Denník N

Komunisti zobrali jeho rodine firmy a vysťahovali ich. Pavúk sa vrátil, získal späť dom a založil tam kultovú Bomburu

Marián Pavúk a Bombura. Foto N - Vladimír Šimíček
Marián Pavúk a Bombura. Foto N – Vladimír Šimíček

Od textilu a alkoholu ku kultúre. Príbeh nezávislého klubu v Brezne, ktorý funguje najdlhšie na Slovensku.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.

Keď tento rok Pohoda prenechala program desiatim klubom, hneď v prvý deň sa oň postarala breznianska Bombura. Bolo to symbolické gesto, pretože je to bašta nezávislej hudobnej scény. Prvá akcia sa konala na jeseň 1992 a odvtedy tam boli tisícky hodín programu. Pritom zakladateľ a majiteľ tohto priestoru MARIÁN PAVÚK (1966) mohol robiť niečo úplne iné.

Jeho starí rodičia podnikali a darilo sa im. Komunisti im firmy zobrali, majiteľov aj s rodinami vysťahovali do malej dediny na strednom Slovensku a on chodil na učňovku, ale v 80. rokoch aj na koncerty po celom Československu a sám ich začal organizovať s priateľmi. Po revolúcii sa presťahoval do Brezna, kde zreštituoval starý dom a vytvoril z neho najdlhšie nepretržite fungujúci klub na celom Slovensku.

Máte veľmi zaujímavú rodinnú históriu. Ako sa vlastne dali vaši starí rodičia dokopy?

Môj starký mal v Bratislave na Obchodnej ulici 50 známy obchod s textilom Pavúk. Býval vo vile na Mudroňovej ulici, jeho susedom bol predseda Demokratickej strany Lettrich. Komunisti boli takí zvrhlí, že nás v roku 1952 vyhodili z domu, ale nezobrali nám ho. Spravili tam ministerské byty a starká zostala majiteľkou, ale musela chodiť do Bratislavy, dať tam vymaľovať, opraviť schodište. Musela sa o dom starať a nemala z toho nič.

Starký bol amatérsky fotograf a turista. Začal chodiť na stredné Slovensko, na turistiku a lyžovačky. Obľúbil si to tu. Mal zrkadlovku aj kameru, takže sa nám zachovali staré fotky aj filmové zábery. O rodinnej histórii som sa dozvedel, až keď som mal pätnásť.

Prastarký Číž, otec mojej starkej, otvoril počas svetovej hospodárskej krízy v Brezne likérku. Ako 15-ročný odišiel so strýkom do Ameriky robiť do bane. Keď tam zavalilo chlapov, zachoval sa hrdinsky a povynášal viacerých von. Za odmenu mu dali lepšiu robotu, stal sa šoférom a rozvážal jedlo po kantínach do siete baní. Vtedy si našporil, a keď sa vrátil, mal bohovské šťastie, že československá mena mala veľký prepad. Za jeden dolár dostal 113 korún.

Celú históriu firmy Pavel Číž a syn – Horehronská výroba likérov a rumu mám odloženú v šanóne, aj vyvlastnenie. Prastarkého už krátko po druhej svetovej vojne kontrolovali, že podnikal. Keď mu zobrali likérku, urobili z nej mliekareň. Starých rodičov donútili odísť z Brezna. Bývali v centre, prastarý otec vynadal bývalému gardistovi, ktorý ho znárodňoval, spisoval jeho osobný majetok a už bol „riťopchajom“ nového režimu. Starký navyše pri otvorenom okne ešte počas Slovenského štátu počúval na plné pecky vysielanie z Londýna. Tak išli do Bratislavy, kde boli dva roky, a potom ich aj spolu s druhými starými rodičmi vysťahovali do Svätého Martina pri Zlatých Moravciach.

Pôvodná podoba domu na dnešnom námestí M. R. Štefánika. Foto – archív Mariána Pavúka

Čo nasledovalo potom?

Starká sa starala o deti, starký robil v ostravských baniach šoféra na tatrovke. Potom dostal povolenie ísť stavať košickú VSŽ-ku a následne hlinikáreň v Žiari nad Hronom, kde im ponúkli závodný byt. A tam som začal chodiť na elektrotechnickú priemyslovku.

V Žiari mal každý druhý chalan rodinu na Západe. Bolo tam veľa emigrantov. V auguste 1968 zdrhlo celé

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Brezne

Kultúra

Teraz najčítanejšie