Tridsať rokov od neúspešného pokusu o prevrat
Ľudia sa nepodriaďujú represívnej vláde iba zo strachu. Motivuje ich aj túžba po harmónii a šťastí a autoritári ju vedia využiť.
Autorka je rusko-americká politologička
Pred pár dňami ubehlo tridsať rokov od chvíle, keď skupina komunistických zástancov tvrdej línie prevzala kontrolu nad Moskvou a sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova uvrhla do domáceho väzenia v jeho prázdninovom dome na Kryme. Postavila sa proti Gorbačovovým hospodárskym a politickým reformám – proti perestrojke a glasnosti – a snažila sa zvrhnúť jeho vládu. Do troch dní však prevrat zlyhal. A do konca toho roka sa zrútil aj samotný Sovietsky zväz.
Zlý koniec
Počas dvadsiatich rokov vlády ruského prezidenta Vladimira Putina sa význam tohto činu interpretoval opačne. Pokus o prevrat je dnes vykresľovaný ako snaha ruských síl o zachovanie štátu, ktorú prekazili protisovietske nálady. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky si iba 50 percent Rusov pamätá na nepokojné dni, keď Moskvu ovládli vojaci v tankoch a v televízii v slučke vysielali Labutie jazero. A keďže Kremeľ nerobí nič, čo by im spomienky na túto udalosť oživovalo, iba 7 percent respondentov si dnes myslí, že šlo o „víťazstvo demokracie“.
Je jasné, že takzvaný Deň vlajky – výročie dňa, keď bol štátny prevrat formálne porazený a keď sovietsku červenú nahradila bielo-modro-červená vlajka Ruskej federácie – sa pripomína každý rok. Oslavy však organizujú liberálne strany, aktivisti za ľudské práva a niekoľko zostávajúcich opozičníkov – tých, ktorí si chcú pripomenúť boj za slobodné Rusko. Putin sa týchto osláv nikdy nezúčastnil.
V skutočnosti sa dá povedať, že porážka prevratu dopadla rovnako zle ako samotný prevrat. Koniec koncov, dnešné Rusko je všelijaké, len nie slobodné. Tí, ktorí napíšu alebo zverejnia niečo, čo možno považovať za protiputinovské, protivládne alebo proticirkevné, čelia riziku zatknutia. Ak chcete Putinovi povedať niečo iné ako „Ďakujem za našu šťastnú existenciu“, pravdepodobne vás označia za piatu kolónu, za zahraničného agenta alebo za nebezpečného extrémistu. Občianska spoločnosť má sotva priestor na dýchanie. Neústupnú nezávislú televíziu Dožď napríklad označili za „zahraničného agenta“, hoci zo zahraničia nikdy nedostala ani cent.