Žilinka klame o novinároch, ako mu veriť, že hovorí pravdu o zločincoch?

Nie som právnik. Neviem posúdiť, či vyšetrovatelia urobili procesné chyby a či prípad Pčolinský mali začať trestným oznámením alebo iba úradným záznamom. Strácam sa v paragrafoch a kľučkách, ktoré na seba vyťahujú prokurátori a sudcovia.

Aj v prípade Žilinka verzus spravodlivosť mi tak zostáva iba snaha počúvať argumenty, pýtať sa odborníkov a pokúšať sa vo všetkom zorientovať.

Keď však ide o tlačovky, informovanie verejnosti a klamstvá, to je celkom iné. Roky praxe a skúseností s politikmi, prokurátormi, so sudcami, s policajtmi a inými predstaviteľmi verejného života zo mňa robia odborníka.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka sa môže tváriť, že mu ide iba o stráženie zákonov, ale jeho slová a činy ho odhaľujú: klame, zavádza a manipuluje. Ťažko sa mu potom verí aj v tých súbojoch o spravodlivosť.

Je jasné, že Žilinkove klamstvá o tlačovke, na ktorú zakázal vstup novinárom z Denníka N, SME a Aktualít, nie je to najvážnejšie, čo spáchal. Oveľa dôležitejšie je, že klamal poslancov, keď ho volili.

Tvrdil im, že mu s kandidatúrou nikto nepomáhal, a pritom mu vybavoval stretnutia jeho priateľ zo sivej zóny politiky Michal Gučík.

Tvrdil im, že ak by ho zvolili za generálneho prokurátora, bol by transparentný a celú inštitúciu by otvoril.

Tvrdil im, že výsada generálneho prokurátora, centrálny problém týchto dní – paragraf 363 – im robí šarapatu a mala by sa obmedziť, aby sa nemohla zneužiť.

Dnes vieme, že nehovoril pravdu. O Gučíkovi, transparentnosti ani o oprávnení generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie.

Bývalý riaditeľ tajnej služby Vladimír Pčolinský, ktorý bol nominantom tej istej rodiny Borisa Kollára ako sám Žilinka, je na slobode a spolu s ním už stihol narobiť šarapatu s 363 aj v prípade Jaroslava Haščáka z Penty, Gorily, Zoroslava Kollára a vyšetrovania politických zásahov do veľkých prípadov.

Napriek tomu má zmysel pozrieť sa podrobne aj na Žilinkove klamstvá o novinároch a tlačovkách. Umožní nám to lepšie pochopiť, kam je až ochotný zájsť, a ocitneme sa na ihrisku, kde nerozhodujú paragrafy a precedensy.

Generálny prokurátor tvrdí, že nezvolával tlačovú konferenciu, ale zvolil formát vyhlásenia. Nie je to pravda. Vybral si médiá a tie pozval na tlačovú konferenciu a vopred im oznámil aj to, že sa budú môcť pýtať.

Problém teda nebol v otázkach, ale v tom, kto by sa ich chcel pýtať. Žilinka potreboval zariadiť, aby tam neboli novinári z konkrétnych médií, ktoré sa pýtajú kriticky a podrobne sledujú jeho konanie aj vyšetrovanie.

Generálny prokurátor tvrdí, že neporušil tlačový zákon, lebo pozval dve tlačové agentúry a štyri televízie a zabezpečil aj online prenos z tlačovej konferencie. Tlačový zákon však nehovorí o tom, že novinári majú mať rovnakú možnosť pozerať, ako prebieha tlačovka. Majú mať rovnakú možnosť pýtať sa.

V registri zahanbujúcich výhovoriek generálnej prokuratúry sa objavili aj reči o pandemickej situácii a malej miestnosti, kde by sa novinári tlačili ako ruksaky. Ten obrázok sa potom prehnal internetom a každému bolo jasné, že v miestnosti bolo miesta dosť a v skutočnosti nešlo o štvorcové metre ani stoličky, ale o konkrétnych novinárov, ktorí by sa pýtali nepríjemné otázky.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka si asi myslí, že funkcia z neho robí autoritu. Naozaj má právomoci, ktoré iní v štáte nemajú. A bude to tak aj v momente, keď mu rozčarovaní a podvedení poslanci okrešú paragraf 363.

Funkcia ani výsady ho však nezachránia. Novinári odhalili, že nehovorí pravdu. A to ani nemohli klásť otázky.