Novinárka videla, ako Facebook mení jej starú mamu. Začala skúmať, čo v ľuďoch štartuje konšpiračné myslenie

Novinárka televízie Markíza Jana Ďuďáková obhájila na katedre politológie Univerzity Komenského diplomovú prácu o konšpiračných teóriách. V rámci nej urobila desať rozhovorov so Slovákmi a Slovenkami, ktorí veria na sprisahania.

Zisťovala, aký bol prvotný impulz, ktorý ich nasmeroval ku konšpiračnej viere, a aj to, ako sprisahanecké teórie menili ich politické postoje.

Aký je výsledok?

Prekvapením podľa Ďuďákovej bolo, že prvotným impulzom neboli vo väčšine prípadov sociálne siete. K pochybnostiam, či ich médiá a vlády neklamú, priviedol jej respondentov človek z ich okolia: starší kamarát, učiteľ, rodinný známy, ktorý pracoval na „dôležitom poste“. Ich myslenie ovplyvnili ľudia, ktorí vzbudzovali dojem, že lepšie vidia do toho, ako sa veci majú.

„Niektorí moji respondenti venovali konšpiračným teóriám aj svoj voľný čas. Sú aktívni v skupinách, kde si ľudia iniciatívne prekladajú články zo zahraničných dezinformačných webov. Jedna dáma mi opisovala, ako sa jej obmenil okruh známych. Našla si vraj ľudí, s ktorými viac súzvučí,“ rozpráva Ďuďáková.

Uverili ste niekedy konšpiračnej teórii?

Zasiahli ma konšpiračné teórie o 11. septembri. Na druhom stupni základnej školy mi spolužiačka doniesla na napálenom cédečku dokumentárny film Zeitgeist, ktorý bol okrem iného o páde dvojičiek. Navodzoval dojem, že si ich Američania zhodili sami. Spolužiačka mi povedala, že ten film je niečo tajné a jeho tvorcovia musia zostať v anonymite, pretože ich prenasledujú tajné služby. Tak som si to pri prvej príležitosti bežala pustiť.

V čase útoku na dvojičky ste nemali ani šesť rokov. Táto téma vás nejako zvlášť zaujímala? 

Práveže ani nie. Je pravda, že v septembri 2001 som bola ešte veľmi malá, ale paradoxne som ten moment už vnímala. Pamätala som si, že moji rodičia boli na návšteve u známych a vášnivo sa o tom útoku rozprávali. Zostalo mi v pamäti, ako boli dospeláci z tej udalosti vykoľajení. Ale inak ma tá téma ako dieťa zvlášť nepriťahovala. Pri tom dokumente bol dôležitý hlavne spôsob, akým mi ho spolužiačka prezentovala. Mala som pocit, že naozaj držím niečo tajné, výnimočné, niečo, čo si určite musím pozrieť. Umocňoval to fakt, že išlo o napálenú kópiu, ktorá sa vraj môže šíriť len takto z ruky do ruky.

Čo s vami taký film urobil? 

Ten dokument vo mne vyvolal emóciu, ktorú som si zapamätala ešte nadlho. Keď niekto pri mne otvoril tému dvojičiek, tak som si okamžite vybavila ten dokument a hovorila som, že bohvie, ako to naozaj bolo.

Hovorili vám o tejto téme aj v škole? 

Na gymnáziu sa mi stala iná zaujímavá situácia, ktorá mi tiež spätne umožnila pár vecí pochopiť. Raz pred Vianocami som počúvala referát, ktorý si pripravil spolužiak o alternatívnych príčinách 2. svetovej vojny. Hovoril o tom, ako Hitlera a tým aj vojnu financovali bohaté rodiny zo Západu. A ako to prednášal, odrazu rázne zakročila učiteľka dejepisu. Kázala mu, aby referát stopol, a začala sa s ním hádať o tom, čo práve povedal. My ako študenti sme len prekvapene sledovali, čo sa to vlastne deje.

Postupovala tá učiteľka dobre?

Myslím si, že nie. Ako nezaujatí poslucháči sme jej reakciu nechápali. Videli sme len to, že spolužiak si pripravil referát, dal si s tým námahu a chcel ho odprezentovať. Učiteľka mu to však neumožnila a ešte sa k nemu správala nervózne, aj keď to nemyslela zle. Z tejto hodiny vo mne zostal zvláštny pocit. Aký bol asi výsledok? O to viac nás začal zaujímať ten konšpiračný príbeh, ktorý spolužiak prezentoval.

Takže ste mali počas strednej školy nábeh podliehať konšpiračným teóriám?

Ja som im nepodliehala, ale pri niektorých príbehoch som zo začiatku bola zmätená. Ľudia v mojom okolí tomu ešte viac „pomáhali“. Počas strednej školy som študovala v USA, kde som sa tiež s týmto javom stretla. Bývala som v Kalifornii v skvelej hosťovskej rodine, kde som sa prvýkrát stretla s odmietaním očkovania, ktoré bolo u nás povinné. Moji priatelia z tohto prostredia napríklad nedávno šírili konšpiračné verzie o smrti finančníka a sexuálneho delikventa Jeffrey Epsteina. Ten sa obesil v cele, ale niektorí Američania veria, že ho niekto dal zavraždiť; podobne sa to u nás ujalo v prípade Milana Lučanského.

Ďalším dôležitým človekom bol jeden náš rodinný známy. Pravidelne si kupoval Zem a vek, počúval Slobodný vysielač a konzumoval zdroje tohto typu. Bol do toho úplne ponorený. Stačilo, aby niekto nahodil tému médiá, politika alebo Rusko, a okamžite štartoval. Zanietene rozprával, ako sa mainstreamové médiá snažia s nami manipulovať, zatajujú nám podstatné veci, zatiaľ čo tie alternatívne povedia skutočne pravdu. Mňa fascinovalo, ako niekto môže byť taký zapálený. Hovoril to nástojčivo, akoby sa všetkých snažil presvedčiť, aby s ním súhlasili.

Ako sa stalo, že ste napokon konšpiračným teóriám nepodľahli? 

Rozhodujúca bola vysoká škola, kde nás ako jednu z prvých vecí učili zdrojovať. Keď som sa potom dostala na univerzitu v Austrálii, tam som získala absolútny rešpekt k faktom. Pri každom argumente som musela mať ujasnené, odkiaľ pochádza. Nad esejami som trávila celé dni aj noci, každú informáciu som precízne overovala, inak by mi práca neprešla a profesori by mi to hneď vytkli.

Vtedy mi už dávno bolo jasné, že mnohé konšpiračné teórie by takýmto testom neprešli. Keď som aj potom počúvala svojich známych, ktorí si kupovali Zem a vek, tak som im síce vyložene neoponovala, ale začala som si stále viac všímať, aké argumentačné chyby robia. To, čo vydávali za nespochybniteľnú pravdu, boli v mnohých prípadoch len nepodložené domnienky.

Napokon ste sa rozhodli urobiť o konšpiračných teóriách diplomovú prácu. Prečo ste usúdili, že je to dôležitá téma?

Ich vplyv som si začala všímať už počas svojho štúdia Amerike v roku 2014. V tom čase tam zaznamenali prekvapivo najväčší výskyt osýpok od roku 2000. Tento výsledok bol prisudzovaný rozmachu antivaxerského hnutia. Na tom som videla, akú silu môžu mať zdravotnícke konšpiračné teórie o tom, že za všetkým stoja farmaceutické firmy. Tragický príbeh sme mali aj v rodine. Mojej krstnej mame, mladej žene, diagnostikovali rakovinu. Svoje presvedčenie vtedy povýšila nad rady odborníkov, odmietla chemoterapiu a rozhodla sa liečiť alternatívne. Cítila som absolútnu bezmocnosť. Dnes už, žiaľ, nie je medzi nami.

A v neposlednom rade ma ovplyvnil príbeh mojej starej mamy, s ktorou si odmalička veľmi rozumiem. Pri nej som názorne videla, ako dokážu sociálne siete meniť človeka. Na dôchodku si založila Facebook a odrazu začala žiť témami, ktoré sa jej tam zobrazovali. Začala sa báť, že rodinám budú odoberať deti, ako to robí Barnevernet v Nórsku. Začala kritizovať liberálov a Európsku úniu, obávala sa migrantov, rozprávala o tom, ako nás utláčajú americké vojská. Bola som v šoku, ako ju tie témy dokázali pohltiť.

Pred tým, ako išla vaša stará mama na Facebook, sa takýmto témam nevenovala? 

Vôbec, skôr naopak. Keď som študovala v USA, tak sa ma so záujmom pýtala na moje zážitky. Bola nadšená, keď som na Slovensko priviedla svoju hosťovskú mamu z Kalifornie, potom ju pozvala aj k sebe na návštevu. Babka vedela, že mám mnoho medzinárodných priateľstiev. Prihlásila sa však na Facebook a už to išlo – nevedela sa v množstve informácií zorientovať. Raz dokonca lajkla protest, ktorý organizovala Kotlebova ĽSNS. Tak sme jej volali, či vôbec vie, koho lajkuje. Sama z toho zostala zhrozená, pretože pri Kotlebovi mala červenú čiaru. Mohla som teda sledovať, ako dezinformácie a Facebook menia moju starú mamu

Rozprávali ste sa s ňou o tom, ako ju ovplyvňujú tieto médiá?

Áno, a musím povedať, že dnes už je stará mama znovu iný človek. Pomohlo, keď som jej vyčistila Facebook. Odlajkla som jej dezinformačné stránky, stránky za rodinu a podobne, a namiesto toho som jej lajkla napríklad stránky serióznych médií.

S jej súhlasom?

Presne tak. Aj nedávno som sa jej pýtala, či jej môžem odlajkovať nejaké stránky, a ona hneď súhlasila. Moja babka je veľmi bystrá, len nebola pripravená na fungovanie sociálnych sietí. Keď som jej však vysvetlila, na čo si dávať pozor, tak ju to začalo zaujímať. Napriek tomu, že má okolo seba kamarátov-seniorov, ktorí stále šíria príspevky alternatívnych médií, ona k informáciám už pristupuje kriticky. Bežne mi posiela články, pri ktorých si nie je istá, a pýta sa ma, či sú dôveryhodné. To, že už nepodlieha dezinformáciám, sa prejavilo aj počas pandémie. Covid nikdy nespochybňovala, ako to robí alternatívna scéna a niektorí jej facebookoví priatelia, a zaočkovala sa hneď, ako mala možnosť.

Ako vám napadlo uchopiť konšpiračné teórie práve cez osobné rozhovory?

Súviselo to s mojimi doterajšími skúsenosťami: bola som zvyknutá rozprávať sa s ľuďmi, ktorí im veria. Avšak nesnažila som sa im a priori ich presvedčenie vyvracať. Skôr ma úprimne zaujímalo, ako v nich táto viera vzniká. V nápade, aby sme išli do kvalitatívneho výskumu, ma podporil školiteľ mojej diplomovej práce, politológ a sociológ Pavol Baboš. Využili sme aj to, že ako novinárka mám istú prax v robení rozhovorov. Vďaka rozhovorom som mohla ísť do hĺbky problémov, skúmať aj to, ako sa respondenti pri odpovedaní na otázky tvária, akú emóciu v nich rozhovor vyvoláva. To by mi zber kvantitatívnych dát, napríklad cez dotazníky, neumožnil.

Ako ste hľadali respondentov?

V prvom rade bolo dôležité odlíšiť ľudí, ktorí veria všeobecne dezinformáciám, od ľudí, ktorí špecificky veria konšpiračným teóriám. Nie každá dezinformácia je totiž zároveň konšpiračnou teóriou. Konšpiračná teória je alternatívne vysvetlenie nejakej udalosti, za ktorou hľadá dotyčný človek sprisahanie. Takže som si na Facebooku dala vyhľadať konšpiračné teórie a našla som niekoľko skupín, v ktorých sa združovali ľudia, ktorí sa o ne zaujímali. Potom som si všímala, ktorí prispievatelia sú v nich najaktívnejší, a tých som oslovovala. Druhou cestou bolo moje okolie. Moja príbuzná žije v jednom menšom meste v Trenčianskom kraji a hovorila mi, že pozná viacerých ľudí s podobným presvedčením. Tak som skúšala respondentov kontaktovať aj cez ňu.

Ako reagovali, keď ste ich oslovili s prosbou, aby vám rozprávali o svojom konšpiračnom videní sveta?

Niekedy to bol náročný proces, niektorí ma len nahnevane odmietali. Jeden pán si pozrel môj facebookový profil, kde mám nejaké fotky v kraťasoch. Napísal mi, že sú necudné, a odmietol rozhovor s radou, aby som sa pomodlila ruženec. Niekedy prišla aj spŕška urážok, napríklad keď si vygooglili, že pracujem v televízii. Vtedy som bola okamžite odpísaná. Napokon som však desať respondentov získala. Asi pomohla aj taktika, ktorú som pri ich oslovení zvolila.

Aká taktika?

Bolo dôležité, aby respondenti nemali pocit, že ich súdim alebo nebodaj s nimi nesúhlasím. Ako výskumník som musela zostať nezaujatá. Mnohí ľudia s konšpiračným myslením vnímajú označenie „konšpiračná teória“ citlivo, keďže pre nich ide o opis reality, nie o výmysel. Napísala som im, že skúmam informácie, ktoré mainstream označuje za konšpiračné teórie, a že na základe ich aktivity som si všimla ich iný, nemainstreamový pohľad. Snažila som sa teda dať najavo, že neodsudzujem takéhoto človeka. Len ma reálne zaujíma ich pohľad. A ešte som zvýraznila, že by mi naozaj pomohlo, keby mi svoje názory osvetlili. Takže niektorí to brali aj tak, že mi chcú pomôcť, niektorí mi dokonca ďakovali, že sa venujem takejto dôležitej téme.

Predpokladám, že ste sa snažili mať čo najrôznorodejšiu vzorku.

Keďže išlo o kvalitatívny výskum, tak vzorka respondentov nemusela presne odrážať štruktúru spoločnosti, ako to býva najmä pri kvantitatívnom výskume. Mojím cieľom bolo, aby som mala ľudí rôzneho veku, pohlavia a vzdelania. A to sa mi podarilo. Najmladším respondentom bola 27-ročná žena, najstarším 63-ročný muž. Ich vzdelanie bolo od učňovky cez strednú školu s maturitou až po vysokú školu. Absolventov vysokých škôl bola dokonca väčšina. Mala som ľudí s vyštudovanými spoločenskými vedami aj technickými odbormi, jeden respondent mal manažérsky titul MBA. Geograficky som mala zastúpenú Bratislavu a okolie, región hornej Nitry a Banskú Bystricu.

Koľko ste mali žien?

Štyri. Zohnať ženu bolo ťažšie – musela som ich osloviť viac, kým som zohnala tie, ktoré boli ochotné zúčastniť sa výskumu. Ale potom sa s nimi dobre pracovalo. Dokázali veľmi konkrétne odpovedať na otázky, na ktoré som sa pýtala. Mužov som zohnala rýchlejšie. Možno hralo úlohu aj to, že niektorým nebolo nepríjemné porozprávať sa s mladšou študentkou, hoci len cez Skype.

Človeka môže prekvapiť, že ste v tej vzorke mali toľko absolventov vysokých škôl.

Bolo ich šesť. Keďže som im zaručila úplnú anonymitu, tak ich môžem spomínať len nekonkrétne, nebudem uvádzať ich profesiu. Môžem však povedať, že viacerí boli scestovaní, jedna respondentka žila dlhodobo v zahraničí, na sociálnych sieťach má medzi priateľmi veľa cudzincov a konšpiračné zdroje si číta v rôznych jazykoch. Ďalší respondent bol istý čas členom štandardnej politickej strany, ktorá nie je práve spojená so šírením sprisahaneckých teórií. Aj on mal skúsenosť zo zahraničia, dobre vedel jazyky, zároveň bol hlboko ponorený do konšpiračného uvažovania.

Ako si ste overovali, že vaši respondenti sú skutočne autentickými priaznivcami konšpiračných teórií?

Neexistuje zaručený spôsob, ako odmerať konšpiračnú vieru. Aby však výber respondentov nestál na mojom subjektívnom hodnotení, musela som si zvoliť obhájiteľné kritériá. Eva Ballová Mikušková z Ústavu experimentálnej psychológie SAV skúmala konšpiračnú vieru medzi študentmi pedagogiky. V rámci svojho výskumu naformulovala „slovenskú škálu konšpiračných presvedčení“. Boli to modelové výroky slovenskej konšpiračnej scény, ktoré som použila aj ja.

Išlo o výroky typu „americká vláda stojí za útokom za dvojičky, aby mohla rozpútať vojnu s arabským svetom a tak sa lacno dostať k moci a k rope“. Alebo o výrok, že „za potláčaním alternatívnej medicíny stoja veľké farmaceutické firmy, aby sa neukázalo, že mnohé lieky sú neúčinné alebo menej účinné ako alternatívna liečba“. Každému respondentovi som pred rozhovorom predniesla trinásť takýchto výrokov. Pokiaľ pri väčšine z nich povedali, že s nimi skôr súhlasia, tak som ich považovala za vhodných do výskumu.

Mali ste nejakú hypotézu, s ktorou ste pracovali?

Hypotézu nie, mala som tri výskumné otázky, na ktoré som sa snažila hľadať odpovede. Zaujímalo ma, čo bolo pri respondentoch spúšťačom ich konšpiračnej viery a ako táto viera potom menila ich politické postoje, a napokon, či konšpiračné presvedčenie ovplyvnilo ich vnímanie demokracie.

Ktoré zistenie považujete za najsilnejšie?

Asi zistenia k prvej otázke: ako sa v respondentoch začala ich konšpiračná viera. Čakala som, že prvotný impulz respondentom poskytli sociálne siete, podobne ako sa to stalo mojej babke, keď sa prihlásila na Facebook. Pri šiestich z desiatich respondentov som sa však dopracovala k záveru, že ich ku konšpiráciám priviedli ľudia z najbližšieho okolia: rodičia, starší kamaráti, rodinný známy, ktorý pracoval na vyššej pozícii, alebo učitelia. Boli to ľudia, ku ktorým istým spôsobom vzhliadali a mali pocit, že veciam musia „z titulu svojho postavenia“ rozumieť.

Zastavme sa pri učiteľoch. Ako učitelia priviedli niektorých vašich respondentov ku konšpiračným teóriám?

V prvom prípade išlo o respondenta, štyridsiatnika, ktorého ovplyvnila učiteľka dejepisu na strednej škole. Niekedy začiatkom 90. rokov im do školy priniesla knihu Ericha von Dänikena, ktorý šíri hypotézy, že napríklad pyramídy sa postavili vďaka mimozemšťanom. Tieto knihy si od učiteľky žiaci požičiavali a u môjho respondenta to vzbudilo zvedavosť. Druhým príbehom bola respondentka, ktorá mala na vysokej škole pedagóga, ktorý študentom takisto sprostredkúval alternatívne vysvetlenia histórie: napríklad že Ameriku neobjavil Kolumbus ani Vikingovia, ale nejaký rybár, o ktorom sa v dejinách nehovorí.

Keď uverili prvej konšpiračnej teórii, tak začali hneď veriť ďalším?

Toto je jeden zo záverov, s ktorými pracujú zahraničné výskumy. Ukazuje sa, že viera v jednu konšpiračnú teóriu vyvoláva vieru aj v ďalšie, hoci môže byť z úplne inej oblasti. Pozorovala som to aj v rámci svojich rozhovorov. Jedna respondentka rozprávala, ako si začala hľadať najprv články o alternatívnej liečbe rakoviny, pretože neverila chemoterapii. A plynule sa dostala aj k iným, nemedicínskym témam. Ďalší respondent začal s tým, že ho zaujímalo fungovanie monetárneho systému a tvorby peňazí. Dospel k názoru, že je to „megapodvod“, čo bol odrazový mostík, aby sa dostal k alternatívnym vysvetleniam rôznych historických udalostí. Ďalší začal s článkami, ktoré opisovali údajnú škodlivosť očkovania. Vysvetľoval mi, že keď už do toho človek raz naskočil, tak prenikol aj do iných tém, v ktorých dokáže odlíšiť „pravdu od oficiálnej propagandy“.

Sociálne siete teda nehrali takú zásadnú úlohu pri formovaní ich názorov?

Sociálne siete hrali úlohu v tom, že ich v konšpiračnom presvedčení utvrdili. Čítala som odborné práce o vplyve algoritmov na vytváranie takzvaných názorových bublín. Je známe, že algoritmy sociálnych sietí vyhodnocujú našu internetovú aktivitu a potom nám podsúvajú taký obsah, ktorý udrží našu pozornosť. Tento jav som zaznamenala aj pri mojich respondentoch. Opisovali mi, ako na nich informácie už samy vyskakujú, samy k nim prichádzajú. Niektorí si uvedomovali, že je to dielom algoritmov, ale nevyjadrili sa, že by im to prekážalo.

Tým, že im mnohé informácie podsúvali algoritmy a ich podobne zmýšľajúci priatelia na sociálnych sieťach, vytvorili sa priaznivé podmienky na to, aby sa vo svojej viere utvrdzovali. V odbornej literatúre sa to označuje termínom „skreslená asimilácia“ či „konfirmačné skreslenie“. Človek má tendenciu prijímať také informácie, ktoré potvrdzujú jeho presvedčenie. Preto sa cíti stále istejší a stále menej pripúšťa nejakú pochybnosť o svojom úsudku. Sociálne siete teda neboli pri väčšine mojich respondentov spúšťačom, ale stali sa dôležitým nástrojom na prehĺbenie ich presvedčenia.

Jeden respondent mi to opísal tak, že informácie na sociálnych sieťach mu potvrdzujú len to, o čom vedel už predtým. Potvrdzujú im, že majú pravdu. Výnimku predstavoval len jeden pán, ktorý sociálne siete nevyužíval. Hovoril, že číta hlavne časopisy, konšpiračnú literatúru a sám si hľadá informácie cez internetový vyhľadávač.

Tí ľudia teda žijú v bublinách, v ktorých sa len utvrdzujú v správnosti svojho pohľadu?

Presne tak, sú súčasťou takýchto komunít v online i v offline svete. Získavajú v nich stále väčšiu istotu. Takýmto komunitám sa v odbornej literatúre hovorí „echo chamber“, doslova „komnata ozveny“. Jedna žena mi hovorila, ako sa jej obmenil okruh priateľov, keď uverila konšpiračným teóriám. Pri tých súčasných má však pocit, že s nimi viac súzvučí v názoroch. Niektoré tieto komunity sú mimoriadne aktívne. Ďalšia respondentka mi hovorila, že má priateľov, ktorí vo voľnom čase prekladajú zahraničné články do slovenčiny a ďalej ich šíria. Iná mi opisovala, ako si s priateľmi posiela hromadné e-maily alebo vymieňa konšpiračné informácie cez platformu Telegram.

K akému záveru ste došli pri druhej otázke? Ovplyvnili konšpiračné teórie to, koho vaši respondenti volia?

Niekedy som musela odpoveď dedukovať medzi riadkami, ale konšpiračné presvedčenia skutočne stáli za zmenou ich politickej orientácie. Ukázal sa nasledujúci trend: pokiaľ človek mal pôvodne konzervatívnejšie presvedčenie, tak pri ňom aj zostal. Ale pokiaľ predtým inklinoval k liberálnym postojom, tak po tom, ako si osvojil konšpiračné zmýšľanie, sa posunul ku konzervatívnemu spektru. Jedna respondentka to opísala tak, že najprv bola liberálna a „promainstreamová“; keď sa však dostala k „nemainstreamovým“ informáciám, tak sa stala konzervatívnou a pronárodne orientovanou. Medzi politikmi, ku ktorým respondenti vyjadrovali sympatie, sa objavovali tí, ktorí mali pronárodnú rétoriku – vrátane zahraničných lídrov. Spomínal sa Putin, Orbán, Salvini. V ich očiach títo politici pracujú pre svoje národy.

Zo slovenských politikov by som tipoval hlavne Kotlebu či Harabina, ktorí sa tiež zaštiťujú národom a vlastenectvom.

Tieto mená tam skutočne zazneli, ale neboli chápaní ako ideálni politici. Hlavne Kotleba. Pri Kotlebovi zazneli aj výhrady k jeho „gardistickej“ minulosti. Niektorí sa hanbili priznať, že je im Kotleba sympatický; musela som ich opakovane uistiť, že ide o výskum, ktorý je anonymný, takže svoj postoj môžu vyjadriť slobodne a pravdivo.

A do tretice: ako to bolo s ich vnímaním demokracie?

Ani tu nebol záver prekvapivý – pravidelne zaznievalo, že sú z demokracie sklamaní. Toto presvedčenie však nevychádzalo z konšpiračnej viery; tá ho skôr umocňovala. Jadro ich sklamania bolo v tom, že mali spočiatku voči demokracii prehnané očakávania. Starší respondenti mi opisovali, ako si v roku 1989 predstavovali, že príde západný blahobyt, luxus a drahé autá, aká bude tá demokracia úžasná…

Životná úroveň Slovákov však v priemere stúpa. Ich sa to nedotklo?

Ale áno, mojich respondentov si určite nemôžete predstavovať ako ľudí v exekúciách. Jedna respondentka mala za sebou úspešné podnikanie a celkovo patrili skôr do strednej, možno aj do vyššej strednej triedy. Takýto pocit však mali zo Slovenska. „Bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú“ – výrok tohto typu zaznel opakovane. Popritom im prekážalo, že Slovensko v ich očiach nebolo dostatočne sebestačné; spájali si to s Európskou úniou a tým, že ho vykorisťujú západné firmy, hovorili, že za minulého režimu sme jedli domáce potraviny, zatiaľ čo teraz sa dovážajú západné a nekvalitné. V prípade mladších respondentov som zaznamenala, že mali nereálnu predstavu o demokracii, ktorú si priniesli už zo školy.

Na škole sa učili o demokracii?

Pamätali si poučky typu, že demokracia je vláda ľudu. Na škole sa učili o aténskej demokracii, ktorú im opisovali ako ideál, o súčasnej demokracii teda majú pocit, že ani nie je demokraciou. O tejto téme sme sa neskôr rozprávali s pedagógmi aj na štátniciach, keď som svoju prácu obhajovala. Aj oni súhlasili, že na školách sa príliš nereflektuje, že demokracia je zložitý proces, ktorý má aj nedokonalosti, a to študentom v konečnom dôsledku škodí. Do záveru práce som napísala, že niektorí respondenti akoby nerozumeli, že svet je zložitejší a ideál neexistuje. Viacerí pritom druhým dychom hovorili, že sa im páči demokracia vo Švajčiarsku, kde majú väčšiu váhu referendá. Takže na jednej strane kritizovali demokraciu, na druhej strane jej chceli ešte viac.

Mali by podľa vás na školách viac hovoriť o konšpiračných teóriách? Alebo je lepšie túto tému neotvárať, aby to nedopadlo ako s nahnevanou reakciou vašej dejepisárky?

Z vlastnej skúsenosti viem, že je podstatné hovoriť s mladými ľuďmi o konšpiračných teóriách. Ale otvorene, priamo a s pochopením. Nie ako v prípade našej dejepisárky, ktorá zasiahla v emócii, a tak v nás len vyvolala pocit, že spolužiak, ktorý prezentoval konšpiračnú teóriu, je rebel, čo bolo v našich očiach „cool“. Učitelia v tomto prípade zohrávajú kľúčovú úlohu a musia byť opatrní, pretože môžu študentom poškodiť. Vidieť to aj vo výsledkoch môjho výskumu, keď u dvoch respondentov spustili konšpiračné zmýšľanie práve pedagógovia. Rovnako je mimoriadne dôležité diskutovať so žiakmi viac o demokracii už na základných školách, neidealizovať ju a hovoriť aj o jej limitoch.

Dá sa podľa vašich zistení zmeniť človek, ktorý prepadne konšpiračných teóriám?

Myslím si, že s takýmto človekom je to veľmi zložité. Niektorí respondenti mi hovorili, že odpojili televíziu, pretože sú nastavení na to, že ich médiá klamú. Keď zaznamenajú nejakú správu z mainstreamových médií, tak hneď vedia, že pravda bude opačná. Zároveň však chcem podčiarknuť inú vec: respondenti, s ktorými som hovorila, boli veľmi milí. Nebadala som v nich zlé úmysly či dokonca nenávisť. Viacerí mi želali veľa šťastia, niektorí by sa zhovárali aj dlhšie, než bola hodina či hodina a pol, ktorú bežne rozhovor trval.

Takže pokiaľ by niečo mohlo zafungovať, je to ľudská debata?

Môžem hovoriť len zo svojej skúsenosti. Pri rozhovoroch som si dávala veľký pozor na to, aby respondenti nemali dojem, že ich súdim alebo sa na nich pozerám zhora. Keď získali dôveru, že mám úprimný záujem ich počúvať, tak boli prístupní a boli ochotní sa mi viac otvoriť. V tomto vidím asi jedinú možnú cestu: vypočuť ich a rozprávať sa s nimi bez emócii a poučovania. Vtedy aj človek s konšpiračnou vierou dokáže zmeniť tón a zamyslieť sa. Nebude k vám pristupovať ako k svojmu nepriateľovi. A možno bude ochotný si aspoň vypočuť aj protichodný názor, ktorý sa dnes k nemu v jeho bubline dostane ťažšie.