Denník N

Bieloruský denník: Stane sa z Bieloruska druhý Krym?

Lukašenko a Putin. Foto – TASR/AP
Lukašenko a Putin. Foto – TASR/AP

Odpovede na otázky pred ďalším stretnutím Lukašenka a Putina.

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách každú nedeľu protestovať Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Spoiler: nič nie je jasné.

V roku 1995 dve krajiny – Bielorusko a Rusko – podpísali „zmluvu o priateľstve, dobrom susedstve a spolupráci“. Do roku 1998 sa dokument zmenil na „Zmluvu o vytvorení Zväzového štátu“.

Čo to znamená v praxi?

Medzi Bieloruskom a Ruskom v podstate nie je žiadna hranica.

Niekoľkokrát som bol v ruských mestách úplne bez pasu – nie je to z hľadiska zákona celkom správne, ale v praxi to je možné. Na hranici autá kontrolujú zriedkavo, hraničné priechody ako také nie sú.

Ak idete cez Rusko, iba podľa roamingu na telefóne pochopíte, že ste už v inej krajine.

Obchodný obrat s Ruskom predstavuje približne 50 percent celkového obchodného obratu medzi Bieloruskom a inými krajinami.

Bielorusi sa môžu zamestnať alebo získať vzdelanie v Rusku za rovnakých podmienok ako domáci a funguje to aj opačne. V bieloruských športových kluboch Rusov nepovažujú za legionárov.

Bielorusko spravidla podporuje Rusko na medzinárodnej scéne.

A Putin je takmer jediný, kto otvorene, činmi, nie slovami, pomáha Lukašenkovi po voľbách v auguste 2020.

Zväzový štát, samozrejme, nie je žiadnym štátom.

Áno, existuje veľa všeobecných programov, existujú dokonca masmédiá o Zväzovom štáte, rovnako aj tematické sviatky a veľa hospodárskych dohôd.

Bielorusko a Rusko sú však dve nezávislé krajiny, aj keď s určitou úrovňou integrácie, ale s vlastnou vládou, prezidentmi, zákonmi a menou. S rôznymi jazykmi a rôznymi kultúrami.

Dobre. A prečo to vôbec rozoberáme? Dobrá otázka.

Takéto zväzy sú spravidla pozitívnym javom.

Pozrime sa aspoň na Európsku úniu. Nikto sa netrápi, že krajiny v EÚ strácajú časť svojej nezávislosti, však?

No, situácia so zväzovým štátom je zaujímavá.

Povedzme si úprimne, Bielorusko a Rusko sú krajiny veľmi rozdielne vo veľkosti, počte obyvateľov a v zásobách.

Preto je ťažké tvrdiť, že ide o zväzok krajín, ktoré sú rovnocenné. Je zrejmé, že Rusko, keby niečo, dokáže nasilu vnútiť Bielorusku svoje podmienky – ten rozdiel je obrovský.

Iba čísla: v Bielorusku žije 9,5 milióna ľudí.

Len Moskva samotná má viac ako 12,6 milióna ľudí. O tri milióny viac ako celá krajina!

Okrem toho boli v pôvodných dokumentoch zámery na vážnejšiu integráciu: jediná mena, nadnárodné riadiace orgány, jednotná zahraničná politika, justičné a daňové systémy atď.

Pre Zväzový štát, ktorého účastníci sú takí odlišní z dispozičného hľadiska krajiny, uvedené návrhy znejú trochu desivo.

Téma integrácie sa pritom v týchto dvoch krajinách v posledných rokoch stala populárnejšou.

Bieloruské a ruské vládne orgány neustále hovoria o „cestovných mapách“, ktoré sa majú podpísať, aby sa prehĺbila integrácia susedov.

Čo to sú „cestovné mapy“? Prekvapivo, videlo ich len málo ľudí.

„Cestovné mapy“ sú plány pre hlbšiu integráciu dvoch krajín, ktoré sa teraz koordinujú vládami týchto dvoch krajín.

Je zaujímavé, že vládne orgány sa nezhodujú v počte „máp“, ktoré by mali podpísať Rusko a Bielorusko: najprv tvrdia, že je ich 28, potom 26 a nakoniec je ich viac ako 30.

Obsah „cestovných máp“ integrácie nie je verejne dostupný – dokonca ani názvy.

To znamená, že s rovnakou pravdepodobnosťou môžu obsahovať niečo veľmi všeobecné, ale aj zámery zjednotiť daňový systém a ozbrojené sily či Lukašenka vyhlásiť za prezidenta nejakého nadnárodného orgánu.

Spomínané „mapy“ sa stále aktualizujú a nanovo podpisujú, preto niektorí odborníci vidia v týchto dokumentoch nebezpečenstvo pre nezávislosť a suverenitu Bieloruska.

Ich obavy sú pochopiteľné: Lukašenko a jeho okolie zjavne majú nostalgiu voči Sovietskemu zväzu a je málo pravdepodobné, že by mu niekto okrem Putina dal peniaze.

A namiesto peňazí už pomaly nie je čo ponúknuť – vzhľadom na neuznanie zo strany EÚ, USA a ich spojencov nie je takmer žiadny priestor pre manévre.

Iní vnímajú správy pokojnejšie a považujú ich za bezpredmetný marketing. Moje zdroje z administratívy prezidenta Bieloruska sa stále viac prikláňajú k tejto možnosti.

Zmluvu o Zväzovom štáte podpísali ešte v minulom storočí, avšak za viac ako 20 rokov sa spravilo málo reálnych krokov. Samozrejme, Bielorusko závisí od Ruska, no nestratilo nezávislosť.

A je nepravdepodobné, že Putin potrebuje druhý Krym s obyvateľstvom 9,5 milióna ľudí.

Prečo je to potom opäť aktuálne?

Ak sa pozrieme na minulé roky, téma zjednotenia Bieloruska a Ruska sa vyskytuje sporadicky. Aj v posledných rokoch, keď sa objavili „cestovné mapy“, sa diskusie náhle rozhoreli a následne zhasli.

Celkovo je to v štýle Lukašenka – sľubovať veľa a všetkým, ale plniť len to, čo je v jeho osobných záujmoch.

O novej vlne integračných procesov sa začalo diskutovať nahlas v roku 2019 – už vtedy vyznelo, že sa majú podpísať „mapy“.

V tom čase sa v Bielorusku konalo niekoľko protestných akcií proti hlbokej integrácii s Ruskom a Lukašenko dokonca začal hovoriť aj niečo proti zjednoteniu.

Kritizoval Ruské „cisárske“ ambície a hovoril o multi-vektorovej politike a nezávislosti Bieloruska.

Je ťažké rozprávať o multi-vektorovosti, keď si ukradol voľby a jeho režim bezdôvodne zbil tisíce ľudí. Preto sa Lukašenko opäť ide stretnúť s Putinom 9. septembra.

Bieloruský veľvyslanec v Rusku uviedol, že na stretnutí budú podpísané najnovšie „cestovné mapy“ integrácie.

Neskôr však došlo k námietke a Lukašenko sám povedal, že na stretnutí s Putinom nič nepodpíše.

Zároveň ale nepovedal, že sa to vôbec nestane – len uviedol, že sa to stane neskôr a najprv by sa na mapy mali pozrieť vlády oboch krajín. Skrátka, opäť nič nie je jasné.

Či predá Lukašenko Bielorusko, aby mu pomohli zostať pri moci, ktorú udržiava silou?

Znie to hodnoverne, ale je to nepravdepodobné.

Rusko nepohltí Bielorusko – je to príliš drahé, príliš veľa ľudí je proti tomu a hrozba nových tvrdých sankcií je príliš veľká.

Či tým bude Lukašenko Bielorusov strašiť a či to použije v rokovaniach nielen s Ruskom, ale aj (utajene) s Európou? Na sto percent.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Alexandr Lukašenko

Bielorusko a Lukašenko

Bieloruský denník

Svet

Teraz najčítanejšie