Špeciálna prokuratúra: To, čo spravila generálna prokuratúra, nemá obdobu

Absolútne ojedinelý prípad, ktorý nemá v histórii obdobu. Tak komentuje Úrad špeciálnej prokuratúry rozhodnutie generálnej prokuratúry úplne zastaviť vyšetrovanie korupčnej kauzy bývalého riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského.

Špeciálni prokurátori zverejnili stanovisko, v ktorom na siedmich stranách vyvracajú právne argumenty námestníka generálneho prokurátora Jozefa Kanderu, ktorý je podpísaný pod rozhodnutím o Pčolinskom. Generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý je v úrade od decembra 2020, sa totiž z rozhodovania pre blízky vzťah s Pčolinskými vylúčil.

Úrad špeciálnej prokuratúry Žilinku vyzval, aby preskúmal a vyhodnotil postup svojho námestníka Kanderu aj preto, že nie je zrejmé, či bol oprávnený tento prípad posudzovať. Napísal, že zo systematiky zákona o prokuratúre vyplýva, že generálneho prokurátora v čase jeho neprítomnosti alebo inej prekážky zastupuje v celom rozsahu jeho práv prvý námestník generálneho prokurátora. V danom prípade však bol vybavovaním veci poverený námestník generálneho prokurátora.

Úrad špeciálnej prokuratúry si zároveň všíma, že sa o uznesení o bývalom riaditeľovi Slovenskej informačnej služby dozvedel až z médií, hoci obhajcovia ho prevzali osobne priamo na generálnej prokuratúre v utorok doobeda. „Uznesenie nebolo úradu riadne doručené doposiaľ, hoci sa špeciálny prokurátor v rovnakom čase ako obhajoba nachádzal v priestoroch generálnej prokuratúry.“

Negatívny pokyn

Prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry na úvod píšu, že uznesenie vyvoláva viaceré oprávnené pochybnosti, keďže bolo vydané po ukončení vyšetrovania a pred podaním obžaloby, „čím v podstate námestník generálneho prokurátora suploval činnosť súdu a svojím rozhodnutím hodnotil dôkazný skutkový stav veci inak než konajúci vyšetrovateľ, dozorový prokurátor, ale i súdy, ktoré opakovane rozhodovali o väzbe obvineného“.

Rozhodnutie generálnej prokuratúry prišlo v utorok tesne pred tým, ako chcel dozorový prokurátor Peter Kysel podať obžalobu. Ak by sa vec dostala na Špecializovaný trestný súd, generálna prokuratúra by už na ňu nemala žiadny vplyv.

V Pčolinského kauze ide o úplatok 20-tisíc eur, ktoré údajne ako riaditeľ tajnej služby zobral za to, že zastaví odpočúvanie podnikateľa a konkurzného právnika Zoroslava Kollára. V inom prípade zasa podľa obvinenia Vladimír Pčolinský podplácal policajného vyšetrovateľa, aby sa nezaoberal kauzami stavebnej spoločnosti Strabag.

Úrad špeciálnej prokuratúry, ktorú vedie od tohto roku Daniel Lipšic, pripomína, že Pčolinský podal návrh na začatie konania podľa sporného paragrafu 363 (mimoriadny opravný prostriedok) 6. mája tento rok a neskôr ho aj dopĺňal.

Generálna prokuratúra rozhodla o návrhu 31. augusta, teda po 86 dňoch, hoci išlo o väzobnú vec, ktorá sa má podľa špeciálnej prokuratúry vybavovať urýchlene a prednostne.

„Vo svojej podstate generálny prokurátor týmto svojím rozhodnutím uložil vyšetrovateľovi a prokurátorovi negatívny pokyn, aby určité osoby trestne nestíhali. Generálny prokurátor je pritom limitovaný všeobecnou povinnosťou nadriadeného prokurátora nevydávať podriadenému prokurátorovi takzvané negatívne pokyny,“ tvrdí Úrad špeciálnej prokuratúry.

Keďže vo veci boli zrušené aj uznesenia o začatí samotného trestného stíhania, „tak týmto postupom generálny prokurátor v podstate anuloval celé dokazovanie v tomto prípade“. Špeciálna prokuratúra konštatuje, že to znamená, že všetky vykonané dôkazy a výsluchy sú nulitné.

„Ide o absolútne ojedinelý prípad, ktorý vo väzobnej (zrejme ani v žiadnej inej) trestnej veci nemá obdobu. Rušenie samostatného uznesenia o začatí trestného stíhania zo strany generálneho prokurátora v právnom režime v zmysle paragrafu 363 je v tomto prípade unikátom, pričom takýto postup nemá oporu v zákone, ale ani v doterajšej praxi generálnej prokuratúry,“ konštatuje špeciálna prokuratúra. Paragraf 363 podľa nej môže rozhodovať len o zrušení stíhania v prospech alebo neprospech obvineného a nie v samotnej veci.

Úrad špeciálnej prokuratúry poukázal aj na to, že uznesenie o začatí samotného stíhania bolo zrušené až po zákonnej 6-mesačnej lehote, čo považuje za zarážajúce. „Ide o zjavné prekročenie kompetencie generálneho prokurátora. Generálny prokurátor týmto uznesením odňal vlastne dozorovému prokurátorovi právo podať obžalobu, pričom de facto nahradil aj rozhodnutie súdu.“

Podľa Úradu špeciálnej prokuratúry generálny prokurátor prekročil svoje zákonné oprávnenie aj tým, že môže zrušiť výlučne iba rozhodnutie ako také a nič viac.

„V tomto prípade však generálny prokurátor vo výroku deklaruje, že sa zrušuje aj predchádzajúce konanie. V tejto časti je výrok rozhodnutia zmätočný, nepochopiteľný, a teda aj zrejme nezákonný. Nie je známe, že by sa doteraz stalo, aby generálny prokurátor zrušil nie rozhodnutie, ale samotné konanie, a nie je zrejmé, čo takýto výrok implikuje, či sa celé konanie stalo neexistentným alebo aké konkrétne závery je potrebné z tohto výroku vyvodiť.“

Uverili obhajobe

Úrad špeciálnej prokuratúry tvrdí, že generálna prokuratúra si nekriticky osvojila argumenty Pčolinského obhajcov a nebrala do úvahy argumentáciu dozorového prokurátora a súdov.

„Výpočet porušení ustanovení Trestného poriadku a Trestného zákona, ktorý sa v danom uznesení nachádza, v podstate kopíruje podaný návrh obhajoby. Je však zrejmé, že viaceré právne závery sú právne neudržateľné, rozporné so súdnou praxou a niektoré hraničia s arbitrárnosťou.“

Ako príklad uvádza špeciálna prokuratúra úvahy o takzvanom „materiálnom korektíve“, čo znamená úvahy o tom, či vôbec úplatok 10-tisíc eur je hodný toho, aby sa vyšetroval. Pčolinský bol obvinený, že touto sumou podplatil vyšetrovateľa Mariána Kučerku, aby vynechal z vyšetrovania stavebnú firmu Strabag. Úrad špeciálnej prokuratúry upozorňuje, že už aj Najvyšší súd v rozsudku v minulosti odmietol úvahy, či vôbec stojí za to zaoberať sa takýmito vecami.

Ako mali začať stíhanie

„Rovnako sporný je aj právny záver, že vyšetrovateľ nebol oprávnený začať trestné stíhanie na podklade úradného záznamu. Totiž generálny prokurátor opakovane charakterizuje úradný záznam, na podklade ktorého bolo začaté trestné stíhanie, za nezákonný dôkaz, ignorujúc skutočnosť, že za dôkaz nikdy nebol a ani nemohol byť považovaný a predstavoval iba zdroj informácií vedúcich k začatiu trestného stíhania, až na podklade ktorého sa potom vykonávanie dôkazov v skutočnosti začalo,“ tvrdí Úrad špeciálnej prokuratúry.

Spôsob začatia stíhania Pčolinského bol jednou z kľúčových vecí, o ktorú Kandera oprel odôvodnenie, prečo celý prípad zastavil.

Úrad špeciálnej prokuratúry tvrdí, že trestné stíhanie možno začať na základe trestného oznámenia, ale aj na základe iných skutočností, o ktorých sa orgán činný v trestnom konaní dozvie inak ako z trestného oznámenia. „To znamená, že trestné stíhanie možno za súčasného splnenia ďalších zákonných podmienok začať aj na podklade verejne známej informácie, ale i z vlastného poznatku vyšetrovateľa.“

Úrad špeciálnej prokuratúry uvádza aj konkrétny príklad, kde generálny prokurátor takýto postup akceptoval.

„Až začatie trestného stíhania je tým inštitútom, ktorý sa nachádza v Trestnom poriadku práve na účely určenia procesného začiatku určitého štádia trestného konania, po ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní vykonávať plne procesné úkony. Je preto iracionálne tvrdiť, že už poznatok, ktorý odôvodňuje začatie trestného stíhania, musí spĺňať podmienku legality,“ vyhlásil Úrad špeciálnej prokuratúry s tým, že postup v kauze Pčolinský je bežnou praxou, ktorú v minulosti odobril Najvyšší aj Ústavný súd. V stanovisku prikladajú aj konkrétne citáty z rozhodnutí týchto súdov.

„Taktiež záver generálneho prokurátora, že s určitou osobou mala byť spísaná zápisnica o trestnom oznámení, absolútne ignoruje fakt, že orgány činné v trestnom konaní (OČTK) do takéhoto úkonu žiadnu osobu nútiť nemôžu, pričom podanie trestného oznámenia je vo vlastnej vôli oznamovateľa, do ktorej OČTK vstupovať nemôže. Povedané inak, pokiaľ určitá osoba neprejaví vôľu podať trestné oznámenie vo forme zápisnice, tak potom ju do takéhoto úkonu nútiť nemožno,“ vyhlásil Úrad špeciálnej prokuratúry.

Postup, ktorý v zrušení stíhania Pčolinského uviedol Kandera, je podľa Úradu špeciálnej prokuratúry trestnoprocesné nóvum a odklon od dlhoročnej praxe. „V praxi by uplatňovanie tohto postupu malo znamenať, že písomne podané trestné oznámenia nemôžu tvoriť podklad na začatie trestného stíhania, potrebné by bolo najskôr oznamovateľa predvolať, poučiť a v prípade, že by zopakovať trestné oznámenie nechcel, to písomne podané ignorovať.“ To je v rozpore so zákonom, ktorý hovorí, že vznesenie obvinenia je možné vykonať aj na podklade trestného oznámenia.

Súhlas inšpekcie sme nepotrebovali

Ďalším dôvodom na zrušenie celého vyšetrovania bolo podľa generálnej prokuratúry to, že v prípade druhého skutku podplácania Kučerku si NAKA neskoro vypýtala súhlas od policajnej inšpekcie, teda Úradu inšpekčnej služby. Kučerka bol policajt a na stíhanie policajta musí dať súhlas inšpekcia, do ktorej kompetencie vyšetrovanie policajtov patrí.

Úrad špeciálnej prokuratúry na to reaguje, že keďže stíhaný v tejto veci bol aj civil, tak doteraz uplatňovanou praxou bolo, že vec vyšetruje jeden vyšetrovateľ, „pričom vyšetrovateľ NAKA bol príslušný na konanie o protiprávnej činnosti ‚civilnej‘ osoby“.

„Tento záver bol prezentovaný aj riaditeľom trestného odboru generálnej prokuratúry na jeho celoslovenskej porade s námestníkmi krajských prokurátorov pre trestný úsek a okresnými prokurátormi v dňoch 14. a 15. marca 2019,“ vyhlásila špeciálna prokuratúra.

„V predmetnej veci bol dodržaný postup podľa zákona, teda vyžiadanie súhlasu od riaditeľa Úradu inšpekčnej služby v momente, keď bolo zrejmé, že existuje dostatok dôkazov o spáchaní trestnej činnosti a prichádza do úvahy vznesenie obvinenia (príslušníkovi polície bolo dočasne odložené obvinenie).“

Prekvapivé hodnotenie dôkazov

Špeciálna prokuratúra zároveň upozorňuje, že hodnotenie dôkazného stavu (svedeckých výpovedí) generálnym prokurátorom v takomto rozsahu nemá oporu v doterajšej praxi a konečné hodnotenie dôkazného stavu je predovšetkým úlohou súdu.

„Možno len pripomenúť, že prokurátor nie je oprávnený aplikovať zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech), keďže túto zásadu môže použiť iba súd, avšak generálny prokurátor de facto vrátil prípad na úplný začiatok do stavu ‚nula‘, keďže anuloval všetky rozhodnutia v tomto konaní. Súdna prax pritom ustálila, že v prípade, že sa po vykonaní všetkých dostupných a relevantných dôkazových prostriedkov vytvoria dve skupiny dôkazov, z ktorých jedna svedčí o vine obvineného a druhá túto vinu spochybňuje, a zistenie, ktoré z odporujúcich dôkazov sú pravdivé, bude závisieť len od ich hodnotenia, nemôže prokurátor rozhodnúť spôsobom uvedeným v paragrafe 215 odsek 1 Trestného poriadku, teda postúpiť vec inému orgánu, ale je povinný podať na obvineného obžalobu, o ktorej súd rozhodne na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení dokazovania.“

Špeciálna prokuratúra konštatuje, že ak generálny prokurátor zásadným až fatálnym spôsobom prijal záver, že niektorí svedkovia sú nedôveryhodní, tak takýto záver je právne ojedinelý a je v rozpore s rozhodnutiami súdov konajúcich a rozhodujúcich o väzbe, ktoré takýto defekt v ich výpovedi neidentifikovali, pričom týmto výpovediam venovali náležitú pozornosť.

„Nie je pravdou, že v tomto prípade súdy rozhodujúce o väzbe skúmali dôkazný stav len povrchne, keďže opak je pravdou. Pokiaľ generálny prokurátor prijal v súvislosti so skutkovým stavom veci takýto zásadný záver, je zrejmé, že v podstate povedal, že ani po odstránení údajných procesných pochybení nebudú tieto výpovede dostačujúce na vznesenie obvinenia. To v praxi opäť znamená zo strany generálneho prokurátora uloženie negatívneho pokynu, aby sa tieto osoby už opätovne trestne nestíhali.“