Denník N

Zuzana Mistríková: Nebol to Woodstock, bola to revolúcia

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Domov z okupačného štrajku som sa dostala až na Vianoce, aj to len na dve hodiny, lebo naši by asi neprežili, keby som neprišla na Štedrý večer, tvrdí študentská líderka z novembra 1989 Zuzana Mistríková.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER89 DNES.

Aké prostredie vás formovalo?

Najmä umelecké a pedagogické. Mama bola učiteľka na základnej škole. Narodila som sa v Martine, kde mal otec ako herec angažmán v divadle. Do Bratislavy sme sa presťahovali, keď som mala štyri roky. V dospelosti som sa dozvedela, že to trochu súviselo s normalizáciou po okupácii našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy.

Konkrétne?

Otec jednak po pamätnom hokejovom zápase Československo – Sovietsky zväz v roku 1969, ktorý sme vyhrali, na zaplnenom námestí v Martine predniesol báseň Mor ho, jednak počas okupácie čítal kritické vyhlásenia v banskobystrickom Slobodnom vysielači, ktoré inak písal otec súčasného riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka.

Otcovi sa to jednoducho postupne zbieralo. Keď moja sestra na prvom stupni základnej školy vyhrala súťaž v recitovaní, na mestské kolo ju už nezavolali, lebo „veď je to Mistríkova dcéra“.

Rozoberali s vami doma rodičia témy okolo komunistického režimu?

Priamo nie, ale žiť apoliticky sa úplne nedalo. Všetci sme od detstva vedeli, že doma sa rozpráva inak a slobodnejšie ako vonku. Neboli sme síce z prostredia disidentov, ale pohybovali sme sa v prostredí zdravého rozumu a normálneho prístupu k životu. Doma sme nemuseli nič predstierať.

Keď som sa do školy učila nezmyselné texty o tom, ako nás v roku 1968 prišli zachrániť sovietske vojská, lebo sme boli na pokraji občianskej vojny, naši to, samozrejme, nevydržali a okomentovali to, aby mi bolo jasné, ako to bolo v skutočnosti.

Mali ste problém dostať sa na vysokú školu?

Neprijali ma dvakrát, sestru raz. Otec pritom nebol na čiernej listine komunistov a po presťahovaní sa z malého okresu do veľkej Bratislavy mohol pokračovať v divadle aj v televízii. Keď sa však malo riešiť naše štúdium, zrazu bol náš pôvod problém. Nepomohli nám ani výborné známky, ani to, že sme vrcholovo športovali, čo iným okamžite pridávalo body navyše.

Vtedajšie prihlášky na vysoké školy mali mnoho strán. Boli v nich aj otázky, či majú rodičia robotnícky pôvod, či boli členmi komunistickej strany pred rokom 1969 alebo po ňom. Práve tieto otázky dokázali nepohodlných záujemcov o štúdium spoľahlivo vyradiť tak, aby nedostali šancu bez ohľadu na ich talent.

Dotklo sa vás to?

Jasné, veď to bolo nespravodlivé, dokonca som to aj oplakala. Úspešne som spravila talentovky na VŠMU a napokon ma ako jedinú nevzali? V rodine sa však také veci brali zdravo. Keď som si spravila osobný rekord v plávaní, starý otec mi rovno povedal – ale svetový rekord je toľko a toľko. Cítila som, že je na mňa hrdý, ale pochvaly sa u nás dávkovali. Aby sme sa z nich nezbláznili.

V rokoch 1985 až 1987 ste pôsobili ako asistentka strihu v Slovenskej televízii. Vnímali ste jej propagandu?

Samozrejme. Napríklad som bola pri tom, ako sa z titulkov Miazgovcov vystrihovali herci, ktorí dabovali hlavné postavy. Bol medzi nimi totiž Juraj Kukura, ktorý emigroval. Doma sme milovali Voskovca a Wericha, Horníčka či Lasicu a Satinského, teda inteligentný humor, ktorý tak presne pomenovával absurditu pomerov.

V divadle, pri živom kontakte, mohla jedna obyčajná veta, ktorá možno ani nebola myslená ako narážka na pomery, spraviť z hercov a divákov „spiklencov“. Ľudia dokázali identifikovať skryté významy; vedeli, že režim je Potemkinova dedina, hoci stále s ostrými pazúrmi, ktoré dokážu zatvárať do väzenia aj za nepohodlný názor.

V čase novembrovej revolúcie ste mali 22 rokov. Zažili ste predtým komunistické móresy na vlastnej koži?

Keď sme nastúpili na vysokú školu, mali sme obrovské šťastie – na divadelnej dramaturgii práve vtedy umožnili aspoň externe prednášať aj ľuďom, ktorí to predtým mali zakázané. Boli sme prvým ročníkom režiséra Ľuba Vajdičku, boli sme prvými študentmi, ktorých jeden predmet učil Milan Lasica či Martin Porubjak.

Na druhej strane v škole fungovala aj paralelná linka komunistickej strany. Všetkým nám však bola na smiech. Predstava, že by niekto z nás mal na umeleckej škole, kde z podstaty veci prevláda slobodné myslenie, vstúpiť do strany, bola priam absurdná. Ale je pravda, že sa takí našli aj v druhej polovici 80. rokov. Napríklad Marek Maďarič. Asi plánovali kariéru – a to bol nutný predpoklad.

V roku 1988 ste boli v Moskve na akcii, ktorá sa volala Prvý festival tvorivej mládeže socialistických krajín.

Súdruhovia v Moskve cítili, že na uvedomelosti a súdržnosti mladých socialistických umelcov treba popracovať, a tak zorganizovali absurdnú a megalomanskú akciu. S Ďurom Vaculíkom nás tam vyslal Zväz dramatických umení. Týždeň boli zástupcovia všetkých krajín a umeleckých odvetví v Moskve – v slávnom hoteli Russia, pozvali nás aj na obrovskú recepciu v Kremli.

Druhý týždeň sme mali stráviť v Arménsku, lenže deň pred naším odletom postihlo krajinu obrovské a tragické zemetrasenie. Ostali sme preto v Moskve, pričom sme nemali žiadny program. Ale ja som tam vďaka tomu videla u nás zakázané Ionescove Stoličky, ktoré som práve prekladala, prvýkrát na javisku.

Po návrate sme ako „uvedomelí a výnimoční umelci“ dostali ponuku, aby sme vstúpili do strany. Neostávalo nám iné, než sa tváriť, že na také niečo ešte nie sme pripravení. A teraz pointa – keď sme v pondelok ráno po 17. novembri 1989 prišli s Ďurom do školy s tým, že ideme vyhlásiť štrajk, prvá osoba, ktorú sme stretli,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie