Denník N

Kozmonaut Ivan Bella: Na besedách mi pribúdajú otázky, či je Zem naozaj guľatá

Ivan Bella. Foto - TASR
Ivan Bella. Foto – TASR

V nosení rúšok nevidím žiadne obmedzenie. Obmedzením je skôr ten, kto si ho odmieta nasadiť, tvrdí v rozhovore kozmonaut a plukovník vo výslužbe Ivan Bella. Dodáva, že Slovensko absolútne nevyužilo potenciál, ktorý priniesol jeho let do vesmíru, a prespali sme 20 rokov.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako vyzeralo detstvo v rodine, kde sa denne využívali aj fyzické tresty,
  • ako vojak vníma rozkazy, ktoré považuje za nezmyselné,
  • čo si myslí o očkovaní a iných opatreniach proti pandémii,
  • čo sa neskôr dialo s experimentami, ktoré robil vo vesmíre,
  • prečo kandidoval do europarlamentu za Sme rodina.

Nelezie vám na nervy, keď sa každý rok ozývajú novinári pri výročí vášho letu do vesmíru?

Keby volali len raz za rok pri výročí, bolo by to super, ale ako vidíte, vy voláte v septembri. To je dôkaz, že novinári sa ozývajú častejšie a pri rôznych príležitostiach. Beriem to ako normálnu súčasť života, naučil som sa s tým žiť a nerobí mi to žiadny problém.

Vaši rodičia pracovali ako robotníci v podbrezovských železiarňach. Aké ste mali detstvo v Dolnej Lehote kúsok od Brezna?

Otec bol obyčajný vodič, odvážal odliatky od pecí, mama zase obyčajná úradníčka na odbore dopravy. Obaja v podstate celý život pracovali v jednej fabrike.

Mal som náročné detstvo, na dedine bol ťažký život. Stále bolo čo robiť. Ako deti sme boli „nútení“ zapájať sa aj do prác dospelých. Mali sme statok, kravu, prasa, sliepky, zajace, všetky zvieratá bolo treba nakŕmiť, vykydať im hnoj. V lete sa chodilo na sená, na jeseň sa v lese chystalo drevo, ktoré sa muselo pozvážať, popíliť, „pokáľať“ a uložiť.

Chodil som aj na brigády, napríklad na družstvo ukladať seno, a keď som bol starší, tak aj kosiť so špeciálnou kosačkou. Vzhľadom na hornatý terén nebolo ľahké točiť sa po medziach a vykášať lieskové kríky. A neskôr som na tri zmeny brigádoval aj priamo v železiarňach, kde som bol druhým pomocným tavičom pri peci. Voľný čas bol veľmi vzácny a mimoriadne sme si ho vážili.

Ako ste ho trávili?

Adrenalínovo. Hrali sme sa na partizánov a Nemcov, každý chlapec chcel byť vojak. Hneď za naším domom bola veľká, stará a polorozpadnutá píla. Práve na jej konštrukcii sme hrali naháňačky. Dodnes sa čudujem, že sa nezrútila. Bolo to veľmi rizikové, chodievali sme tam však napriek zákazu rodičov. Potom nás zdrali ako žito.

Ďalšie naháňačky sme mali v lese. Nie však po zemi, vyliezali sme na vysoké smreky. Potom sa na niekoho povedalo, že má babu, a ten musel chytať ostatných. Podmienkou bolo, že nik sa nesmel dotknúť zeme. Inými slovami, bolo treba rozhojdať sa na vrcholku stromu a preskočiť na ďalší.

Na dedine bol populárny aj šport, do ktorého nás intenzívne tlačili práve rodičia. Lyžovali sme, postavili sme si aj skokanský mostík. Skoky z neho boli mojím prvým dotykom s lietaním, hoci šlo len o 30 či 40 metrov.

Keď som letel, priam som cítil mrazenie v chrbte, že áno, toto je ono. To bolo ešte na základnej škole. Počas gymnázia už prišli aj skoky s padákom. Tam som sa utvrdil, že kariéru chcem tráviť vo vzduchu. Na výber som mal teda len profesiu pilota alebo výsadkára. Vybral som si to prvé.

Čítali ste knihy?

Stále a veľa. Doma sa inak čas tráviť nedal. Počítače a mobily neboli, v televízii sme mali len dva programy československej televízie. Keď dávali nejaký film s hviezdičkou, rodičia nás okamžite hnali do postelí. Neprekážalo mi to, lebo som opäť mohol čítať.

Často som chodieval do dedinskej knižnice, týždenne som zvládal niekoľko kníh. Niektoré ma tak chytili, že som čítaval tajne s lampášom pod paplónom do tretej ráno. Keď nás takto „načapali“ rodičia, brali nám lampáše aj knihy, aby sme sa aspoň trochu vyspali do školy.

Kam ste patrili v detskej partii? K outsiderom, vodcom? Boli ste bitkár či sivá myš?

Bitkár som nebol, hoci fyzicky som bol na tom vďaka práci a športu dobre, navyše som sa venoval aj bojovým športom. Nemusel som sa nikoho báť. Som však povaha, ktorá rieši veci zmierlivo, nie eskalovaním konfliktov. Nikdy v živote som sa nepobil, vždy som to vyriešil diplomaticky.

V kolektíve som bol zrejme obľúbený, neskazil som žiadny žart. Myslím si, že kamaráti sa v mojej prítomnosti cítili dobre. Zdedil som to po otcovi, ktorý bol miestnym zabávačom. Bez neho sa nemohla odohrať žiadna veselá udalosť v dedine.

Dnes sa to vníma inak, ale vy ešte patríte ku generácii, na ktorej sa rodičia neostýchali používať fyzické tresty. Už ste naznačili, že aj vás drali ako žito.

Samozrejme, u nás to bolo na dennom poriadku. S dvomi bratmi aj so sestrou sme boli veľmi živé decká, neexistoval deň, aby sme čosi nevyviedli. Žili sme aktívne a intenzívne, o bitky teda nebola núdza.

Mama bola v tomto drsnejšia ako otec, nervy jej praskali skôr ako jemu. Bila nás fakt ako žito, dolámala na nás množstvo variech a lopárov na hádzanie halušiek. Otec bol väčší „kluďas“, vyfackal nás len vtedy, keď už nemohol zniesť, ako doňho mama hučala, aby nám aj on niečo povedal, aby konečne aj on zasiahol.

Raz, keď som bol starší, dostal som vychádzku do desiatej večer. Vrátil som sa okolo jedenástej. Vtedy som bol radšej, že ma čakal otec. Spýtal sa, kedy som mal byť doma, ja som odpovedal, že o desiatej, nasledovala otázka, koľko je hodín, moja odpoveď, že jedenásť, a už aj mi jednu šľahol.

Zdôvodnil to tak, že už hodinu musí počúvať, ako doňho mama hučí, kde som. Bolo to však lepšie, lebo keby ma čakala mama,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Brezne

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie