Ako mladé zistili, že možno nebudú mať deti. Hormonálna nerovnováha nemusí byť viditeľná
Ochorenia, akým je napríklad syndróm polycystických ovárií, sú stále tabu. Ženy sa za ne hanbia a lekári im často nevedia pomôcť.
„Spoločnosť definovala, čo robí ženu ženou, takže keď vám začnú vypadávať vlasy a stratíte menštruáciu, začnete si hovoriť: ,Možno ani ženou nie som,'“ vysvetľujú Anna Sedláková a Karolína Krejčová, zakladateľky organizácie Indiánky. Tá sa venuje osvete o ochoreniach, ktoré môžu viesť k neplodnosti.
Dá sa na žene spoznať, že trpí hormonálnou nerovnováhou? Čo cítia tie, ktorých vzhľad nekorešponduje s tým, ako si predstavíme ideálnu ženu? A čo by ženám, ktoré podobnými ochoreniami trpia, pomohlo najviac?
Vám obom pred niekoľkými rokmi lekári diagnostikovali nie príliš známe, ale pomerne vážne ochorenie s názvom „syndróm polycystických ovárií“ (PCOS). Ide o diagnózu, ktorá vyplýva z hormonálnej nerovnováhy a pri ktorej majú ženy viac mužských hormónov, než by mali mať. Dokážete si spomenúť, aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste sa o svojej diagnóze dozvedeli?
Krejčová: V mojom prípade išlo o „klasický“ postup – ochorenie mi diagnostikovala gynekologička. V prvej chvíli prišiel šok. A aj keď bola lekárka opatrná a nepokračovala vyslovene vetou, že nebudem môcť mať deti, následne sa dostavil aj strach z toho, čo príde neskôr. Už vtedy som vedela, že jedného dňa by som chcela deti mať, a keď mi lekárka povedala, že sa u mňa môže objaviť problém s plodnosťou, veľmi ma to zasiahlo. Moja hlava si to vysvetlila tak, že deti určite mať nebudem.
Sedláková: U mňa to bolo trochu zložitejšie. Ochorenie som si vlastne diagnostikovala sama, keď som mala asi 14 rokov a mala som veľa príznakov. Nevydržala som to, začala som si ich googliť a narazila som na PCOS.
V tom čase, teda pred vyše desiatimi rokmi, existovalo o tomto ochorení len veľmi málo článkov. A väčšinou boli desivé – písalo sa v nich o obezite, neplodnosti, rakovine. Pamätám si, ako som vtedy sedela pri počítači a cítila až fyzický strach, paniku. Potom som si povedala: „Dobre, tak to teda mám, ale nikdy to nebudem riešiť a nikdy o tom nikomu nepoviem.“
Hovoriť o PCOS som sa rozhodla až po dvadsiatke. Opýtala som sa naň gynekologičky, ale tá mi povedala: „To určite nemáte, veď vy ste krásna, štíhla, vyzeráte dostatočne žensky, ja by som to na vás predsa spoznala!“ Trvala som na tom, aby ma poslala na magnetickú rezonanciu a endokrinologické vyšetrenie. A diagnóza sa potvrdila.
Chápem, že ste sa v puberte príznakov naozaj zľakli, ale už vtedy ste museli chápať, že to nie je ochorenie, ktoré je dobré brať na ľahkú váhu. Prečo pre vás bolo ľahšie diagnózu ignorovať?
Sedláková: Asi hlavne preto, že aj keď je PCOS pomerne časté ochorenie, v spoločnosti sa toho o ňom veľa nevie. A myslím si, že to tak je, pretože príznaky skutočne zasahujú to, čo si predstavíme pod „ženskosťou“ – vypadávajú vám vlasy, môžete byť obézna, môžu vám viac rásť chĺpky. Pre ženu je to trápne.
A ak ste dievčaťom v puberte, strata
