Päťdesiat rokov stála vzácna socha v sklade. V Piešťanoch dnes opäť rátajú s umením v uliciach a parkoch
Legendárna výstava sochárskych diel trvala v Piešťanoch desaťročia. Postupne jej kvalita upadala, no mnohé hodnotné sochy v meste ostali bez väčšej pozornosti. Dnes získavajú nádej na budúcnosť.
Socialistické Československo už bolo obsadené tankmi „spriatelených krajín“, keď v piešťanskom parku mužský hlas v pravidelných intervaloch hlásil priebeh úspešného amerického letu Apollo 11 v štyroch svetových jazykoch – s výnimkou ruštiny.
Krátko pred nastupujúcou normalizáciou tak zažili Piešťany v roku 1970 jeden z posledných „výbuchov“ neoavantgardy a slobodného umenia. Autorom provokujúcej zvukovej inštalácie bol Stano Filko, ale na výstave s názvom Polymúzický priestor – socha, objekt, priestor, hudba, ktorej kurátorom bol Ľubor Kára, sa ocitli aj umelci a umelkyne so sľubnou budúcnosťou. Už o niekoľko mesiacov neskôr sa však stali „nepohodlnými“.
Jedným z nich bol aj generačne o čosi starší sochár Alexander Trizuljak. V rámci výstavy umiestnil pred hotel Thermia Palace sedem metrov vysokú plastiku Pocta IX. symfónii Ludwiga van Beethovena. Politická priazeň, ktorú získal koncom 50. rokov tvorbou sochy Víťazstva na bratislavskom Slavíne, sa ukázala ako dočasná. Jeho socha musela spred hotela zmiznúť. Päťdesiat rokov o nej takmer nikto nevedel.
Tento rok sa vrátila do verejného priestoru a spolu s ňou pribudlo v piešťanskom parku aj osem ďalších plastík Alexandra Trizuljaka, prierezová výstava jeho diela v Dome umenia a tiež otázka, čo so slávnou minulosťou mesta a sôch, ktoré obrástli machom.
Nemohla to byť náhoda
„Dodnes nevieme, komu vlastne vďačíme za to, že sa táto socha vôbec zachránila,“ hovorí urbanistka Lívia Gažová, členka tímu Čierne diery a iniciatívy Piešťanský okruh. Monumentálnu plastiku objavila v podstate náhodou. Roky stála zarastená korunou stromu v technickom areáli kúpeľov medzi skladmi, práčovňou a garážami.
„Raz som išla okolo a všimla som si