Význam Slobodníkovej spovede

Robili sme svinstvo, bol som lump, bol som zbabelý, stratil som česť. Bol som v systéme organizovanom zločineckou skupinou. To sú slová Bernarda Slobodníka, bývalého riaditeľa finančnej jednotky v NAKA. Jeho spoveď pred Monikou Tódovou v Denníku N bola možno dôležitejšou udalosťou minulého týždňa ako činy generálneho prokurátora Maroša Žilinku.

Kým Slobodník vlastnými slovami odkryl nahú skutočnosť, Žilinka sa ju pokúsil zakryť vrstvami neosobných paragrafov. Slobodník nám, na rozdiel od Žilinku, poskytol úľavu z poznania pravdy, čo je v mnohých prípadoch spoločenskej traumy dôležitejšie ako satisfakcia vyplývajúca z toho, že zločiny sú potrestané.

Iste, dala sa očakávať námietka, že Slobodník spáchal zločiny a prečo by sme mu teda mali dávať slovo. Predsedníčka Progresívneho Slovenska Irena Bihariová dala na Facebooku najavo svoju nevôľu: „My už máme aj lepšejší upgrade tejto karpatskej prostoduchej binárnej sústavy: dobrých a zlých zločincov. Tí dobrí chodia vyprávať do podcastov, ako po iks rokoch páchania trestnej činnosti zrazu dostali záchvat morálneho obrodenia…“

Myslím si, že Bihariová sa mýli. Ani samotný Slobodník sa nepasuje za „dobrého zločinca“ a už vôbec to nerobia novinári. Jeho spoveď, ktorej súčasťou bol okrem priznania aj opis toho, ako fungoval „systém“ za vlády Roberta Fica, má inú funkciu než vytvárať „celebritné autority z podsvetia“, ako píše Bihariová. Tou funkciou je očistné poznanie pravdy, ktorá má z úst zločinca silnejší účinok, než keď ju odhalí novinár či súdny proces.

Komisie pravdy

Ficova éra zaťažila spoločnosť traumou z vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a Žilinkov čin ju prehĺbil obavou, že členovia korupčného „systému“ uniknú trestu. Ale spravodlivosť, ktorej cieľom je liečiť spoločenskú traumu, nemusí byť len trestajúca.

Existuje aj takzvaná posilňujúca (po anglicky „restorative“) spravodlivosť, ktorá dáva prednosť poznaniu pravdy pred trestom. Jej cieľom je taktiež liečiť spoločenskú traumu, ale bez nároku na odvetu. Najslávnejším príkladom sú „komisie pravdy a zmierenia“, ktoré pomohli v Juhoafrickej republike po páde diktatúry v 90. rokoch previesť traumatizovanú spoločnosť do demokracie.

Princípom sú verejné spovede zločincov aj obetí, teda spoločné objavovanie pravdy o minulosti. Zločinci tu zohrávajú dôležitú rolu, lebo opisujú fungovanie „systému“, na ktorom sa podieľali. Sprievodným javom býva amnestia pre vinníkov, ktorí sa na takúto spoveď odhodlajú.

Dnes sú takéto komisie už vo vyše 40 krajinách sveta, najmä v Afrike, ale aj v Kanade, kde sa spoločnosť vyrovnáva s dedičným hriechom voči pôvodným obyvateľom, alebo v Čile, kde sa spoločnosť pokúša liečiť traumu z krvavej diktatúry Augusta Pinocheta.

Mlčanie komunistov

Je to náročná cesta, ale v mnohých prípadoch účinnejšia ako spravodlivosť, túžiaca po odplate, ktorej klasickým príkladom boli norimberské procesy po druhej svetovej vojne, keď víťazi súdili porazených a nacisti odmietali priznať svoju vinu. Aj preto trvalo v Nemecku ďalších 20 rokov, kým si spoločnosť začala pripúšťať svoju kolektívnu zodpovednosť za zločiny nacizmu – a začala sa liečiť.

Po roku 1989 prebiehala aj u nás teoretická debata, či by sme nemali zaviesť takéto komisie pravdy, v ktorých by sa spovedali – výmenou za amnestiu – komunistickí zločinci. Nestalo sa – a aj preto je naša spoločnosť dodnes zaťažená traumou z minulosti. Problém nie je v tom, že by sme už dnes vďaka archívom a svedectvám obetí nevedeli, ako „systém“ fungoval, ale v tom, že páchatelia popierali svoju vinu. Koľko komunistických funkcionárov, príslušníkov ŠtB či jej agentov povedalo pravdu o sebe a o minulosti? Takmer žiaden. O súdnych procesoch ani nehovoriac. Naďalej tak prežívajú dva výklady minulosti: jeden, že komunistický režim bol zločinný, druhý, že bol vlastne celkom dobrý.

Podobne to prebieha s vyrovnávaním sa s Ficovou érou. Je síce správne, že sa justícia usiluje odhaliť a potrestať členov korupčného „systému“, ale voliči Fica či Petra Pellegriniho to budú pravdepodobne považovať za neférovú odvetu víťazov vo voľbách. Spoločnosť zostane rozštiepená v názore na minulosť.

Pravda z prvej ruky

Preto sú také dôležité svedectvá kajúcnikov, ale najmä spoveď Bernarda Slobodníka. O „systéme“ hovorí totiž človek, ktorý bol jeho súčasťou. Nie je to sprostredkovaná pravda vonkajších dôkazov, ale pravda z prvej ruky. Až tá má naozaj liečivý účinok.

Od Fica či Pellegriniho sa nedá očakávať ani priznanie, ani prejav ľútosti, lebo obaja bojujú o svoju politickú aj občiansku budúcnosť a za návrat „systému“. Komisiu pravdy a zmierenia by odmietli, aj keby im ju vládna koalícia ponúkla. Tá ju však neponúkne ani tým, ktorí by ju možno prijali, lebo to nemá v programe. Napokon, k moci sa dostala najmä preto, lebo voličom sľubovala tresty pre skorumpovaných predchodcov. To nie je výčitka, len konštatovanie.

A tak rolu komisií pravdy aspoň čiastočne nahrádzajú novinári alebo sa o to aspoň pokúšajú. Monika Tódová Slobodníka nesúdi, len kladie správne otázky. A on jej odpovedá, lebo jeho „jediným vnútorným presvedčením“ je „pravdivo povedať, čo bolo, aby sa to už nikdy neopakovalo“.

Môžeme mať pochybnosti o tom, do akej miery sú Slobodníkove pohnútky povedať pravdu naozaj vznešené, dôležité je však niečo iné: že pri zdravom rozume je mimo akejkoľvek pochybnosti, že o fungovaní „systému“ aj o vlastnej účasti v ňom hovorí pravdu. Bez ohľadu na to, či sa jemu osobne uľaví, pomáha ňou spoločnosti, aby si vďaka poznaniu pravdy sama našla cestu k úľave.