Denník N

Je to návod, ako žiť a prežiť na tejto planéte, hovorí prekladateľka Tao Te ťingu Marina Čarnogurská

Sinologička Marina Čarnogurská. Foto N - Tomáš Benedikovič
Sinologička Marina Čarnogurská. Foto N – Tomáš Benedikovič

Odborníčka na čínsku filozofiu o svojej osobnej ceste k východnej kultúre i o Ceste Tao v klasickom diele filozofa Lao c’a.

To dielo Marinu Čarnogurskú sprevádza vyše tridsať rokov. Najprv s Egonom Bondym dlhodobo skúmali každý jeden znak a ich spoločný preklad Lao’ceho spisu Tao Te ťing zo starovekej čínštiny vyšiel v troch vydaniach. Kľúčovému textu klasickej čínskej kultúry, základu východného myslenia a súčasti svetovej filozofickej tradície sa Čarnogurská venovala aj naďalej.

Aktuálne vychádza jej preklad Tao Te ťingu (Ursa Minor, 2021) podľa Chešang kungovej kópie, ktorá na základe názvov jednotlivých kapitol signalizuje vysokú vernosť pôvodnému spisu. Ide o vôbec prvý preklad tejto verzie zo starovekej čínštiny do iného jazyka.

Čítanie tohto kánonu o „Ceste Energie“ dnes nemusí byť len dotykom s historickým dokumentom, ale aj návodom, ako žiť a prežiť na našej planéte.

Celý aktívny život ste sa venovali klasickej čínskej kultúre. Čo bolo iniciačným momentom, ktorý vzbudil váš záujem?

Môj záujem o mimoeurópske svety vznikol, keď som mala osem rokov. Otec nám vtedy po večeroch čítal Rozprávky tisíc a jednej noci. Dozvedela som sa, že okrem Európy existuje aj iný svet, a odvtedy som túžila hľadať jeho trinástu komnatu.

Ako sa z toho stal profesionálny záujem?

Keď som v roku 1957 maturovala, otec už bol degradovaný na robotníka a označený za nepriateľa socializmu. Kádrová komisia mi vtedy oznámila, že nesmiem ísť študovať. Ja som už však bola pevne rozhodnutá, že chcem študovať nejaký orientálny jazyk. A to hocijaký iný, len nie čínštinu, pretože tá má príliš veľa znakov, ktoré by sa ťažko zapamätávali.

Takže som sa napriek všetkému prihlásila v Prahe na bengálčinu. Súviselo to aj s tým, že v slovenčine vyšli preklady Rabíndranátha Thákura, ktoré ma očarili. Nezobrali ma, a dnes považujem za šťastie, že som sa neupísala bengálčine, no vtedy som pre to veľmi trpela. Nielen pre ranu sebavedomiu, ale aj pre nenaplnenú túžbu po vzdelaní. Zažívala som veľkú svetonázorovú krízu.

V akom zmysle?

Vyrastala som vo veľmi katolíckej rodine. Otec bol však intelektuálne na výške, takže sme viedli časté rozhovory, no mantinely katolíckeho náboženstva mu nedovoľovali ísť do niečoho, čo by bolo v rozpore s dogmami kresťanstva. Tušila som, že existujú aj iné odpovede, a ja sa musím dostať na vysokú školu, aby som ich dokázala nájsť.

Neriešili ste teda len to, či vám systém umožní študovať, ale aj osobné vnútorné nasmerovanie.

Áno a tým aj veľmi ťažkú osobnú krízu. Vtedy som bola ešte veriaca a veľmi som napríklad dúfala, že mi pán farár pri spovediach pomôže zodpovedať moje otázky. Bola som sklamaná – jeho odporúčanie znelo pomodliť sa päť otčenášov a všetko bude v poriadku. Našťastie ma potom život zaujímavým spôsobom nakopol k tejto mojej ceste. Ilja Prigogine hovorí, že keď sa zahajuje nejaký proces, tak sa začnú hýbať isté vzdialené veci, až z toho vznikne prúd. So mnou sa to tiež takto začalo hýbať. Aj keď k tomu hlavnému prúdu bolo ešte veľmi ďaleko.

Nakoniec ste sa na štúdium dostali. A bola to predsa čínština.

Po maturite som, samozrejme, musela ísť pracovať. Najprv som v čistiarni značkovala špinavú bielizeň a potom som robila asistentku v zubnej ambulancii. Popri tom som si každý rok bezvýsledne dávala žiadosti na univerzity. Práve vtedy sa z Prahy vrátila naša prvá sinologička Anna Doležalová-Vlčková a ona otvorila v jazykovej škole kurz čínštiny. Dočítala som sa o tom v novinách, a keďže iný jazyk nebol, tak som sa na ten kurz prihlásila. Chodila som tam šesť rokov.

V roku 1963 sa už v Prahe začalo oteplievať, tak som sa prihlásila na štúdium čínštiny a bola som na prijímačkách najlepšia. Čoskoro som si však uvedomila, že ak sa chcem venovať filozofickým textom, musím vedieť abstraktne myslieť a poznať metodológiu filozofického prístupu. Hoci išlo o filozofiu marxistickú, vedela som, že len cez filozofiu si môžem nájsť cestu k zodpovedaniu mojich existenciálnych otázok. Takže som nakoniec študovala čínštinu s filozofiou.

Aká bola pozícia sinológie v tej dobe?

Sinológia vtedy čerpala z toho, že Československo ako prvé nadviazalo diplomatické vzťahy s Čínou po víťazstve Mao Cetunga v roku 1949. Naša krajina zároveň mala vynikajúcich sinológov – Jaroslava Průška, Oldřicha Krála či Bertu Krebsovú a existovala aj vynikajúca transkripcia čínštiny do češtiny. Keďže ČSSR urobila svoj veľký akt priateľstva, všetci sinológovia chodili do Číny a Číňania zase Československo považovali za malú Ameriku. Ja som mala šťastie, že som študovala práve v rokoch 1963 až 1969, keď v Prahe na katedre pôsobili vynikajúci sinológovia, bola to svetová špička. Potom prišla normalizácia a všetkých vykopli.

Čo na sinológoch prekážalo?

V Číne v tej dobe zúrila kultúrna revolúcia s tvrdým maoizmom a niečo podobné sa za normalizácie dialo aj tu. Išlo o likvidáciu intelektuálov a inak zmýšľajúcich ľudí. Takto vyhodili

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie