Životné poisťovne testujú, čo všetko im dovolíme

Lupiči zvyčajne nečakajú na obete na veľkých osvetlených priestranných uliciach, operujú skôr v malých neprehľadných tmavých uličkách, kde navyše obeť nemá kam uniknúť. A radšej ako miestnych, ktorí poznajú triky podvodníkov, majú nezorientovaných turistov. Pretože, ak človeka bez informácií dostanete pod tlak a nemáte svedomie, môžete na tom celkom slušne a celkom rýchlo zarobiť.

Šesťdesiatdvaročný čerstvý dôchodca, ktorý si od začiatku sporil v druhom dôchodkovom pilieri a teraz prvý raz rokuje o výške penzie so životnou poisťovňou, takmer dokonale spĺňa definíciu neskúseného bezbranného spotrebiteľa, ktorý nemá na výber.

Tento rok si vymieňa nasporené peniaze v druhom pilieri za prísľub doživotného dôchodku prvých približne tritisíc ľudí. Ľudia teda skúsenosti nemajú žiadne, nedokážu si preto svoje záujmy chrániť ani tak ako napríklad v posledných rokoch hypotekárni dlžníci.

Väčšina z nich prvýkrát počula o rozdiele medzi DSS a životnou poisťovňou. DSS, to je tá firma, ktorá peniaze sporiteľov zhodnocovala, kým platili odvody. Životná poisťovňa – to je tá, ktorá teraz novým dôchodcom ponúka, že za peniaze nasporené v DSS im bude do konca života posielať dôchodok.

Tak sa to dohodlo minulý rok, keď sa po relatívne širokej zhode odborníkov a politikov schválil spôsob, ako sa budú vyplácať dôchodky z druhého piliera.

Kde sa stala chyba

Najväčšia diskusia bola o tom, či si môže čerstvý dôchodca nasporenú sumu hneď na začiatku celú zobrať, alebo si musí vybrať nejakú ponuku dôchodku od životných poisťovní (poistný plán).

Sloboda použitia peňazí bola jeden z kľúčových sľubov v časoch reklám o švajčiarskom dôchodku. Pri hlasovaní o zákone však napokon prevážil strach, že novodôchodcovia budú nezodpovední, všetko nasporené rýchlo minú a štát sa o nich aj tak bude bude musieť postarať.

Zabudlo sa však na to, že ak sporiteľ má len jednu možnosť na použitie nasporených peňazí, môžu ho životné poisťovne vydierať. Teoreticky by si mali poisťovne konkurovať, ale realita sa javí dramatickejšie.

O možnosť vyplácať dôchodky z druhého piliera sa uchádzali len tri koncerny a ich ponuky majú hanebne ďaleko k tomu, čo ako férovú ponuku odhadli vládni analytici či špecialisti na dôchodky z Univerzity Mateja Bela.

Len na pripomenutie: jedna z poisťovní núka dôchodcom taký malý dôchodok, že za priemerný vek dožitia to dokopy nedá ani nasporenú sumu, ktorú nový dôchodca na začiatku pošle životnej poisťovni.

Chápete tú službu? Ľudia vám dajú nejaký balík peňazí, aby ste sa oň starali, a vy im za to postupne pošlete menej, ako vám zverili – a zvyšok je váš.

Ale skúsme sa vcítiť aj do motívov druhej strany. Predstavte si, že ste v koži manažérov týchto poisťovní a máte v zmluve výkonové bonusy. Buď pôjdete do normálneho súboja a nemáte isté nič, alebo sa s kolegami od konkurencie, čo chodia do tých istých reštaurácií v Bratislave, taktne dohodnete na „konzervatívnej cenotvorbe“. Zisky to zvýši všetkým a svedomie snáď utíši nejaká tá CSR aktivita naviac.

Treba oslobodiť klientov, poisťovne sa zariadia

Kartel je takmer nemožné dokázať, hoci je v tomto prípade očividný. Jediná cesta, ako veci napraviť, je nižšie ceny nariadiť, alebo pomôcť konkurencii.

Stanoviť maximálne ceny nie je extra zložité. Pri ponuke na penziu z druhého piliera sa podľa zákona smie prihliadať len na vek a nasporenú sumu, údaje o vzdelaní, bydlisku, chorobách používať nesmiete. Ibaže cenová regulácia sa musí vždy používať naozaj až ako posledná možnosť – až vtedy, keď je situácia naozaj veľmi, veľmi zlá a všetky ostatné pokusy pomôcť konkurencii zlyhali.

Poisťovne tomu rozumejú a čoskoro začnú lobovať, aby sa zákon nemenil, aby im zostal monopol na peniaze z druhého piliera. Ak majú trochu rozumu, potichu ponúknu ako kompromis zníženie cien (vyššie dôchodky).

Určite im netreba ustúpiť. Len ak si novodôchodcovia budú môcť vybrať z viacerých možností, čo so svojimi peniazmi urobia, až vtedy sa k nim začnú životné poisťovne správať ako ku klientom, nie ako k turistom v slepej tmavej uličke.