Strana Za ľudí vznikla, aj keď nemusela, a zanikne, lebo už musí

Je tu ďalšia nová realita. Mária Kolíková (plus šesť poslancov) odchádza do klubu SaS, Juraj Šeliga s Janou Žitňanskou zrejme ostanú nezaradení, no a Veronika Remišová (plus dve poslankyne) sa zrejme navráti do OĽaNO.

Alebo aj nie. Možno OĽaNO „dodá“ umierajúcej strane Za ľudí životodarný kyslík v podobe zopár poslancov, čím ostane zachovaný jej poslanecký klub.

Tak či onak, strana Za ľudí, ak prežije, ostane už iba na prístrojoch, a to až dovtedy, kým klinickú smrť vystrieda tá skutočná. Čaká ju smutný koniec. Taký však utópie väčšinou mávajú.

Silným tmelom strany, ktorá na jeseň 2019 vznikla ako ďalší produkt ambícií otcov zakladateľov, akých tu máme požehnane, bola iba osoba bývalého prezidenta Andreja Kisku. Trúfal si poraziť Smer. Pritiahol ľudí so zaujímavými príbehmi a vznikla jeho strana s čudným názvom. Vie tu niekto o strane „proti ľuďom“?

No dobre, na duchaplné názvy sa tu už dlho nehráme (však, OĽaNO?), ide najmä o čosi iné. Prečo by mali voliči už existujúcich strán voliť dajakú novú stranu? Najmä takú, ktorá je im svojím programom podobná, či, lepšie povedané, je s nimi zameniteľná?

Na pochopenie zbytočnosti Kiskovej strany sa musíme vrátiť do októbra 2019. Spomínate? V tých časoch ešte pomerne silný blok PS/Spolu, menovite Truban s Beblavým žiadali Kisku, aby svoju stranu nezakladal. Ponúkali mu líderstvo v dvojkoalícii, neskôr aj v trojkoalícii.

Ani jedno z toho exprezident neprijal.

Kiska vtedy argumentoval prieskumom AKO, podľa ktorého 33 percent voličov Za ľudí by trojkoalíciu odmietlo. Opomenul však dôležitý protiargument. Čím bude viac strán v opozícii voči Smeru a ĽSNS, tým bude aj väčšie riziko prepadu hlasov vo voľbách. A tak aj bolo.

Cez päť percent sa nedostalo KDH, cez sedem dvojkoalícia PS/Spolu – oba subjekty tesne, chýbali im doslova iba stovky hlasov. Naopak, Za ľudí sa postupne prepadla z úrovne nad desať percent až tesne nad päť percent.

Matematicky vzaté, keby Za ľudí nedrobili vtedajšiu opozíciu a strana by nevznikla, je vysoko pravdepodobné, že dnes máme v parlamente aj KDH, aj PS/Spolu. A to by bolo najmenej o sedem percent viac pre súčasnú koalíciu. Iba úcta voči osobe exprezidenta bránila nazvať veci pravým menom. Totiž že strany v opozícii na sebe kanibalizovali.

Možno si teraz poviete, že pred voľbami nebolo nič jasné, ani rapídny nárast OĽaNO či znovuoživenie SaS. Taký argument však nesedí. Ak už pre nič iné, tak preto, že všetci, s výnimkou KDH, ponúkali vo finále Kiskovi ním požadovaný spoločný Blok zmeny s potenciálom vysoko vyhrať. Ani Hlina by nenamietal. Naopak, pomohlo by mu, keby išiel do volieb samostatne.

Aj to však Kiska odmietol.

Všetko ostatné nasledovalo ako dôsledok zle zapnutého prvého gombíka. Exprezident sa po voľbách stiahol, nechcel hrať štvrté husle. Strana Za ľudí začala napriek kvalitnému výkonu mnohých svojich nominantiek a nominantov upadať. Dávno pred spormi s Kolíkovou, už pri súperení s Miroslavom Kollárom (dnes Spolu) o pozíciu predsedu strany sa ukázali matovičovské mocenské maniere predsedníčky Remišovej.

Príbeh strany Za ľudí tak ostáva ako varovanie pre ambície iných otcov zakladateľov či matiek zakladateliek. Hlavné dôvody sú dva. Prvý: nezakladať novú stranu, ale posilniť to, čo už existuje. A druhý: ak už niečo zakladať, tak s poučením, že zmysel nedáva drobenie síl, ale ich spájanie.