Bieloruský denník: Od útleho veku nás učia, aby sme mali radi Lukašenka. A vtipy o fúzoch sú nebezpečné

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách každú nedeľu protestovať Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

S každým novým denníkom sa mi stále viac a viac zdá, že opisujem nejakú antiutópiu.

No, viete: tresty odňatia slobody za oblečenie „nespoľahlivej“ farby, únos lietadla s nepohodlným blogerom za pomoci stíhačiek, prezidentom organizovaná nelegálna migrácia do Európy.

Ten istý pocit mám aj pri novej téme: bieloruských stredoškolákov obviňujú z organizovania revolúcie. To vážne? Bohužiaľ, to nie je Orwell, ale bieloruská realita. Teraz vám všetko vysvetlím.

Učitelia falšovatelia

Počas prezidentských volieb 2020 (ako aj počas iných predchádzajúcich volieb) sa mnoho volebných miestností po celej krajine nachádzalo v školách. Nie všetky, ale veľa volebných komisií pozostávalo z učiteľov a vedenia škôl. Ja osobne som hlasoval vo volebnom obvode, ktorý sa nachádzal v škole.

Riaditeľka gymnázia, ktoré som vyštudoval, bola predsedníčkou volebnej komisie v inom volebnom obvode.

Vlastnoručne vyhnala nezávislého pozorovateľa z volebnej miestnosti, aby mu zabránila pozorovať hlasovací proces a počítať hlasy.

Práve tejto riaditeľke sme spolu s našimi spolužiakmi tesne pred 9. augustom 2020 poslali list so žiadosťou o poctivé spočítanie hlasov vo volebnom obvode. Bohužiaľ, nezabralo to.

Ideológia pre najmladších

V bieloruských školách majú všetci žiaci denníky s obrazom štátneho znaku a vlajky. Na hodinách sa vyučuje štátna hymna.

V mojom gymnáziu bol text hymny dokonca aj v hale budovy – priamo oproti vchodu.

Spravidla na prvej prednáške školského roka rozprávajú niečo o krajine. Predtým sa to vnímalo viac-menej normálne, ale po auguste 2020 sa podobné diskusie stávajú nebezpečnými.

Pre čestných učiteľov povedať pravdu na takýchto lekciách je nebezpečné. Môžu tak prísť nielen o finančný bonus a prácu, ale aj o (osobnú) slobodu.

Na druhej strane študenti a ich rodičia, z ktorých mnohí videli všetko na vlastné oči, sotva chcú počúvať o víťazstve nad „farebnou revolúciou“, „prostitútkami a drogovo závislými, ktorých porazili statoční príslušníci OMON“.

Niektorí rodičia sami strávili čas za mrežami – alebo tam ešte stále sú. V Bielorusku je už viac ako 649 politických väzňov.

Niektorí z nich tento rok ešte sami mali ísť do školy, viacerí majú deti, ktoré chodia do školy.

Neviem si predstaviť, ako sa budú cítiť školáci, ktorých príbuzní a priatelia sa dostali pod represie, keď v škole počujú o silnom a prosperujúcom štáte, v ktorom má prezident všetko pod kontrolou a je celkovo skvelý.

Nebezpečný vtip o fúzoch

Niekedy sa zdá, že školáci a ich rodičia sú ľudia, ktorých je veľmi jednoduché zastrašiť.

Poviete im, že dieťaťu pokazia život, zabránia mu pokračovať v štúdiu a zamestnať sa – a to je všetko, môžete pretláčať akúkoľvek ideológiu. Podobné sa stalo mne, keď som bol ešte školákom.

Pred desiatimi rokmi, po voľbách v roku 2010, som napísal článok pre školské noviny. Ak si to správne pamätám, bol tam neškodný vtip, že v Bielorusku je módne nosiť fúzy, ale popravde módne to už nie je a je čas vzdať sa toho.

Školský represívny mechanizmus sa veľmi rýchlo zapol: zavolali ma k riaditeľovi, kde ma zastrašovali a povedali, aby som nechodil „kam sa nepatrí“, a triedna učiteľka prišla k nám domov a strašila moju mamu, že teraz sa nedostanem na žiadnu univerzitu, ale budem na všetkých zoznamoch sociálnej kurately, a že celkovo nemám žiadnu budúcnosť.

Samozrejme, to ma neprinútilo vzdať sa svojich názorov.

Ale neviete si predstaviť, pod akým tlakom sa ocitnete, keď bývate v malom meste.

Vtedy som si myslel, že sa odo mňa všetci odvrátia, no, samozrejme, to sa nestalo. A dostal som sa aj na univerzitu.

Škola nemôže byť mimo politiky

Pred začiatkom nového akademického roka nelegitímny a neuznaný Alexandr Lukašenko rečnil na republikánskej pedagogickej rade, na ktorej sa zúčastnili učitelia a vedenie škôl.

Tu sú dva citáty, ktoré vystihujú, ako celá diktatúra vidí úlohu školy:

„Škola nemôže byť mimo politiky. Vo všeobecnosti neexistuje politika bez školy. Mala by tu však existovať iba jedna politika – štátna politika.“

„Spravte poriadok na školách bez ohľadu na to, čo nás to bude stáť.

Dokonca by som povedal viac: použite akékoľvek metódy, ale urobte poriadok na školách.“

Bohužiaľ, školy v Bielorusku sú súčasťou diktátorského systému kontroly, nátlaku a represií. Ako aj univerzity.

Rovnako ako akákoľvek štátom kontrolovaná sféra. Okrem toho sa v prichádzajúcom školskom roku v bieloruských školách objavia „učitelia“ vojensko-vlasteneckého vzdelávania.

Nechcem si ani predstaviť, aký učebný program tam bude, o akých „hrdinských činoch“ sa tam bude rozprávať a koho označia za „nepriateľov ľudu“.

Namiesto záveru

Myslím si, že takáto indoktrinácia, nátlak k úplnej poslušnosti a snaha udržiavať spoločnosť pod štátnou diktatúrou sú ďalšími hroznými zločinmi systému, ktorý vybudoval Lukašenko.

Vzdelávací systém a učitelia – samozrejme, nie všetci, ale niektorí z nich – sa nestarajú o to, aby sa školáci chceli učiť, vstrebávali vedomosti, komplexne sa rozvíjali a odhaľovali svoje talenty.

Nejde o to, aby deťom pomohli vyrastať a stať sa slušnými ľuďmi – hoci to je skôr úlohou rodičov ako učiteľov. Systém núti učiteľov a školské vedenie mať strach z toho, že školáci by, nedajbože, mohli začať obhajovať svoje práva. Aby oni, chráňboh, nepovedali nahlas niečo o falšovaní, násilí a iných zločinoch.

Nedajbože, aby nejakí rodičia boli skutočne slobodní a vychovávali svoje deti rovnakým spôsobom. Je to obludné – ale my Bielorusi to napravíme.

V slobodnom a demokratickom Bielorusku sa učitelia budú starať o rozvoj detí, a nie o ochranu diktatúry.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.