Mladí fotia na výšku, sú ovplyvnení telefónmi, hovorí fotograf Robo Kočan
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme boli v Poprade a v Tatrách.
Fotograf Robo Kočan fotí snové inscenované fotografie. Býva vo svojom rodnom Poprade a stále sa venuje aj analógovej fotografii. V rozhovore hovorí, že fotografovanie ako „bokovka“ kazí trh, ako prebieha kolorovanie či ručné zväčšovanie fotografií, a ako fotografie nie sú v našom podvedomí ako umelecké diela.
Ako ste sa dostali k fotografii?
Vždy som skôr maľoval a kreslil. Popri tom som už na základnej škole fotil – len tak, kamarátov na ulici, Tatry a podobne. Otec sa popri iných koníčkoch venoval aj foteniu, a keď robil čiernobiele fotografie v tmavej komore, ktorú urobil prevažne večer v kúpeľni, tak som sa chodieval pozerať. Veľmi ma fascinovalo, ako taká fotografia vzniká. Otec mi kúpil fotoaparát, bral ma na fotenie a vyvolávanie v tmavej komore v kúpeľni.
Chcel som sa prioritne venovať maľbe. Mojím snom bolo stať sa akademickým maliarom. Veľmi ma bavilo maľovať krajinky a hlavne Vysoké Tatry. Na strednú školu, ŠUP-ku v Košiciach, som sa prihlásil na grafiku, keďže maľba sa tam študovať nedala. Na školu ma prijali, ale pridelili ma na fotografiu, čo som nechápal. Takto začala moja dráha s fotografiou. Vyštudoval som strednú školu, pol roka som pracoval v Chemosvite, absolvoval som vojenskú základnú službu, po ktorej som šiel pracovať do Bratislavy na Kolibu do Slovenskej filmovej tvorby. Prišla revolúcia a potom som sa dostal na VŠVU.
Na začiatku 90. rokov minulého storočia ste študovali na zahraničných školách, ako ste sa tam dostali?
Boli to stáže v Dijone a v Notthinghame. Niečo, ako je teraz Erasmus.
Ak by ste to mali porovnať, aký bol vtedy rozdiel študovať na Slovensku a na Západe?
Fotografia sa na Slovensku dovtedy nedala