Denník N

Šéf migračného úradu: Vlastnú migráciu vnímame ako normálnu, len ostatní migrujú s nekalými úmyslami. Je to pokrytectvo

Ján Orlovský. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ján Orlovský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď Slovák migruje za prácou do Nemecka alebo Anglicka, je to v poriadku, lebo chce poctivo robiť. Keď to isté robí Nigérijčan, je to zlé, lebo isto bude len ležať a zneužívať dávky. Už z ľudskej podstaty pritom vyplýva, že človek chce tvoriť hodnoty a vidieť výsledky svojej práce, tvrdí Ján Orlovský.

Rozhovor sa uskutočnil v spolupráci s prebiehajúcim festivalom [fjúžn].

Toho, kto sleduje hodnotové nastavenie minulých aj súčasných vládnych politikov, muselo vaše vymenovanie za šéfa migračného úradu šokovať. Vyhrali ste síce výberové konanie, ale nezaskočilo aj vás, že ten post dali vám – bývalému šéfovi Nadácie otvorenej spoločnosti?

Pre mnohých to mohlo byť prekvapenie, ale súviselo to s najmä tým, že rolu toho úradu vnímajú skreslene. Myslia si, že práve náš úrad tvorí migračnú politiku štátu a že o nej aj rozhoduje. To však nie je pravda. V rámci ministerstva vnútra je migračný úrad chápaný len ako jedna z jeho sekcií. Logicky teda plní úlohy, ktoré prídu zhora, čiže boli schválené vládou.

Aj váš úrad však má právo navrhovať, ako má vyzerať migračná politika.

Áno, ale nech navrhneme čokoľvek, posledné slovo má vláda. A tej nevieme nič prikázať. Konkrétny príklad – nová koncepcia migračnej politiky na roky 2021 až 2025 mala byť vládou schválená už v marci. Je august a stále sa tak nestalo, hoci ide o dokument, ktorý nemá žiadny vplyv na financie štátu, iba rámcuje, čo konkrétne v migračnej politike majú robiť jednotlivé ministerstvá a ďalšie úrady.

Rozumiem, ale tým, ako ste hodnotovo nastavený, je zrejme len otázkou času, kedy prídete s politikmi do sporu. Boris Kollár, Richard Sulík, Robert Fico a ďalší využívajú tému migrantov na získavanie voličských bodov a neraz aj na strašenie.

To ešte neviem odhadnúť. Isté je, že migračná politika u nás dlho vychádzala zo zlých dát, nerozprávalo sa o skutočných číslach, ale o dojmoch a fabuláciách. Vďaka tomu sa migrácia ako taká aj z oficiálnych miest stále vníma viac ako ohrozenie našej krajiny než ako príležitosť. V rámci EÚ sme pritom v podiele cudzincov na celkovom počte obyvateľov tretí od konca – menej ich žije už len v Poľsku a Rumunsku.

Len čo vás zvolili, Fico v parlamente navrhol, aby poslanci vyjadrili znepokojenie, že migračnú politiku bude zastrešovať „sorosovec“. Okrem Smeru, Hlasu a fašistov, ktorí s ním súhlasili, vás nepodržal prakticky nik zo Sme rodina a zdržalo sa aj 21 poslancov OĽaNO. To je celkom jasný signál, že za vami príliš nestoja ani mnohí vládni poslanci.

To je pravda, len treba pripomenúť, že pán Fico koná pokrytecky. Keď som ešte pracoval v Nadácii otvorenej spoločnosti, bola to práve jeho vláda, ktorá nám v roku 2016 v čase humanitárnej krízy zverila na manažovanie grant vo výške 500-tisíc eur. Iná vec je, že sme to urobili zadarmo a všetky peniaze sme preposlali iným mimovládnym organizáciám.

Keď teda kosa narazila na kameň, aj Fico vedel urobiť správnu vec. Rovnako sa správal pri potrebe vytvoriť humanitárne transfery, keď tu bolo na dočasný pobyt prijatých 1047 utečencov. Nedá sa teda povedať, že za Fica sa migrantom nepomáhalo. Ako krajina EÚ sme sa predsa nemohli tváriť, že sa nás nedotýka jeden z najväčších globálnych problémov. Škoda, že vo verejných prejavoch na to vždy zabúdal.

Znamená to, že ostré výroky o migrantoch, ktoré politici demonštrujú pred voličmi, sú často len pózou, aby si ich nepohnevali? Že realita je aj tak iná?

Presne tak. Preto by som chcel, aby sme o migrácii hovorili pravdu, aby sme sa o tomto fenoméne rozprávali objektívne v zmysle, že sa síce nedá zastaviť, ale dá sa dobre manažovať. Každá krajina si predsa vie stanoviť, na čo ešte má a na čo už nie.

V žiadnom prípade si však nemôžeme povedať, že v tejto téme nemáme na nič, že nikomu nepomôžeme. Navyše máme na Slovensku skôr problém s emigráciou ako imigráciou. Ľudia nám z krajiny utekajú a nevracajú sa. Určite sa neboríme s náporom migrantov, ktorí by chceli ostať u nás. Vonku žije a pracuje okolo 300-tisíc Slovákov.

Koľko cudzincov žije na území Slovenska?

Na to, že sme päťmiliónová populácia, ide o absolútne zanedbateľné číslo. Legálne ich tu žije asi 150-tisíc, čo sú necelé tri percentá celkovej populácie. Navyše prevažne ide o bielych kresťanov, teda Srbov a Ukrajincov. Ak teda hovoríme, že vonku je 300-tisíc Slovákov, len na dorovnanie ich počtu by sme potrebovali ďalších 150-tisíc cudzincov.

Stále platí, že strach z migrácie vyplýva najmä z chýbajúcej osobnej skúsenosti s inými kultúrami? Že ak niečo nepoznám, bojím sa toho?

Áno. Potvrdzujú to aj zistenia Centra pre výskum etnicity a kultúry. Komu nechýba osobná skúsenosť, tomu sa mení aj paradigma vnímania cudzincov. Nie je to teda tak, že naši občania sú a priori proti cudzincom a cudzinkám, len o nich často nič nevedia.

Kto veľa cestuje do zahraničia, obvykle má zmierlivejšie postoje. Jasné, že vždy sa nájdu takí, čo budú černochov a moslimov považovať za menejcenných, ale so zvyškom občanov sa dá pracovať. Dokážu chápať, že všetci sme ľudia bez ohľadu na farbu pleti. A nemožno nás deliť len na dobrých a zlých.

Roky ste kritizovali líniu Slovenska aj krajín V4 vo vzťahu k utečencom. Čo vám najviac prekážalo? Populizmus?

Najväčšia výhrada smerovala k otázke kvót. Stavali sme sa proti nim, ale skutočná debata v rámci EÚ sa týkala čohosi iného – mechanizmu prerozdeľovania utečencov. Všetky krajiny V4 sa vtedy ostro vymedzili, že im nik nebude rozkazovať, koľko ľudí si majú vziať, a tak sa od toho ustúpilo.

Téma sa preto posunula do roviny, že existuje čosi ako povinná solidarita. To reflektuje už aj postoj slovenskej vlády, ktorá si teraz môže povedať, čo je ochotná do danej problematiky investovať, koľko chce obetovať a koho konkrétne medzi nás prijať.

Nezdá sa mi, že by v tom mala jasno.

Už však vážne nastal čas, aby sme si v rámci Slovenska povedali, na čo konkrétne máme a čo chceme urobiť. To si žiada otvorenú debatu a do tej sa politikom príliš nechce. Možno aj preto, že sa boria s pandémiou a s ňou súvisiacimi zdravotníckymi či ekonomickými problémami. A zároveň s vlastným nastavením spolupráce. V takej atmosfére je ťažké zaoberať sa verejnými politikami, ktoré by neboli kontaminované osobnými animozitami.

Možno to ignorujú, lebo je to síce dobrá téma na strašenie pred voľbami, ale inak tu žiadny problém s migrantmi nemáme.

Je to zvláštne. Hoci Slovensko nie je cieľovou krajinou, ľudia majú z cudzincov obavy. Poďme na čísla – v čase utečeneckej krízy 2015 a 2016 u nás požiadalo o azyl len

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Festival [fjúžn]

Migrácia

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie