Zabudnuté železné dejiny Horehronia: Pod Kráľovou hoľou si želal odpočívať aj bulharský cár (fotogaléria)
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.
Horehronie nie je ani zďaleka len región lúk, lesov a folklóru. Je to tiež zabudnutá coburgovská história, ktorá sformovala obce medzi Nízkymi Tatrami a Muránskou planinou do dnešnej podoby.
Od Polomky cez Pohorelú a Vaľkovňu až po Červenú Skalu kedysi pracovali hámre, tavilo sa železo. Na cintorínoch sú liatinové náhrobníky ľudí v službách Coburgovcov. V moderných časoch nasledoval tradíciu podnik Strojsmalt, ktorý za socializmu vyrábal najmä kultové plechové hračky.
Huta na každom kroku
Základy rozsiahleho železiarskeho komplexu položil už v 18. storočí rod Koháryovcov, ktorý vymrel v roku 1826. Spojením rodov sa dostal tento majetok do rúk Coburgovcov, slávnostný akt sa odohral na Muráni.
V Červenej Skale bol jediný hámor v Uhorsku, kde sa vyrábali kosy pre uhorskú armádu. Vo Švábolke vznikla prvá moderná valcovňa plechu v Uhorsku. Coburgovci chceli byť moderní. Pohorelský železiarsky komplex, ako znel neskorší názov, sa rozrastal. Po Ferdinandovi Jurajovi Coburgovi pomenovali Ferdinandovu hutu v Novej Maši. Po jeho synovi Augustovi Ľudovítovi zasa Augustovu hutu v Pohorelskej Maši.
V Pohorelskej Maši nechal August postaviť kaštieľ s rozsiahlym parkom. Keď tadiaľ chceli viesť železnicu, mali majitelia podmienku súkromnej zastávky. Stála tam, až kým ju na stavebný materiál nerozobrali miestni.
Kaštieľ sa postupom času zmenil na ústav pre siroty, nevyliečiteľne chorých, vojnových veteránov a dodnes slúži pre mentálne znevýhodnených ľudí. Prestavby ho úplne pripravili o niekdajší vzhľad. Vedľajšia kúria, dom správcu, sa zasa zmenila na zdravotné stredisko. Park stále dýcha minulosťou, len voda už netečie cez umelé skalné vodopády.
Podnikanie prebral aj ďalší dedič Filip, neskôr ho už upadajúce predal. Železiarske výrobky boli medzitým na rôznych svetových výstavách. V roku 1896 mal na Miléniovej výstave v Budapešti Filip Coburg vlastný pavilón. Ale ani koniec železiarstva pod Coburgovcami neznamenal koniec ich vzťahu k Horehroniu.
Bulharský cár: Aby moje kosti boli zložené v Zlatne
Mimoriadne si ho obľúbil bulharský cár Ferdinand Coburg. Miloval tunajšiu prírodu či poľovačky a ľudia mali radi jeho.
Nesplneným želaním Ferdinanda bolo mať hrob v Zlatne, na cintoríne s vraj najkrajším výhľadom na Kráľovu hoľu. Tam, kde dodnes odpočíva aj Július Chudík, otec spisovateľky Kláry Jarunkovej a cárov „talizman“ – osobný komorník v časoch pred prvou svetovou vojnou. Z tunajších mladíkov si zostavil Ferdinand svoju osobnú stráž, ktorá mu slúžila v Sofii.
„Predvčerom som vládol ako cár bulharský, včera putoval som ako vyhnanec a vodca všetkých ctiteľov ochrancov prírody, dnes ako unavený starec ležím tu v krypte Ľudovíta Augustín,a zúfalo túžiac, aby mojich desať kostí bolo zložených v Zlatne v lone prekrásnej slovenskej prírody,“ znie epitaf na sarkofágu Ferdinanda.
🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].