Denník N

Režisérka filmu o Srholcovi: Nemlčí, keď treba hlasno kričať, a mlčí, keď iní revú

Alena Čermáková vyštudovala filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu na VŠMU. Debutovala filmom Vyvliekanie z vlastnej kože. Je autorkou portrétu učiteľa spevu Františka Tugendlieba a cyklu o ľuďoch s postihnutím. Známa je ako šansoniérka a hlasová pedagogička. S manželom Ivanom Čermákom zhudobnili motív radosti do filmov Sila ľudskosti a Nickyho rodina.
Alena Čermáková vyštudovala filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu na VŠMU. Debutovala filmom Vyvliekanie z vlastnej kože. Je autorkou portrétu učiteľa spevu Františka Tugendlieba a cyklu o ľuďoch s postihnutím. Známa je ako šansoniérka a hlasová pedagogička. S manželom Ivanom Čermákom zhudobnili motív radosti do filmov Sila ľudskosti a Nickyho rodina.

Osem rokov mapovala s kamerou režisérka a dokumentaristka Alena Čermáková kroky Antona Srholca.

Alena Čermáková išla so Srholcom autobusom plným bývalých politických väzňov do väzenia v Leopoldove i do jeho cely, strávila dni s bezdomovcami z Resoty, pátrala po rodinných archívoch ľudí, kde je na fotografiách ešte ako mladý kňaz. A 6. októbra bude mať jej film premiéru v bratislavskom kine Lumière.

Anton Srholec vás spolu s manželom Ivanom Čermákom oslovil, aby ste zhudobnili jeho text Pieseň o slobode. Tá sa stala potom hymnou Konfederácie politických väzňov. Ste blízki priatelia?

Neviem, či by som mohla hovoriť o tom, že sme blízki priatelia. Naše priateľstvo sa začalo rodiť,  zrelo a možno by vyzrelo aj do blízkeho, keby sme mali viac možností reálne ho žiť. Blízkym priateľom a spolupracovníkom Antónia je sestra Rita Carberryová, ktorá mu dlhé roky pomáha pri práci s ľuďmi bez domova, i súkromne. S Antóniom sme prešli kus cesty – ako on povedal, vošli sme vzájomne do príbehov svojich životov.

Ako ste sa spoznali?

Spievala som šansóny na odovzdávaní cien Slovenskej humanitnej rady v roku 2003 a on sedel v publiku. Pritiahol si ma svojimi žiarivými očami a svojou tvárou, ktorá odrážala záujem o piesne. Spomedzi všetkých divákov mi utkvel v pamäti iba on. Prišiel za mnou na recepcii a pýtal sa, kde som bola doteraz. Chcel si kúpiť moje CD. Samozrejme, darovala som mu ho a on si ma rok vopred objednal ako speváčku na svoje 75. narodeniny. Bola som čerstvo po zázračnom uzdravení Bohom. Mala som množstvo otázok, ale aj zopár odpovedí na ten zázrak uzdravenia. António, kňaz, mi vysvetlil, že som sa stretla s Bohom, ktorý mi vrátil život a dal mi druhú šancu.

Už v roku 2007 začali vznikať prvé zábery. Kedy prišla myšlienka urobiť o Antonovi Srholcovi celovečerný dokumentárny film?

V roku 2009. Mali sme za sebou množstvo rozhovorov na témy medzi nebom a zemou. Rada som ho počúvala. Každý, aj obyčajný príbeh v jeho podaní ožíval, voňal, dýchal životom. Jedno ráno som sa zobudila a vedela som, že chcem nakrútiť film. Zatúžila som sa o naše rozhovory podeliť s ostatnými ľuďmi, ktorí hľadajú odpovede na otázky Boha, odpustenia, viery, priateľstva, Cirkvi, hierarchie, rodiny, smrti a čo bude po nej, o devalvácii hodnôt, ako sa bude náš svet uberať ďalej… Chceli sme s Antóniom nakrútiť film o živote.

Ste autorkou dokumentárneho filmu Vyvliekanie z vlastnej kože, ktorý je osobnou výpoveďou o odpustení vlastnému otcovi. Citovosť hrá dôležitú úlohu aj vo filme-portréte hlasového pedagóga Františka Tugendlieba, ktorý bol pre vás učiteľom a blízkym človekom. Trilógiu uzatvára Anton Srholec. Ktorý z filmov sa pripravoval najťažšie?

Najťažšie sa mi pracovalo na filme Vyvliekanie z vlastnej kože. Bola som ešte študentkou dokumentaristiky a točila som celovečerný sociálny, autobiografický film. Mala som silnú podporu u svojich pedagógov Martina Slivku, Mariána Urbana a Alexandra Strelingera. Mala som pri sebe kameramana, ktorý so mnou spolupracoval na všetkých troch filmoch, Mária Homolku. Hudbu do všetkých troch filmov písal Ivan Čermák, ktorý je mojím manželom. Film Anton Srholec sa snaží byť autentický, obnažujúci. Ide do hĺbky, hovorí o duchovne i duši. Odhaľuje až na podstatu. Na nič sa nehrá. Je verný pravde. Aspoň dúfam.

Takmer osem rokov ste časozberne mapovali jeho stopy. Stretli ste sa napríklad aj v leopoldovskom väzení, kam každoročne chodil so svojou Konfederáciou politických väzňov a kde ste ho zachytili s jeho druhmi, niekdajšími politickými väzňami. Aké rôzne svety vám pri vašej práci Anton Srholec otvoril? Čím žije?

Môžem hovoriť iba o svetoch, ktoré mi otvoril pri nakrúcaní filmu. Tie, ktoré mohol a chcel zverejniť ostatnému svetu. Svoj duchovný svet odhaľoval v našich rozhovoroch „na raňajkách“, ktoré sa stali základom pre film. Neskôr som ho začala spoznávať ako citlivého, jemného človeka, ktorý mi otcovsky odpovedá na množstvo otázok, odhaľuje svoje vnútro, srdce a stáva sa zraniteľným. To s človekom niečo urobí. V dobrom slova zmysle. Myslím na oboch stranách.

Ukázal sa ako človek s obrovským zmyslom pre humor. Poet, ktorý sa raduje z maličkostí, a keď o nich hovorí, človek má túžbu žiť. Keď hovorí vážne, je sugestívny, váži každé slovo a jeho zamatový hlas sa zarezáva do hlbín srdca. Ukázal sa ako človek, ktorý beží na pomoc, ktorý sa nikdy na nič nesťažuje. Človek, ktorý slúži a málo oddychuje. Človek, ktorý má názor, je kritický i sebakritický. Človek, ktorý nemlčí, keď treba hlasno kričať, a mlčí, keď iní revú. Človek, ktorý dáva a rozdáva sa iným. Človek, ktorý si ctí Boha i ľudí. Človek, priateľ. Človek, ktorý miluje svojich súrodencov, rodnú Skalicu a život. Dalo by sa veľa o ňom hovoriť. Jeho svet je bohatý a široký.

Keď autor pripravuje dokument o osobnosti, akou je Anton Srholec, ktorá je navyše jeho blízkym osobným priateľom, zrejme sa musí popasovať s istou podvedomou glorifikáciou. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Až úzkostlivo som si dávala pozor, aby sa to nestalo. Verím, že sa mi to podarilo.

Ktorý moment z tých, ktoré ste s ním – aj pri vašej filmovej ceste – prežili, bol pre vás osobne ten najsilnejší?

Najsilnejší moment bol ten, keď sme mu aj s producentmi premietli pracovnú verziu filmu u neho doma v júli tohto roku. Bola to vlastne Antóniova schvaľovačka. Bol prvým divákom filmu o sebe.

Ako reagoval?

Otvorene a spontánne. Presne tak, ako ho poznám. Bolo by najlepšie, keby o tom hovoril sám.

Váš film by mal byť filozofickým hľadaním cesty. Dal aj vám počas nakrúcania Anton Srholec otázky a našli sa otázky, na ktoré on sám nevedel odpovedať?

Myslím si, že film len ukazuje cestu, po ktorej išiel a stále ide. Má obuté vlastné topánky šité na mieru a jeho cesta je jedinečná, neopakovateľná, je neporovnateľná s inou. Je pravda, že sme sa na tej ceste stretli a prešli sme kus spolu, za čo som veľmi vďačná. Otázky som kládla hlavne ja. Chcela som sa veľa dozvedieť. Je otázne, či som dokázala dostatočne porozumieť, čo mi chcel povedať. Je množstvo otázok, na ktoré hľadáme odpovede, ale nenachádzame. Takisto ich nenachádza ani Anton Srholec. Ale odpoveď na otázku, či Boh je, na to našiel nielen odpoveď. Myslím si, že vo svojom živote Ho spoznal vo všetkých troch podobách.

Anton Srholec je človek, ktorý spája ľudí napriek presvedčeniu, náboženstvu či názorom. Čím je to podľa Vás dané, ako to dokáže?

Myslím si, že láskou k človeku, podľa Ježišovho odkazu. „Miluj blížneho svojho ako seba samého a nesúď, aby si nebol súdený.“ Keď prešiel takou rehoľou, ako bolo jáchymovské peklo, kde prežil takmer desať rokov života a stretol sa s rôznymi príbehmi a charaktermi ľudí, naučil sa podľa vlastných slov to Božie žiť.

Nad ním spával chlap, ktorý zabil svoju milenku v amoku. António ho poznal ako mierneho človeka, ktorý mu nosieval čaj a chlieb natretý maslom, kým on ešte mohol ležať v posteli a modliť sa, napríklad. Všetko, čo dokázal žiť, dokázal vďaka Bohu, ktorý na neho nikdy nezabudol a neopustil ho. Ale ani António napriek tomu, čo sa mu nespravodlivo stalo, na Boha nezabudol. Ale spoliehal sa na Neho, utiekal sa k Nemu a stal sa mu dôverným priateľom. António ako „starý“ človek hovorí, citujem, že „bez Boha sa nedá žiť“. Asi je tým povedané veľa, hoci nie všetko.

Prekvapilo vás niečo pri tvorbe filmu?

Že António má rád ticho a samotu. Kde je sám sebou. Prekvapilo ma, keď sme nakrúcali v leopoldovskej väznici, že ten smutný priestor roztancoval svojou prítomnosťou. Až na druhý deň som si uvedomila, že sme boli v priestoroch, kde boli ľudia bití, vypočúvaní a prežívali osobné tichá a samoty proti svojej vôli. Ešte aj tam, vo väznici, ktorá bola zdrojom jeho vlastného utrpenia, nám ostatným slúžil, aby sme ten priestor nevnímali tak tragicky. Ráno, po nakrúcaní som celý deň preplakala, keď mi to všetko došlo…

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie