Denník N

Hvoreckého knižnica: Limonov je bomba. Dokument a kniha o rozporuplnom Rusovi

Eduard Limonov. Foto - Dmitrij Rožkov
Eduard Limonov. Foto – Dmitrij Rožkov

Ruský básnik, disident a politik Eduard Limonov (1943 – 2020) desí a fascinuje aj po smrti. V skutočnosti sa volal Savenko a pseudonym si príznačne zvolil podľa známeho ručného granátu Červenej armády. Odjakživa túžil zapôsobiť ako bomba. Britský  dokumentarista Adam Curtis mu venoval značný priestor v seriáli Nemôžem ťa dostať z hlavy, šesťhodinovej „emočnej histórii moderného sveta“.

Od KGB k FBI

Spisovateľov dramatický život medzi Východom (zo ZSSR emigroval roku 1974) a Západom, jeho odmietnutie oboch politických systémov, komunizmu aj kapitalizmu, sklony k mesiášstvu, ako aj postupné radikalizovanie z neho robia ideálny objekt Curtisovej nekonformnej, provokujúcej kinematografie. Prekliaty básnik ruského undergroundu permanentne mystifikoval, dômyselne a neraz originálne sa štylizoval, žil aj tvoril posadnutý revoltou a nezriedka, žiaľ, i sexizmom a násilím.

Limonov zapadá do dlhočizného Curtisovho diela, ktoré ilustruje, prečo skrachovali utópie, ako sa spoločnosť rozpadla na individuality, a zároveň sa pokúša vysvetliť, kedy sme vstúpili do post-faktického digitálneho veku a prečo sa zo šlamastiky nevieme dostať von. Všetko sa zdá prepojené, všetko akoby so všetkým súviselo, a predsa dohromady skoro nič nedáva zmysel, ale s dobrou hudbou od Aphex Twina či Buriala, s efektívnymi vizuálnymi obrazmi a dynamickým strihom sa na to dá hodiny uprene, priam v tranze dívať. Kým Curtis sa pri kolážovej estetike spolieha na bohatstvo archívov televízie BBC a internetu, Limonov stelesňuje dezinformácie.

Ideológie a manipulácie od detstva poznal v povojnovom Deržinsku, dnes oblasť Nižný Novgorod. Ako jeden z mála opozičníkov pochádzal z robotníckeho prostredia a v mladosti sa pohyboval medzi vyvrheľmi. Sovietsky zväz svojou brutalitou vyformoval mnoho jurodivých, ale Limonov vynikal písaním, medziľudskými vzťahmi, výzorom i názormi. Bludy a propagandu zažil v oboch režimoch. Pankáč a hejter nenávidel všetkých od Stalina a Solženicyna cez Brodského až po Rostropoviča a Putina. FBI považoval akurát za modernejšiu KGB. Spisy naňho viedli obe tajné služby.

Eduško v NYC

Pozoruhodný queer debut To som ja, Eduško, plný pornografických scén, v USA prepadol. Limonov tvrdil, že len preto, lebo nevyznel protisovietsky, ako sa od emigranta očakávalo. Literárna autobiografia poskytla nevšedný obraz metropoly 70. rokov minulého storočia, ruskej exilovej komunity aj krachujúceho sociálneho systému najbohatšieho štátu na svete. Akoby sa Henry Miller votrel do komunity okolo newyorského klubu CBGB, autenticky opísal svoje mačoidné zážitky a cynicky hodnotil predátorské skúsenosti.

V príbehu mužského prostitúta sa mihne aj slávne Studio 54, dobové subkultúry a newyorskí trockisti. V nemčine kniha vyšla pod chytľavým názvom Fuck off, America a razom uspela takisto vo Francúzsku, kam sa spisovateľ presťahoval a naštartoval nádejnú kariéru v kruhoch parížskej kultúrnej elity.

Limonov nezapustil korene ani v New Yorku medzi členmi Ramones, ani v Paríži medzi komunistickou, aj krajne vlasteneckou smotánkou (vrátane kontroverznej rodiny Le Penovcov). V exile sa neustále trápil. No vo vytúženej slobode po roku 1989 akoby čoraz väčšmi šalel. Z ľavicového sa stal pravicový radikál a z bohéma národný konzervatívec, čo sa teraz v životopisoch sklamaných bielych mužov stáva akosi pričasto.

Národný boľševik

Návrat do starej vlasti spájal Limonov s typicky obrovskými, priam spasiteľskými ambíciami. V Rusku založil politickú stranu Národní boľševici, čo znie ako oxymoron, ale v skutočnosti išlo o pokus nadviazať na medzivojnové úsilie o internacionálny odpor proti liberálnemu Západu. Už vo Weimarskej republike sa vyskytli početné snahy extrémistov o nemecko-ruskú spoluprácu v boji proti liberálnej demokracii, pričom niektorí vyznávači sa potom stali nacistami, iní stalinistami.

Limonov sa v Moskve zblížil s Alexandrom Duginom, ktorý sa z mladíckeho satanistu a neofašistu vypracoval na jedného z hlavných ideológov kremeľskej post-faktickej geopolitiky, hybridných vojen, všemocného štátu a zjednotenej euroázijskej tyranie. Národní boľševici však katastrofálne prepadli vo voľbách práve v ére, keď sa rozmohol fanatický nacionalizmus i falošné správy a šírila sa nostalgia za Sovietskym zväzom. Putin imperiálnymi výbojmi a kleptokraciou v prospech oligarchov vypálil Limonovovi rybník.

Rebelant so samopalom

Spisovateľovo rebelantstvo sa menilo na čoraz odpornejšiu karikatúru. V dokumente Neviem ťa dostať z hlavy nechýba ani najspornejší okamih Limonovovho života, keď po boku bosnianskeho Srba, vojnového zločinca Radovana Karadžiča, uchopil do rúk samopal a strieľal na okupované Sarajevo.

Na stranu ozbrojených separatistov sa neskôr pridal aj v Abcházsku či Moldavsku. Jeho kult už vyznávali hlavne padlí diktátori a vojvodcovia, pričom on si ich priazeň užíval. Anexiu Krymu ešte uvítal, ale Kremeľ ho neodmenil, radšej pozatýkal väčšinu jeho stúpencov.

V záverečných rokoch Limonov, narcis a zručný krajčír, naposledy zmenil imidž na Trockého 21. storočia so špicatou briadkou, dlhým koženým kabátom a novodobými samizdatmi pod pazuchou. Seba i Rusko pateticky vnímal ako obete a blúznil o sprisahaniach proti svojej osobe aj odcudzenej vlasti. Jeho totalitná rétorika pôsobila stále vyšinutejšie, jeho knihy obskúrne. Hŕstka oddaných prisluhovačov, najmä dvadsiatnikov, ho titulovala ako vodcu.

Život ako inšpirácia

Nečudo, že Limonov osudovo zaujal aj jedného z najlepších francúzskych spisovateľov Emmanuela Carrèra. Úspešný a celosvetovo prekladaný autor pri písaní skoro vždy vychádza z reálnych predlôh. V Protivníkovi podrobne opísal život chladnokrvného notorického luhára, ktorý si vymyslel celý svoj život, spáchal ohavný zločin a žil na úkor obetí. Autor sa s ním vo väzení zblížil, pozorne sledoval súdny proces a rozprávanie hodnoverne podoprel faktami.

Iné životy ako môj poskytli naturalistický pohľad na dve tragické udalosti v exotickej krajine – smrť dieťaťa a mladej ženy. Ponurý príbeh rámcujú ničivé cunami a nevyliečiteľná choroba.

Ruskom románe zašiel pri rešerši až na hranu. Najprv napísal družke do novín odvážnu erotickú poviedku, čo znamenalo koniec ich vzťahu. Potom sa vydal na putovanie po stopách maďarského vojaka, tlmočníka wehrmachtu, 53 rokov väzneného v sovietskej psychiatrickej liečebni. Zároveň sa čo-to dozvedel o svojom dedovi – kolaborantovi s nacistami.

Carrère trpí bipolárnou poruchou a opísal viaceré pokusy liečiť sa, vrátane terapie elektrošokom. Svoj život používa ako literárny materiál a nešetrí ani blízkych ako vedľajšie postavy.

Keď pripravuje text o ľuďoch na úteku, zamieri za nimi na grécky ostrov. Pustil sa aj do fascinujúceho pátrania po identite tajomného autora Lukea Rhineharta, autora kultovej knihy Kockár (The Dice Man). Od manželky a dlhoročnej spolupracovníčky Hélène Devynck získal povolenie zverejniť intímne detaily o peripetiách vzťahu. No po rozvode dostal zákaz čokoľvek o nej písať a čelí aj vážnym obvineniam z domáceho násilia. V uplynulých rokoch, po hnutí #metoo, sa roztrhlo vrece s francúzskymi verejnými intelektuálmi, ktorých dostihla sporná minulosť.

Úpadok impéria

Po rokoch som opäť jedným dychom prečítal Carrèrov beletrizovaný životopis Limonov (preklad Igor Navrátil, Absynt, 2021). Aj tentoraz sa spisovateľ do príbehu naplno vložil. S hlavným hrdinom sa dobre poznal ešte z Paríža, no vycestoval za ním do Moskvy a dva týždne ho sprevádzal na každom kroku. Najprv napísal dlhšiu reportáž, ktorá sa postupne rozrástla na knihu.

Zručný rozprávač sa pričasto spoliehal na svedectvá rozporuplnej hlavnej postavy. Košatý dej Limonovových románov, ktoré činy rozprávača bombasticky zveličujú, prebral ako hlavný a dôveryhodný zdroj biografie. Nejasné žánrové manévrovanie medzi fikciou a reportážou považujem za slabinu inak vynikajúcej knihy.

Carrère opakovane uvádza, že Limonova nemieni súdiť, ale na mnohých miestach to robí. Prebral aj básnikove mačoidné obrazy žien a obdivuje jeho sebaštylizáciu ako sexuálneho predátora, ktorý sa v USA pragmaticky, pre peniaze, vrhne aj na mužov. Pri velebení Limonovových dlhočizných opisov pošiev a neraz surových súloží prejavil prekvapivo málo povestného parížskeho vkusu.

Julian Barnes vo svojej recenzii uštipačne napísal, že knihu o Limonovovi mohla radšej napísať Carrèrova mama Hélène Carrère d’Encausse, ktorá pochádza z významného gruzínskeho rodu. Historička a členka Akadémie vied sa špecializuje na moderné dejiny Ruska. V prelomovej knihe Úpadok sovietskeho impéria už v roku 1978 predpovedala rozpad ZSSR, ktorý očakávala na okrajoch ríše, medzi utláčanými etnickými skupinami v pohraničí, čo sa aj naplnilo.

Zlyhanie elít

Aj česko-slovenská skúsenosť ukazuje, ako početné disidentské kultúrne osobnosti po získaní moci zlyhali. Limonov stroskotal už pri pokuse o jej prevzatie. Mohol sa stať legendou vzdoru, no tragicky podľahol megalománii. Nepomohol urobiť Rusko slobodnejším, prispel k radikalizovaniu a polarizovaniu spoločnosti. Kým demokracia zomrie v inštitúciách, hynie v ľudských mysliach a srdciach. Túto bombu z hlavy len tak ľahko nedostanete.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Hvoreckého knižnica

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie