Denník N

Slovenka pomáhala v Afganistane desať rokov: Taliban už chodí od domu k domu, kolegyňa sa bála vyjsť von

Jana Jakubíková v Heráte. Zdroj - archív J. J.
Jana Jakubíková v Heráte. Zdroj – archív J. J.

„Afganky, s ktorými som pracovala, sa neskutočne boja, radšej nechodia do práce ani na nákup,“ hovorí Jana Jakubíková, ktorá robila na rozvojových a humanitárnych projektoch v Afganistane.

Málokto na Slovensku pozná Afganistan tak ako ona. Jana Jakubíková strávila v tejto chudobnej krajine desať rokov, keď pracovala na humanitárnych a rozvojových projektoch pre rôzne organizácie (Afghanaid, Refugee Education Trust, Danish Refugee Council).

Viedla tímy, ktoré sa snažili pomáhať najmä ženám nájsť si prácu v chudobných oblastiach, školili ich, aby dokázali samy zarábať alebo nájsť si zamestnanie.

Z krajiny odišla minulý december. Posledné týždne je však v kontakte s mnohými bývalými kolegami a kolegyňami a kamarátmi, väčšinou vzdelanými Afgancami, s ktorými prežívala obsadenie krajiny Talibanom.

„Všetci sú v šoku. Afganistan smeruje k neskutočnej humanitárnej kríze,“ hovorí.

S akými Afgancami ste teraz v kontakte?

Dlhodobo som bola v kontakte s kolegami a kamarátmi z posledných dvoch organizácií, v ktorých som robila. Ako však začal Taliban postupovať, začínali sa mi ozývať aj niektorí ľudia, s ktorými som sa stretla aj pred desiatimi rokmi. Posledných pár týždňov som v dosť intenzívnom kontakte s ľuďmi z rôznych oblastí Afganistanu.

Čo hovoria na aktuálnu situáciu v krajine?

Je to rôzne, ale všetci sú v šoku. Ženy – bývalé kolegyne alebo kamarátky – sa boja. Vyslovene sa boja o život, chcú odísť z krajiny a ochrániť rodinu. Je tam neskutočný strach. U bývalých kolegov sú reakcie rôzne. Niektorí sa snažia odísť a hľadajú všetky možné kanály, ako sa z krajiny dostať. Ale sú aj takí, ktorí sú vzdelaní, pracovali na úradoch alebo pre nejaké organizácie a uvedomujú si, že ak všetci vzdelaní odídu, Afganistan nikdy nebude napredovať. Dávajú na vážky rozvoj krajiny a strach o vlastnú rodinu. Zvažujú, čo je lepšie riešenie.

Aj sa niektorým podarilo odísť?

Viem o jednom bývalom kolegovi, ktorý ma sám kontaktoval a hľadal spôsoby, ako sa dostať von. A potom mi už iba písal, že je vo Washingtone. Niektorí majú vybavené víza, ale nedostali sa do evakuačných letov. Drvivá väčšina zo známych je však stále v krajine.

Hrozí im nebezpečenstvo preto, že pracovali pre západné mimovládky?

Áno, je to pre nich veľmi nebezpečné, stávajú sa potenciálnym terčom. Najmä tí, ktorí robili pre americké organizácie, prípadne ak ich organizácia čerpala financie z Ameriky. Spojené štáty sa teraz snažia udeliť víza nielen tým Afgancom, ktorí spolupracovali s armádou, ale aj tým, čo robili na projektoch, ktoré boli nimi financované. Veľmi nebezpečná je situácia najmä pre ženy, nech pracovali kdekoľvek. Som v kontakte s jednou bývalou kolegyňou, s ktorou som robila roky. Začala ako stážistka v mojom tíme a vypracovala sa na vyššiu pozíciu. Písala mi, že dnes ráno jej na dvere klopal Taliban. Bála sa vyjsť von. Oni chodia od domu k domu a zisťujú, kto kde pracoval. Nie je jasné, čo budú robiť s týmito informáciami. Ona ani nevyšla von. Manžel sa s nimi rozprával a potom odišli. Niektoré správy hovoria, že zbili ľudí, ktorí pracovali pre mimovládky. Veľa z tých organizácií spolupracovalo s vládou, čo Talibanu takisto prekáža. Lenže reálne sa ťažko dá pracovať bez toho, aby ste boli v kontakte s vládou.

Vy ste robili väčšinou na projektoch, ktoré pomáhali ženám. Môžu byť preto takéto organizácie pod väčším tlakom Talibanu, aj keď nutne nemusia byť západné?

Určite áno. Poznám jednu riaditeľku miestnej organizácie, ktorá mi písala, že sú pod neuveriteľným tlakom, lebo pracujú so ženami. Cieľom ich práce nemusia byť ani občianske či politické práva žien, ktoré sú asi najviac citlivé, ale skôr ekonomické, ako zabezpečovať ženám možnosť pracovať, zúčastňovať sa na vzdelávaní a školeniach, na ktorých by sa za niečo vyučili. Taliban v minulosti nesúhlasil s tým, aby ženy pracovali alebo sa vzdelávali, a predpokladá sa, že tak to bude aj teraz. Preto sú tieto organizácie, ale aj samotné pracujúce ženy v zúfalej situácii.

Čítal som, že v Kábule už vidieť, že ženy menej chodia von. Máte aj vy také správy?

Sám Taliban vyzýval, aby ženy nechodili von. Všetky ženy, s ktorými som v kontakte, nechodia na nákupy, do práce ani von, pretože sa neskutočne boja, čo sa im tam môže stať. Posledné dni sa to trošku uvoľnilo, trochu viac si dovolia aspoň vo väčších mestách. Ženy, s ktorými som sa poznala v Kábule, chodili predtým samy po ulici, nemuseli byť sprevádzané mužom, ako tomu bolo v konzervatívnejších častiach krajiny. Teraz si to neviem predstaviť. Niektorí moji kolegovia muži sa už vrátili do práce, ale ženy nie.

Jana Jakubíková pôsobila v krajine desať rokov. Zdroj – archív J. J.

Nie je to teda len pochopiteľný strach, ale Taliban už priamo nariaďuje ženám zostať doma?

Čo som naposledy zachytila, síce hovorili, že nebudú obmedzovať práva žien, ale tým, že ich bojovníci nie sú zvyknutí na ženy vo verejnom priestore, tak ich vyzvali, aby nateraz zostali doma, kým im nebudú vedieť zaistiť bezpečie. Mne pripadá absurdné, že musia niekoho vyškoliť, ako sa má správať k žene.

Vy ste pôsobili v Kábule aj v provincii Badakšan. Je nejaký rozdiel, ako vnímajú situáciu známi v mestách a na vidieku?

Ja som v kontakte so vzdelanými ľuďmi, ktorí mali zamestnanie. Nie som v kontakte napríklad s účastníkmi našich projektov, ktorí boli skôr menej vzdelaní a väčšinou z vidieka. Tí pracujúci, vzdelanejší, žijúci v mestách sa na to pozerajú inými očami. Vážia si, ako sa život za posledné roky zmenil a ako krajina pomaly napredovala, a boja sa, že Afganistan urobí obrovský skok späť. Prekvapivo však vedia nájsť aj pár pozitívnych vecí. Napríklad jeden kolega, ktorý vôbec nepodporuje Taliban, povedal, že je teraz vonku výrazne bezpečnejšie. To preto, že Taliban presadzuje prísne islamské právo šaría, podľa ktorého keď prichytia niekoho kradnúť, odseknú mu ruku. A tak sa nekradne. Pamätám si, že aj predtým mi ľudia hovorili, že v čase predošlej vlády Talibanu kriminalita nebola, lebo sa ľudia báli kradnúť. Takto sa tí z odľahlejších oblastí veľmi ľahko manipulujú, nemajú prístup k informáciám alebo ich majú len čiastkové, nemajú doma rádio. V odľahlejších oblastiach je tak väčšia podpora Talibanu ako v mestách, kde je väčšina verejnosti zásadne proti.

V debate na Slovensku sa takisto mnohí pýtajú, čo vlastne chcú bežní Afganci, či podporujú Taliban alebo nie. Čo si myslíte vy?

Ženy príchodom Talibanu výrazne strácajú. Je neskutočné, čo sa dosiahlo za posledných 20 rokov, pokiaľ ide o práva žien, či už sa to týka prístupu k vzdelaniu, slobody slova alebo vzťahov v rodine, aj keď k ideálu to malo stále neskutočne ďaleko. Ženy sa dostávali do funkcií v štátnej správe či miestnej samospráve, čo predtým bolo neprijateľné. Pre ženy to je teraz neskutočný krok vzad.

A muži?

Muži chcú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Afganistan

Svet

Teraz najčítanejšie