Chcú zmeniť život v zaostalom regióne: Všetky nitky vedú do Mordoru, teda do Bratislavy, kam treba chodiť v hlbokom predklone

Pred pár rokmi ste odišli žiť z Lučenca do Česka, pred dvomi rokmi ste sa vrátili domov. Prečo?

Daniel ml.: Do Brna som šiel, keď sme s jedným technologickým projektom v počiatočnej fáze získali možnosť jeho rozvoja v Juhomoravskom inovačnom centre. Išlo o „bike sharing“, teda o systém zdieľaných bicyklov, ktorý sme najskôr softvérovo aj hardvérovo rozvíjali v Bratislave.

Verili sme, že v Česku nájdeme viac zákazníkov, ale nevyšlo to. Bol som mladý, naivný, mal som 17 či 18 rokov. Zavedenie nášho projektu do praxe vyžadovalo oveľa viac skúseností. Bolo to na mňa priveľké sústo, hoci sme našli aj investorov. V tom veku som nemohol byť pripravený na náročné rokovania s dopravnými podnikmi aj rôznymi subdodávateľmi.

Neskôr sme skúšali dohodnúť fungovanie „bike sharingu“ aj pre rôzne tamojšie veľké firmy, ale ekonomicky to nedávalo zmysel. Dnes to vnímam ako dobrú školu života.

Po návrate domov ste si viac začali všímať štrukturálne problémy zaostalých regiónov na Slovensku. Zároveň ste chceli hľadať riešenia. Vo vašom veku je to dosť netypická záľuba.

Daniel ml.: Síce sa angažujem, ale nie politicky. Mám jednu vlastnosť, ktorá mi občas komplikuje život – výrazne mi prekáža, ak veci nefungujú tak, ako majú. Mojím osobným životným zlomom bolo uvedomenie si, že postavenie žiaka v školskom systéme nie je také, ako nám vtĺkali. Žiak je totiž zákazník, a tak by sa k nemu mal systém aj stavať.

Od tej chvíle som si začal všímať, ako fungujú veci okolo nás, najmä v regióne Novohrad, kde žijem. Zároveň som chcel robiť niečo, čo by prispelo k zlepšeniu. Na to sa logicky treba spojiť s viacerými ďalšími šikovnými ľuďmi. A to v mestách ako Lučenec nie je jednoduché, lebo väčšina odtiaľto odišla do Bratislavy, prípadne do zahraničia.

Cítili ste teda niečo ako frustráciu z toho, v akom stave je váš región?

Daniel ml.: Presne tak. Nešlo však ani tak o frustráciu z toho, že veci sa majú takto, ale skôr z toho, že ich zdola nemožno zmeniť. Ak človek v tomto systéme niečo chce, obvykle musí začať tým, že „hučí“ do primátora alebo starostu, aby niečo urobil, lebo na to má väčšie kompetencie.

Sám hýbať s vecami neviete, a ak, tak pomerne skoro narazíte na limity systému. Ten je mimoriadne komplikovaný, pričom všetky jeho nitky nakoniec vedú do Mordoru, teda do Bratislavy. Už to samo o sebe je demotivujúce.

Do toho, ako veci zmeniť, sa zapojil aj váš otec. Aktivistické dvojice otec – syn nebývajú zvykom.

Daniel st.: Možno nebývajú, ale u nás to tak vyšlo. Syna sme k tomu neviedli vedome, dostal sa k tomu sám. Sme rodina, ktorá veľmi vyznáva ducha a hodnoty slobody. Premýšľame pomerne jednoducho – ak tu chceme žiť, ak tu máme rodinu, rodičov a blízkych, logicky chceme ovplyvňovať to, ako sa tu žije. A ak na to nemáme žiadne páky, vyvoláva to v nás pocit neslobody.

Nezdá sa nám normálne, že ak niečo vážne chceme, treba v hlbokom predklone utekať do Bratislavy. Jednak je to ponižujúce, jednak neraz aj zbytočné, lebo sa ničoho nedovoláme. Práve toto je jedna z vecí, ktorá ľudí z regiónov odrádza od aktivizmu – vedia, že sa musia doprosovať kdesi hore, a potom čakať, či sa niekomu uráči vyhovieť.

Myslíme si, že viac ako tridsať rokov po revolúcii by sme už nemuseli žiť v takom centralizovanom systéme, že regióny by mohli o mnohých veciach rozhodovať samy.

Daniel ml.: Vplyv na mňa nepochybne malo aj to, že moji rodičia vždy pracovali so skupinami výrazne znevýhodnených ľudí – či už šlo o dlhodobo nezamestnaných, alebo o zdravotne postihnutých. Cez ruky ich im prešli tisícky, len posledný projekt pred pandémiou korony sa týkal asi päťsto z nich.

A keďže som zblízka vnímal osobné príbehy týchto ľudí, som si istý, že 99,9 percenta ich problémov vyplývalo práve zo štrukturálnych problémov nášho regiónu. Poviem to aj inak – problémy regiónu sa pretavili aj do zlých životov množstva ľudí v ňom. Nie som si pritom istý, či si to uvedomujú aj tí pri moci.

Nevníma to vaše okolie tak, že otecko razí kariérnu cestu synovi?

Daniel st.: Nie a ani na to nie je dôvod, lebo s väčšinou nápadov prichádza práve syn, čiže lídrom je skôr on. Zárodky našej dobrej spolupráce sú zrejme v Danielovom detstve, keď sme veľa času trávili na rybách. Takto sme boli spolu celé dni aj noci, čo nás naučilo spolu žiť, riešiť konflikty aj komunikovať. Nezdá sa to, ale rybačka je dobrý trenažér na život.

Daniel ml.: Som o tom presvedčený, lebo naučiť sa zvládať svoje emócie v tandeme na rybačke je fakt náročné. Človek si všetko do detailov pripraví, potom dlho čaká na záber, a keď konečne príde, ten druhý spraví nejakú hlúposť a ryba je fuč. Vtedy sa človek musí naučiť nezlomiť tomu druhému udicu na hlave, pochopiť, že o nič nejde, a zároveň sa dohodnúť, aby to nabudúce bolo lepšie.

Vytvorili ste koncept konferencií s názvom Futuregion, v rámci ktorých o problémoch regiónu hovoríte s politikmi, úradníkmi a ďalšími kompetentnými. Nakoniec vám došlo, že tí ľudia vôbec nevnímajú štrukturálne problémy, ale len parametrické problémy typu zlepšenie ciest, dopravy, zdravotníctva, príchod investorov, dotácií a podobne.

Daniel ml.: Všetky tie veci, ktoré ste spomenuli, zdola nik z nás nevie ovplyvniť. Páky v rukách majú tí hore, v Bratislave. A keď hovoríme s politikmi, vidíme, že téma decentralizácie je pre nich doslova tabu. Moc v rukách vyhovuje prakticky každému politikovi. Predstava, že sa len tak vzdá práva rozhodovať, koľko eur pôjde do Veľkého Krtíša, do Lučenca, do Rimavskej Soboty či Poltára, je naivná.

Katastrofou je, že oni si myslia, že najlepšie vedia, čo ľudia v regiónoch potrebujú. Niektoré z nich by pritom ani nedokázali nájsť na mape. Vo výsledku sa potom naozaj, aj to len sčasti, riešia parametrické, nie štrukturálne problémy. Treba to otočiť. V praxi by to však znamenalo odovzdanie množstva kompetencií obciam a mestám. Dnešné VÚC nestačia.

Spracovali ste zaujímavú analýzu, ktorá ukázala, že zaostalosť regiónu súvisí s miestnym školstvom a jeho možnosťami.

Daniel ml.: Je to naša amatérska analýza, ktorú sme urobili, lebo sme podvedome cítili, že úspech regiónov je úzko spojený najmä so vzdelávaním, teda s dobrými vysokými školami. Vysoké školy a univerzity totiž z princípu priťahujú aj kvalitných a šikovných ľudí. Najmä mladých.

Pripravili sme preto mapku, na ktorej sme označili všetky vysoké školy a univerzity na Slovensku. Okolo každej z nich sme urobili okruh 50 kilometrov. Vychádzali sme z toho, že ide o vzdialenosť, z ktorej ešte môžu miestni zamestnávatelia ťažiť z absolventov.

Čo vám vyšlo?

Daniel ml.: Že zaostalé a nerozvinuté regióny sú práve mimo tých okruhov. Inými slovami, kde v okruhu 50 kilometrov nie je žiadna vysoká škola, tam sa žije horšie. Zároveň platí, že z regiónov, kde sa žije horšie, šikovnejší mladí utekajú do regiónov, kde tie školy sú, prípadne idú študovať rovno do zahraničia.

Vo výsledku tak tieto elity v regiónoch chýbajú.

Daniel ml.: Presne tak. A to nie je férové, lebo aj zamestnaní ľudia zo zaostalých regiónov odvádzajú dane, z ktorých sa financujú vysoké školy kdesi inde. Inými slovami, šťastnejšie regióny doslova vysávajú mladých šikovných ľudí z lokalít, ktoré by ich potrebovali najviac.

To by ešte nemusel byť fatálny problém, keby sa vyštudovaní ľudia vracali domov. Lenže zaostalé regióny ich nedokážu prilákať. Slovo zaostalé by preto možno bolo lepšie nahradiť slovom zanedbané. Takto je to začarovaný kruh, kde si zanedbané regióny financujú síce pomalú, ale predsa len vlastnú smrť.

Čo je potom riešením? Vysoká škola v každom väčšom okrese? Už teraz ich je priveľa. Chceme tu mať viac tovární na tituly typu Skalica či Sládkovičovo?