Vytrénoval filmového Zátopka, ktorý dovtedy neodbehol ani kilometer: Ľudí často od behu odrádzam

Jan Pernica patrí k mladej generácii bežeckých trénerov a už je v Česku jedným z najuznávanejších. Dlhoročný reprezentant dnes šéfuje bežeckej sekcii českej atletiky, zároveň trénuje rekreačných aj vrcholových bežcov vrátane najlepšieho českého maratónca Víta Pavlištu či maratónkyne Marcely Joglovej, s ktorou sa zúčastnil na olympiáde v Tokiu.

Aj preto ho režisér David Ondříček požiadal, aby herca Václava Neužila, ktorý podľa vlastných slov dovtedy „neprebehol viac ako kilometer“, kondične aj technicky pripravil na rolu Emila Zátopka.

Film Zátopek mal premiéru na festivale v Karlových Varoch 20. augusta, na Slovensko príde do kín 9. septembra.

Pernica v rozhovore radí rekreačným bežcom, aby trénovali podobne ako Václav Neužil. Hovorí o rizikách maratónu aj o tom, že nasledovať Emila Zátopka by dnes mohlo byť ekonomickou samovraždou.

Vyvracia mýtus o Zátopkovej zlej bežeckej technike či bezhlavom tvrdom tréningu a hovorí aj o obrovskom vzostupe svetového behu, o kontroverznej „karbónovej“ obuvi a takisto o tom, či raz slovenskí a českí bežci budú konkurovať Afričanom.

Rozprávame sa dva dni po filmovej premiére. Ako ste ju prežívali? 

Trochu schizofrenicky, keďže som sledoval dve veci. Jednak príbeh filmu, ale aj Vaškov bežecký prejav.

Dovtedy som videl len surové zábery a nekompletné scény, preto som mal určitú obavu, ale režisér David Ondříček odviedol skvelú prácu. Vo finále som bol šťastný. Aj prijatie publika bolo neuveriteľné.

Rovnako som bol šťastný z Vaškovho výkonu a z toho, aký bol uveriteľný. Celý čas som bol v napätí, či sa neobjaví nejaká chyba, ktorá by jeho výkon zhodila, ale taký moment neprišiel.

Václav Neužil sa priznal, že pred tým, ako ste sa prvýkrát stretli, neodbehol viac ako kilometer. Nemali ste strach, či to vôbec zvládne?

Určite áno. Sám som tomu neveril. Keď mi David Ondříček zavolal, že Zátopka má stvárniť herec, pomyslel som si, že to nie je možné. Nevedel som si to predstaviť. Václava som dovtedy nepoznal, takže som tomu neveril.

Obava bola zrejme z toho, aby dokázal bežať uveriteľne? 

Áno, považujem to za kľúčové. Videl som viacero filmov, kde sa to nepodarilo. Problémom je hlavne otázka tempa, divák vníma, ak nie je uveriteľné. Ak má napríklad niekto bežať svetový rekord v šprinte, tak to musí nejako vyzerať. Rovnako to platí aj u vytrvalcov, kde musí byť zachytené úsilie.

Bola to jedna z prvých vecí, ktoré sme si s režisérom dohodli. Ukázal som mu niekoľko negatívnych príkladov a okamžite sme sa zhodli, že bežecké scény musia byť natočené v reálnych tempách, teda pri takej rýchlosti behu, pri akej sa udiali v skutočnosti.

Ak bola scéna, v ktorej Vašek všetkých predbehne, chceli sme, aby to bolo preto, že bude zo všetkých najrýchlejší, nie preto, že ostatní budú bežať pomaly.

Už len odbehnúť 400 metrov v Zátopkovom tempe je na rekreačného bežca obdivuhodný výkon. Ako ste sa k nemu dopracovali?

Začali sme klasickým kondičným tréningom, postupne kondično-objemovým a potom sme pridali intervalové tréningy. Postupne sme sa dopracovali k 400- až 500-metrovým úsekom v tempe 3 minúty 20 sekúnd na kilometer. Čo bolo Zátopkovo maratónske tempo.

Ďalšou dôležitou úlohou bolo naučiť Vaška cítiť tempo. Aj vrcholoví bežci sa to niekedy učia roky. Aby vedel bez hodiniek či inej pomôcky rozoznať, či beží úsilím pretekov na päťtisíc metrov alebo úsilím maratónu. Dôležité to bolo hlavne v scénach, keď bežal sám.

Koľko času ste mali na prípravu?

Celé sa to začalo ešte v roku 2015, keďže pôvodná informácia bola, že film pôjde do kín už v roku 2016 popri olympiáde v Riu. Film však v tom čase nedostal grant a natáčanie sa odložilo. Správa, že sa natáčanie odkladá, však bola pre nás výhrou, pretože Vaška vo finálnej časti prípravy začalo bolieť bedro.

Pre mňa to bola zároveň dôležitá skúsenosť do budúcna, keď som už vedel, ako s Vaškom pracovať, aby tréningovú záťaž zvládol. K bežeckej príprave sme sa potom vrátili na jeseň v roku 2018, keď film grant konečne dostal a natáčanie sa rozbehlo.

Za krátky čas sa z nulového atléta stal solídny bežec. Ako sa vám to podarilo?

Jeho výkonnostný progres bol neuveriteľný. Navyše gradoval presne tak, ako gradovať mal. Pomohlo aj to, že sa netočilo na preskáčku, ako to pri filmoch často býva.

Na jar sa ako prvé natáčali úvodné bežecké scény z Emilovho života. Čo sa týka formy, tam to ešte bolo, povedal by som, nemastné-neslané. No ako film postupne gradoval, bolo vidieť, že Vašek jednoznačne fyzicky napreduje. On sa totiž zlepšoval nielen vďaka tréningu, ale aj vďaka natáčaniu, ktoré bolo mimoriadne fyzicky náročné.

Film vrcholí maratónom a tam vidieť, že Václav je v najlepšej forme. Či už kondične, v bežeckom prejave, alebo pri pohľade na telesnú stavbu. Myslím si, že aj odborník postrehne, že pri maratóne bol vyrysovaný takmer ako socha.

Čo si máme predstaviť pod fyzicky náročným natáčaním?

Často ráno vstával napríklad aj o štvrtej, išiel do maskérne, kde musel vzhľadom na svoju rolu stráviť dlhší čas. Potom zjedol ľahké raňajky a v podstate celý deň behal. Preto aj obed a večeru musel mať ľahké. Keď takto fungoval v týždňových blokoch, prejavilo sa to aj na jeho postave a takisto na jeho behu.

Prekvapilo vás niečo počas natáčania?

Približne som vedel, ako bude prebiehať, no bol som prekvapený z toho, ako bežci počas natáčania odpadávali.

Treba zdôrazniť, že súčasťou komparzu boli vrcholoví bežci.

Áno. Napriek tomu ich natáčanie vyšťavilo. Hlavne preto, lebo dostali plátenky a museli behať po škvare, na čo dnes nie sú zvyknutí. Najviac sa to prejavilo na problémoch s achilovkou.

Kým scény a bežci sa striedali každý deň, Václav musel behať stále. Aj keď sme občas mali dabléra, je obdivuhodné, ako to zvládol.

Výber bežcov do hlavných scén nechali vyložene na mňa a bolo mi jasné, že to musia byť aktívni atléti. Pre postavu aj pre bežecký štýl. Nie všetci boli kvalitou na úrovni majstra republiky, ale mali sme tam aj takých.

Ako im dokázal Václav Neužil konkurovať?

Samozrejme, ak by takíto bežci bežali naplno, Vašek by ich nepredbehol, ale aj s tým sa dalo pracovať. Tých lepších sme mierne „predunavili“. Najprv bežali určitý úsek a z toho nabehli do scény. Pretože najväčší problém je predstierať únavu.

Dokonca sme mieru „predunavenia“ nastavovali podľa výkonnosti. Napríklad tí najlepší bežali pred začiatkom scény 300 metrov, ďalší 200, Vašek bežal 50 metrov a potom tam boli aj takí, ktorí nebežali nič navyše. Napríklad sme tam mali aj bežca, ktorý má osobný rekord na 10 km za 38 minút. Ten bol na konci dňa úplne hotový.

V čom by si mohli zobrať rekreační bežci príklad z Václava Neužila?

Určite v primeranosti. Nezblázniť sa a nemyslieť si, že výsledok príde hneď.

Ani z Václava sme sa nesnažili urobiť majstra sveta. Veľkým poučením bolo aj prvé tréningové obdobie v roku 2015, keď sa zranil. Aj pre mňa to bol signál, že ho nemôžem trénovať ako vrcholového bežca, ale prispôsobiť tréning tak, aby korešpondoval s jeho denným režimom a zároveň bol čo najefektívnejší.

Václav si navyše sám racionalizoval jedálny lístok, večer už nejedol fastfoodové jedlo, do športového života doplnil regeneráciu a fyzioterapiu. Neskôr si už aj mnou napísané tréningy sám časovo prispôsobil. Základom boli aeróbne (objemové) tréningy. Intervaly, prípadne fartlek boli už bonus.

V skratke by sme prípravu mohli vyčísliť na tri až štyri tréningy za týždeň, pričom jeden z nich bol špeciálny, napríklad intervalový tréning. Plus boli spestrené doplnkovými športmi – bicyklom či kolieskovými korčuľami.

Ako si spomínate na Emila Zátopka?

Vyrastal som v čase, keď už bol v úzadí. Na jednej strane už bol rehabilitovaný a občas sa objavil napríklad ako štartér na pretekoch, ale už v ňom nebolo to, o čom dnes všetci hovoria, aký bol úžasný zabávač. Myslím si, že už bol trochu zlomený.

Vnímal som ho ako ikonu, ktorú si treba vážiť, ale nemal som možnosť spoznať ho ľudsky cez jeho vnútro. To som spoznával až neskôr vďaka knihám alebo pri rozhovoroch so známymi.

Teraz ma mrzí, že som sa oňho viac nezaujímal. Bol som mladý a mal som rešpekt. Dnes by som sa určite zachoval inak, na veľa vecí by som sa ho opýtal a minimálne mu adresoval uznanie za to, čo dokázal. V rozhovore by som sa možno dozvedel, ako to naozaj bolo vo veciach, o ktorých sa dlho mlčalo a ktoré mu niekedy vyčítajú.

Kým v zahraničí Zátopka dlhodobo uznávajú, v Česku aj na Slovensku bolo dlho ticho, zmenilo sa to až v posledných rokoch. Prečo?

Myslím, že je to spojené s bežeckým boomom, ktorý nastal. Ľudia si zrazu uvedomili, čo sú to za výkony. Aj rekreační bežci dnes rozumejú, v akom rýchlom tempe musel Zátopek bežať. Bežal v akýchsi pseudotretrách na škvare a aj tak sa dnes k nemu nikto zo Slovenska ani z Česka nedokáže ani len priblížiť.

Tu každému napadne otázka, prečo je to tak. Aj vy ste ju niekoľkokrát dostali a v odpovedi ste sa zastali dnešných bežcov. Povedali ste, že vydať sa cestou Emila Zátopka by mohlo byť „v kontexte dnešnej doby sociálnou alebo ekonomickou samovraždou”. Ako ste to mysleli?

Faktom je, že aj keď Emil v detstve musel bojovať o to, aby mal vôbec čo jesť, po vstupe do armády sa to zmenilo a mohol robiť už len to, čo mal rád – behať. Aj film o tom tak trochu rozpráva. Emil netúžil po ničom inom, jeho životom bol beh.

V tom čase ľudia nemali kam stúpať. Jedine tak, že boli v strane a boli poslušní režimu alebo sa mohli posúvať športovo. Až tak veľa iných možností nebolo.

Dnešná doba ponúka v tomto smere oveľa viac lákadiel, no na druhej strane negarantuje sociálne istoty. Na to, aby dnes niekto dostal profesionálne športové podmienky, musí predviesť neuveriteľné výkony. K tým sa však musí dopracovať a to sa nedá stihnúť za rok ani za dva, potrebujete minimálne päť rokov.

Ani Emil nebol na začiatku hviezdou, svetové rekordy prišli až po rokoch ako výsledok tréningu.

Dnes by muselo ísť o športovca, ktorý sa zriekne akejkoľvek inej kariéry a rozhodne sa, že sa bude venovať len a výlučne behu. Dá sa to, no takýto človek by bol hazardérom. Pravdepodobne by musel počas aktívnych rokov živoriť, kým by sa dopracoval na úroveň, pri ktorej by sa dokázal plnohodnotne uživiť.

Čo mladí športovci a pomoc od rodičov?

Áno, sú aj také prípady, keď športovcovi všetko pokryjú rodičia alebo si športovec zarobí a následne to investuje do športu. To však stále nič negarantuje. Bežecké zanietenie sa musí spojiť aj s talentom, aby uspeli. Obzvlášť dnes v silnej konkurencii afrických bežcov.

Navyše tieto dva svety sa často míňajú. Deti, ktorým by rodičia športovú prípravu pokryli, nemajú chuť športovať a, naopak, tí, ktorí majú talent, vôľu a ochotu drieť, nemajú prostriedky na to, aby to skúsili.

Spomínali ste bežecký boom v posledných rokoch. Prekvapilo vás, aký je veľký?

Určite. Boli sme medzi prvými, kto začal v Prahe organizovať bežecké tréningy, a v tom čase som to vnímal len ako brigádu. Nakoniec sa z toho stala plnohodnotná práca, ktorá ma dnes živí. To by mi v začiatkoch nenapadlo. Treba však byť pripravený, že boom tu nebude večne a časom sa možno záujem verejnosti preklopí k inému športu.

V každom prípade, záujem ma zaskočil. A to sa ešte často snažím ľudí od behu odhovárať a vysvetľujem im, že beh nie je pre všetkých a nemusia sa mu venovať všetci. A hlavne im dohováram, nech sa všetci nesnažia behať maratóny.

Prečo?

Dôležité je, aby tí, ktorí idú na maratón, mali naň natrénované a boli na štart pripravení. Ľudia často idú bežať len preto, lebo to odbehol kolega z práce alebo sa s niekým stavili, alebo skrátka preto, lebo maratón má povesť najťažšej atletickej disciplíny a chcú to vyskúšať. Ak na to nie je človek pripravený, logicky dochádza k preťaženiu. Či už vnútorného prostredia organizmu, alebo k preťaženiu svalov a kĺbov.

Nie je to len fráza, keď sa hovorí, že maratón bez prípravy je najkratšia cesta k ortopédovi. Preťaženie organizmu rekreačných bežcov nie je žiaduce. Naopak, pri vrcholových športovcoch je preťaženie potrebné, aby dochádzalo ku superkompenzácii. Profesionálny športovec sa však k vysokej záťaži dopracoval postupne.

Pri Emilovi Zátopkovi sa často hovorí, že mal zlú bežeckú techniku. Vy ste však vyslovili opačný názor.

Skutočne to nevnímam tak, že by mal Zátopek zlú bežeckú techniku. Keď si napríklad pozrieme zábery z prvej časti maratónu – ktorých je len pár –, vidíme, že beží ľahko, nohu kladie správne pod seba. Aj keď možno občas dopadne na zadnú časť chodidla, kompenzuje to vysokou kadenciou a jeho pohyb je ekonomický.

To, že občas mykne rukou alebo má v tvári grimasu, estetický dojem kazí, ale kľúčové je to, ako pracuje nohami. V tomto smere je jeho technika v poriadku. Podľa záberov je jasné, že si vedel výrazne pomôcť aj dychom.

Treba si takisto uvedomiť, v akej obuvi behal a po akej dráhe. Dnes by jeho bežecká technika na umelých povrchoch zrejme nebola taká efektívna, ale pri vtedajších podmienkach to fungovalo.

Keď sa dnes pozriete na tréningy Emila Zátopka, čo si o nich myslíte?

Niektoré boli naozaj šialené, na druhej strane však vidíme, že o tréningu systematicky premýšľal. V tom bola jeho veľkosť a priekopníctvo. Sám si išiel svojou cestou, ktorú si stanovil a následne na vlastnej skúsenosti overil. To na ňom obdivujem najviac. Navyše ako jeden z prvých rozlišoval jednotlivé tempá a môžeme povedať, že položil základ intervalového vytrvalostného tréningu.

Nie je to však cesta, ktorá je pre každého. Nie každý takú záťaž vydrží. Môžeme sa ho snažiť kopírovať, no výsledky to negarantuje. Považujem to za ďalší dôkaz toho, že univerzálny tréning neexistuje a každý si musí nájsť svoju cestu.

Môžeme dnes povedať, že ak by behal menej, bol by ešte lepší?

Je to možné, ale ide len o špekuláciu. Aj sám Zátopek pri hľadaní správnej cesty spoznal svoj strop. Myslím, že to bolo 120 štyristometrových úsekov za deň. Aj on uznal, že to už bolo príliš, a bola to preňho hranica, za ktorú v tréningu nešiel.

Často sa zdôrazňuje aj vysoký objem, ktorý absolvoval. Nemáme však presné informácie o intenzite, preto nemôžeme tréning presne hodnotiť. Myslím si, že si určite uvedomoval, že medzi pojmami „čím viac“ a „tým lepšie“ nie je priama úmera.

Keď bývalí súperi spomínali na Zátopka, hovorili, že svojím správaním stelesňoval olympijského ducha. Našli ste ducha olympiády tento rok pri maratóne v Sappore?

Uznávam, že to bolo náročné a v Sappore sa olympijský duch hľadal ťažko. Ale myslím si, že som ho vnútorne našiel práve v tých náročných podmienkach. Vtedy som sa pýtal sám seba: „Nie je práve toto tá podstata olympiády?“ Že môžeme súťažiť na jednom mieste napriek zložitým okolnostiam. Veď olympiáda nemusí byť o tom, že máme päť druhov jedál a výlety do mesta. Takže, paradoxne, v tej skromnosti a v režime, ktorý tam panoval, som našiel svoju olympijskú myšlienku. Takéto nastavenie som sa snažil preniesť aj na zverenkyňu Marcelu Joglovú. Myslím si, že sa to podarilo.

Na doplnenie, v Sappore, kde prebiehali súťaže v maratóne a v chôdzi, boli podmienky pre športovcov výrazne prísnejšie ako v Tokiu.

Áno, boli sme len v hoteli, ktorý sme nemohli opustiť. Výnimkou bola iba cesta do jedálne, ktorá sa nachádzala asi sto metrov od hotela a chodili sme do nej vyhradeným koridorom pod dohľadom policajta, aby sme sa nemohli stretnúť s Japoncami. Ak sme chceli trénovať, opäť nebola iná možnosť, len nasadnúť na autobus a odviezť sa na malé betónové športovisko.

Na druhej strane, videl som tam trénovať Galena Ruppa, maratónskeho medailistu z Ria, či neskoršiu ženskú medailistku Molly Seidelovú. Trénovali tam a nevyzerali, že by sa sťažovali. Človek si vtedy povie, ak je to dobré pre nich, prečo by to nemalo byť dobré aj pre nás. Samozrejme, chýbalo nám, že sme sa nemohli s nikým iným stretnúť. O to väčšiu radosť sme mali, keď sme po pretekoch prileteli do Tokia.

Ako sa pozeráte na vzostup úrovne svetového maratónu?

Ten posun je obrovský. Vidíme, že beh na ceste valcuje preteky na dráhe. Veľké značky cestu podporujú čoraz viac, čo logicky zvyšuje konkurenciu. Okrem objemu financií výkonnostný posun neodškriepiteľne priniesli aj topánky s karbónovou podrážkou.

Čo si o nich myslíte?

Úprimne, som pri tejto otázke trochu konzervatívny a najradšej by som bol, ak by obuv bola približne podobná tej, na akú sme boli zvyknutí v minulosti. Myslím si, že je toho veľa a mala by sa urobiť čiara, kde je hranica technologického dopingu. Aby dnešné výkony boli aspoň trochu porovnateľné s predchádzajúcou generáciou.

Chápem, že ide o technologický vývoj, no aktuálna situácia nie je úplne spravodlivá pre všetkých. Argumentuje sa, že topánky s karbónovou podrážkou sú voľne dostupné a môže si ich kúpiť každý, no nie je to celkom pravda. Bol som na niektorých pretekoch, kde som videl bežcov, ktorí si takúto obuv nemohli dovoliť ani na preteky, nieto ešte na tréningy.

Má dnes pre bežca z nášho regiónu vôbec zmysel o niečo sa snažiť, keď sa zdá, že súboj s africkými bežcami je vopred prehratý?

Napríklad vďaka Američanom vidíme, že aj bežec bielej pleti sa dokáže presadiť. Len musí mať dobré zázemie, kvalitného trénera a v dnešnej dobe už aj podporu z oblasti medicíny či technologickú podporu. Tú však dostane až pri určitej výkonnosti, čím sa opäť dostávame k ekonomickej otázke.

Úplne preto chápem, že sa mladý človek rozhodne pre štúdium, respektíve prácu, ktoré ho budú živiť, a nie je ochotný obetovať všetko športu. Aj so zverencami veľmi často rozoberáme otázku, či má význam všetko obetovať a skúsiť sa do toho oprieť alebo športovať v obmedzenom režime v prospech práce. Žiaľ, žiadny tréner nemá krištáľovú guľu, aby to vedel presne odhadnúť.

Samozrejme, ak mám tušenie, že má význam skúsiť to, tak to zverencovi poviem a, naopak, ak vidím, že tam šanca nie je, takisto to zverencovi otvorene poviem a odporučím mu, aby išiel študovať alebo pracovať.

Nie je to tak dávno, keď ste pripravovali Petra Ďureca, jedného z najlepších bežcov, akých sme na Slovensku za posledné roky mali. Napriek tomu už dnes behá len pre radosť a venuje sa práci. Čo ste radili jemu?

Do Prahy prišiel študovať medicínu a hneď na začiatku mi povedal, že po ukončení školy so súťažným behom skončí. Vedel som preto, že máme len šesť rokov, bol som s tým zmierený a nejako som ho neprehováral, aj keď to podľa mňa bola škoda. Bez preháňania si myslím, že z neho mohol byť jeden z najlepších európskych bežcov. Mal totiž problémy s nedostatkom hemoglobínu, a aj keď mal hodnoty na úrovni chorého človeka, na 5 a 10 kilometrov ukázal skvelé výkony.

Vieme, že hemoglobín nie je jediným parametrom, ktorý rozhoduje o vytrvalostnom výkone. Zároveň však vieme, aký je dôležitý, a ak by sa parametre podarilo zvýšiť, bolo by to o niečom inom. Na to by však potreboval stráviť mnoho času v nadmorskej výške. Napríklad dva mesiace v Keni, čo bolo nezlučiteľné so životom študenta medicíny.

Na druhej strane, dnes o ňom hovoria, že z neho vyrastá výborný chirurg. Nie je to viac ako výborný bežec?

Áno. Presne o tom to je. Opäť sa dostávame na začiatok k otázke, prečo nemôžeme dnešných bežcov prirovnávať k Zátopkovi, respektíve prečo nemôžeme konkurovať Afričanom v pohľade na beh. Pre nich je to spôsob života a jediná motivácia, tak ako pre nás je motiváciou ísť na školu, mať dobrú prácu a financie na to, aby sme si napríklad založili rodinu. Práve motivácia je zásadný faktor, a preto môže trvať veľmi dlho, kým sa u nás narodí niekto, kto sa vypracuje na konkurencieschopného – či už v porovnaní s Afričanmi, alebo všeobecne so svetovou špičkou.