ktorý ma podporoval jednak v športe, jednak mentálne aj finančne. Vedel sa so mnou porozprávať, brával ma na lyže a prišiel sa pozrieť aj na moje preteky. Moji rodičia to nikdy neurobili.

Ako si spomínate na deň, keď vás mama chcela vyhodiť z okna?

Predchádzala tomu dovolenka s otcom v Bulharsku. Keď som sa vlakom vrátila domov, tešila som sa na svojho psíka, ratlíka. Vyzdvihli ma starí rodičia, ktorí mi hovorili, že mame nie je dobre, že ju bolí hlava.

Prišli sme domov, kde boli zrolované všetky koberce. Panovala tam zvláštna atmosféra. Najbližšie dni to gradovalo. Určite museli byť letné prázdniny, lebo do školy som nechodila. Mama sa stále sťažovala na bolesti hlavy, neustále si niečo šomrala, v noci ma budila čoraz častejšie.

V osudný deň sme boli u susedky vypýtať si nejaké tabletky na bolesti hlavy. Kým sme u nej sedeli, mama schmatla môjho psíka a vyhodila ho z okna. Utekala som dole, naivná, že psík možno prežil…

Spanikárila som, s plačom som utekala, mama kričala, že sa musím vrátiť, a keď som tak urobila, už ma čakala. Povedala len „a ideme“ a začala ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie