Toto ste chceli, feministky? Rozvadenú Remišovú a Kolíkovú?

Titulok je v tomto prípade, samozrejme, ironický, ale zároveň kopíruje argument, ktorý sa občas zjaví v debate o zastúpení žien v politike. Rozšíril sa tu totiž taký naratív, že mocensko-personálny spor medzi Veronikou Remišovou a Máriou Kolíkovou a všetko mrzké, čo ho sprevádza, vôbec nepodporuje (aj dátami podloženú) mienku, že ženy v politike sú prínosom.

Počuť aj také názory, že vicepremiérka a ministerka spravodlivosti robia ženám v politike hanbu. No, asi takú ako Igor Matovič, Robert Fico, Boris Kollár a celé zástupy ďalších robia mužom v politike. Alebo si ešte zvolíme nejaké iné kritérium na generalizovanie? Čo ja viem, ako by napríklad znela veta, že Béla Bugár robil hanbu národnostným menšinám v politike? Iste by sa vyrojili oprávnené námietky, že takto sa predsa nedá zovšeobecňovať.

Tak to skúsme akceptovať aj pri ženách. Lebo ženy, tak ako muži, sú rôzne. Majú rozličné povahy, talenty vrátane talentu na politiku, komunikačné stratégie, životnú filozofiu, charizmu a rôzne reagujú na stres či pocit ohrozenia.

V čom je problém?

Základný omyl v posudzovaní žien v politike spočíva v tom, že stále veľa ľudí (aj politikov a političiek) si myslí, že hlavným prínosom političiek by malo byť akési jej zušľachtenie, vnesenie bájneho „ženského prvku“ a pomaly nebeského pokoja.

Vychádza to z predsudkov o ženách aj politike, ako aj z nesprávnej interpretácie odpovede na otázku (teraz odhliadnime od toho, že si ju vôbec niekto kladie), prečo by sme mali mať ženy v politike. No určite nie primárne preto, aby mužom ukazovali, ako sa treba pekne správať, aby boli akýmsi etalónom nekonfliktnosti a ústretovosti a aby si svoje spory riešili niekde v kuchyni nad šálkou kávy alebo pri štrikovaní.

Už pomerne veľké množstvo štúdií ukazuje, že ženy v politike sú prínosom hlavne preto, že ak ich je v parlamentoch aj v exekutívach viac a v politike vydržia dlhšie ako jedno volebné obdobie, zlepší sa kvalita života žien (sociálne veci, zdravotníctvo, pracovné postavenie), menšín, marginalizovaných skupín. Súvisí to s agendou, ktorú političky majú, s ich životnými skúsenosťami, odlišnými od skúseností mužov, možno aj s tým, s čím sa na ne obracajú voličky a voliči.

Ak sa k tomu ešte pridá dôrazné trvanie na tom, že nikto nemá zostať nevypočutý a zabudnutý, osobná charizma, kultivované a upokojujúce vystupovanie, tak je to len jedno veľké plus, ale nemalo by to byť niečo, čo by sa malo očakávať len od političiek a čo by malo byť hlavným kritériom ich posudzovania. Tým by malo byť rovnako ako v prípade mužov to, čo urobia pre zlepšenie života občanov, či nezrádzajú demokratické ideály, či do spoločnosti nevnášajú nenávisť a či nepresadzujú svoje osobné záujmy a nezneužívajú moc.

Samozrejme, ani političky nie sú homogénnou skupinou a nie všetky majú vo svojej agende zlepšenie života žien či menšín a niektoré sa rovno hlásia k politickým zoskupeniam, ktoré týmto témam nevenujú pozornosť, pohŕdajú nimi alebo presadzujú riešenie, ktoré ženám a menšinám rovno škodia, ale to by predsa len nemal byť argument proti tomu, aby bolo žien v politike viac. Skôr je to ďalší dôkaz, že generalizácia je škodlivá a nikam nevedie.

Na koho sme prísnejší

Spory Remišovej a Kolíkovej, nech sú akokoľvek otravné, možno aj znechucujúce, nie sú ničím odlišné od tých, ktoré nám tu predvádzajú a roky predvádzali desiatky politikov, a zrejme ani tak neohrozujú chod štátu a dôveru v politiku, keďže ide o konflikt v najmenšej koaličnej strane so smiešnymi preferenciami.

Napriek tomu sa stali pomaly prípadovou štúdiou, ako to ženám v politike „nesluší“. To, ako sa hovorí o spore v Za ľudí a ako sa celý konflikt „nadinterpretuje“, aby to zapadalo do istej šablóny, nie je nič nové. Súvisí to s tým, že chyby žien sa prosto posudzujú príkrejšie ako chyby mužov, hlavne ak sa ženy opovážili presadiť sa vo sférach, ktoré sa roky spájali s mužmi a v ktorých muži stále dominujú.

Pekne to ukazuje experiment sociálnej psychologičky Victorie Brescollovej z Yalovej univerzity. Brescollová a jej tím predložili jeho účastníkom novinový článok o tom, že v jednom americkom veľkom meste bola demonštrácia, ktorá sa po pár hodinách vymkla spod kontroly a bolo treba povolať poriadkové sily. Vedenie polície však podcenilo situáciu a neposlalo dosť policajtov, čoho výsledkom bolo 25 ťažko zranených ľudí.

V jednej verzii článku o zásahu rozhodol šéf polície, v druhej šéfka. Kým v prípade muža jeho rating medzi účastníkmi klesol o desať percent, v prípade ženy o tridsať. Oveľa častejšie sa zároveň ozývali názory, že by ju za to mali odvolať, aj tie, že na to nemá. Jednoducho: rovnaká profesionálna chyba, rovnako nesprávny odhad situácie, ale odlišné konzekvencie.

Brescollová potom zisťovala, či sa situácia zmení, keď bude mať článok iný koniec – teda že vedenie polície včas poslalo primeraný počet poriadkových policajtov, nikto sa nezranil, demonštrácia sa pokojne ukončila a vlastne sa nič hrozné nestalo. V tomto prípade účastníci rovnako pochválili šéfa aj šéfku polície.

Brescollová potom ešte experiment zopakovala pri dvoch profesionálnych pozíciách, ktoré sa tiež spájajú s mužmi. Išlo o výkonného riaditeľa veľkej stavebnej spoločnosti a šéfa najvyššieho súdu v jednom z amerických štátov. Aj v týchto prípadoch boli účastníci experimentu oveľa menej zhovievaví k nesprávnym rozhodnutiam či postupom, keď sa dozvedeli, že firmu vedie alebo súdu predsedá žena.

Jediný raz sa situácia obrátila a muž bol hodnotený prísnejšie ako žena na rovnakej pozícii. Bolo to v prípade riaditeľa dievčenskej internátnej školy. V Spojených štátoch amerických takéto vzdelávacie inštitúcie vedú takmer výhradne ženy.

Podľa sociálnej psychologičky to znamená, že ľudia sú skôr náchylní odpustiť chybu, ak ju urobí niekto, koho si spájajú s istou profesiou, prípadne si myslia, že sa na ňu viac hodí. Povedané inak: keby boli Remišová a Kolíková mužmi, ich spory by sa možno vnímali len ako také taľafatky. Lebo politici sú už raz takí.