Už 14-roční riešia otázku strachu. Najlepší nás vyhľadávajú, priemerní zostávajú v obavách, hovoria športoví psychológovia

Rakúsky tenista Dominic Thiem prežil po zisku minuloročného US Open veľkú eufóriu, po nej však prišli pocity vyhorenia a prázdnota. Psychické problémy priznala aj japonská tenistka Naomi Osaková a americká gymnastka Simone Bilesová.

Kým Japonka sa v máji po bojkote tlačových konferencií radšej odhlásila z Roland Garros, Američanka vynechala na olympiáde v Tokiu niekoľko disciplín.

„Je to signál, že potrebujú vyhľadať odborníka, ktorý ich naučí vnímať veci zo širšej perspektívy. Tieto základy musíme začať učiť už našich mladých športovcov, aby ich v budúcnosti lepšie zvládali,” hovorí Petra Pačesová, športová psychologička a prodekanka na Fakulte telesnej výchovy a športu na UK v Bratislave.

Podľa športového psychológa Petra Kuračku sa najčastejšie u športovcov – a to často aj u juniorov – objavuje syndróm vyhorenia. „Deti alebo športovci sú aj fyzicky pretrénovaní, sú vyčerpaní a strácajú motiváciu či radosť,“ vysvetľuje.

Odborníkov v oblasti mentálnej prípravy Petru Pačesovú a Petra Kuračku sme sa pýtali na to, prečo môžu úspešní športovci vyhorieť, či sú na vine novinári a prečo dnes potrebuje každý športovec psychológa.

V článku sa zároveň dočítate:

• prečo je Federer dokonalý príklad;
• kedy vyhľadať odbornú pomoc;
• akú úlohu tu zohrávajú novinári;
• aké psychické poruchy majú športovci.

Vrcholový šport na hrane

Kuračku často kontaktujú vrcholoví športovci, ale veľa klientov má aj vo veku 14 až 18 rokov. Pačesová tiež uvádza, že sa stretávajú aj so 14-ročnými športovcami, ktorí prechádzajú z fázy “baví ma to” do fázy, kde sa musia viac sústrediť na výkon a chcú vynikať.

“Veľmi často v ich prípade riešime otázku strachu. Športovec napríklad pokazí zopár úderov a odrazu má problém zakončovať, nechce situáciu riešiť. Alebo má mečbal a nedokáže ho premeniť, hovorí Pačesová.

Ako celý proces prebieha? Kuračka hovorí, že klient mu najprv povie o svojej situácii, spolu ju analyzujú a zisťujú, aké sú jeho silné stránky a kde sú rezervy. Podľa toho pripravia mentálnu prípravu, dohodnú sa, na čom budú pracovať, ako budú pracovať a ktoré mentálne schopnosti potrebujú rozvíjať.

„Týchto schopností je veľa. Jednou z nich je napríklad schopnosť zvládať stres. Pracujeme s cielenou koncentráciou, čo znamená, že sa venujeme napríklad vnútornej reči. Chceme, aby sa posilnila efektívna vnútorná reč. Chceme odstrániť napríklad situáciu, keď niekto prehrá dve loptičky a povie si, že prehral celý zápas.“

Pačesová upozorňuje, že základné techniky na zvládanie stresu by mali byť v základnej výbave dnešného športovca, pretože vrcholový šport ide často na hrane ľudských možností.

„Tieto techniky športovec následne dokáže využiť pri výkone, ale aj v bežnom živote. Športovca musíme vnímať ako komplexnú bytosť, preto mu prípadnú pomoc ‚šijeme na mieru‘. Odborník až postupom času zisťuje, čo mu dokáže pomôcť,” hovorí.

Podľa Pačesovej si športovci musia uvedomiť, že mentálny tréning je neoddeliteľnou súčasťou prípravy. Niektorí však vyhľadávajú pomoc až v momente, keď majú problém.

Znamená to, že každý športovec potrebuje psychológa?

„Som tam niekde medzi. Je veľa skvelých športovcov, ktorí špecifickú mentálnu prípravu nepotrebovali, ako napríklad Matej Tóth. Povedal by som však, že väčšine športovcov by to v určitej fáze kariéry pomohlo,“ hovorí Kuračka a dodáva, že vidí rezervy u mnohých futbalistov, hokejistov či tenistov.

Vo všeobecnosti podľa neho platí, že najlepší športovci mentálny tréning využívajú, pretože hľadajú rezervy. „Obracajú sa na mňa s tým, že sa chcú posúvať ďalej, zatiaľ čo priemerní ostávajú v obavách či hanbia sa a pre tento krok sa nerozhodnú.“

Stres je súčasťou hry

Mali športovci vždy psychické problémy? Kuračka si myslí, že áno, a to dokonca v podobnej miere, len dnes sa o nich viac hovorí.

“Kariéra športovcov je oveľa viac medializovaná, a tak na povrch vychádzajú častejšie aj ich poruchy a ťažkosti. Predovšetkým však o nich začínajú hovoriť samotní športovci. To môže pomôcť nielen ďalším športovcom, ale aj iným ľuďom,“ uvádza.

Aj podľa Pačesovej bolo prostredie vrcholového športu vždy náročné fyzicky aj mentálne, ale dnes už to nie taká tabuizovaná téma ako v minulosti. „Zvýšil sa aj mediálny záujem o tému mentálneho zdravia, preto sú športovci s problémami viac na očiach.”

Okrem náročného tréningového procesu musia totiž chodiť na tlačovky, rozhovory pre médiá, stretnutia s partnermi a musia plniť iné povinnosti, ktoré majú v zmluve.

„Vrcholový šport je o strese. Je súčasťou hry. Ak my psychológovia hovoríme so športovcom, nikdy netvrdíme, že stres nebude prežívať. Skôr ho učíme, ako ho môže zvládnuť. Sociálny život trpí a prípadná pauza môže prospieť,” hovorí Pačesová.

Kuračka hovorí, že sa často stretávajú s úzkostnými poruchami či s depresívnymi stavmi. Sú športy, kde sa vyskytujú aj poruchy príjmu potravy, a to predovšetkým gymnastika, krasokorčuľovanie či športy, v ktorých športovcov zaraďujú do váhových kategórií.

„Dokonca aj u trénerov sme zaznamenali samovražedné pokusy, niektoré aj dokonané,“ hovorí.

„Škála psychických porúch je naozaj široká, je to podobné ako v ‚normálnej‘ populácii, ibaže v športe naďalej prevláda obraz, že športovci sú silní a odolní jedinci, ktorí musia všetko zvládnuť sami,” vysvetľuje. Mnohí sú podľa Kuračku naďalej presvedčení, že rozprávanie o psychických problémoch je prejavom slabosti, ktorý potom môžu využiť súperi.

Problémy s mentálnym zdravím sa prejavili aj u tenistky Naomi Osakovej. Japonka bojkotovala tlačové konferencie na májovom Roland Garros a neskôr predčasne odstúpila z turnaja.

Osaková priznala, že jej vystupovanie pred médiami spôsobuje pocity úzkosti. Na augustovom turnaji v Cincinnati sa hráčka dokonca po jednej z otázok rozplakala a tlačovú konferenciu prerušili.

Podľa Pačesovej je to signál, že potrebuje vyhľadať odborníka, ktorý ju naučí vnímať veci zo širšej perspektívy. „Práca na vlastnom sebavedomí je systematická a vyžaduje od športovca, aby dokázal nájsť pozitívne stránky aj v zápase, ktorý prehral. Tieto základy musíme začať učiť už našich mladých športovcov, aby ich v budúcnosti lepšie zvládali.”

Otázka mentálneho zdravia sa vo vrcholovom športe objavila aj v súvislosti s americkou gymnastkou Simone Bilesovou, ktorá sa na olympiáde v Tokiu odhlásila z viacerých disciplín a priznala, že má psychické problémy.

„Je lepšie vyhľadať odbornú pomoc čím skôr, aby sme akýkoľvek problém zachytili v jeho zárodku. V inom prípade môže prísť situácia, keď dlhodobé mlčanie a dusenie problémov vo svojom vnútri má za následok neschopnosť podať športový výkon. Športovec je vnútorne vyčerpaný a klesá jeho sebavedomie, môžu sa objaviť úzkostné alebo depresívne prejavy.”

Pandémia podľa nej preverila mentálne schopnosti športovca, od motivácie až po zvládanie stresových a frustračných situácií, keď musel vymýšľať, ako trénovať a súťažiť v sťažených podmienkach.

Dokonalý príklad je Federer

Otázku, ako podávať neustále maximálny výkon a zároveň nevyhorieť, si športoví psychológovia kladú veľmi často.

„Je to otázka rovnováhy. Veľa vrcholových športovcov má perfekcionistické tendencie; vždy chcú maximum a často prekročia únosnú hranicu. Mnohí športovci žijú len športom a nemajú život mimo neho, ktorý je mimoriadne dôležitý,“ upozorňuje Kuračka.

„Pre športovcov je dôležité mať aj iný život – rodinu, partnera či vlastné záujmy.“

Podľa Pačesovej je základom práca s chybami a neúspechmi, čo často chýba aj u nás pri práci s mládežou.

„Chyby vnímame ako strašiaka, pričom by sme sa na ne mali pozerať ako na možnosť športového a osobnostného rastu. Ak na to mladého športovca nepripravíme, v dospelosti už nemusí vedieť správne spracovať zlyhanie,” hovorí. Preto je dôležité, aby športovec, ktorý má problém so zvládaním stresu a neúspechu, čím skôr vyhľadal odbornú pomoc.

Podľa Kuračku má verejnosť často divný pohľad na to, čo je odolnosť. „Odolný je ten, ktorý všetko zvláda? Nie, odolnosť znamená aj hovoriť o svojich problémoch a odhaliť svoju zraniteľnosť. Odolnosť má rôzne odtiene.“

Kuračka hovorí, že výborným príkladom je švajčiarsky tenista Roger Federer. „Vie veľmi efektívne oddeliť profesionálny život od osobného. Keď je na kurte, robí všetko pre tenis, ale len čo z neho odíde, kašle na šport. Trávi čas s rodinou a užíva si to bez ohľadu na to, či vyhral, alebo prehral.“

Športovú verejnosť svojou chuťou víťaziť, zlepšovať sa a získavať trofeje ohuruje aj 36-ročný Cristiano Ronaldo. Pačesová si však netrúfa povedať, či ide o osobnosť s výnimočným mentálnym nastavením. “V každom prípade má zjavne správne nastavené ciele a dobrú frustračnú toleranciu. Keď sa športovcovi darí, je jednoduchšie byť motivovaný.”

Kuračka preto vždy odporúča svojim klientom, aby študovali na vysokej škole, aj keď sa toho niektorí boja. „Paradoxne keď s tým začnú, zlepší sa ich výkon aj prežívanie v danom športe,“ vysvetľuje.

Média patria k športu

Poskytovanie rozhovorov médiám je podľa Pačesovej bežnou súčasťou života športovca, aj keď niektorí novinári vyhľadávajú senzácie.

„Médiá majú obrovskú moc a dokážu upozorňovať na mentálne zdravie športovcov. Sú športovci, ktorí majú strach z vystupovania pred novinármi, ale je to vec, na ktorej vieme pracovať.“

Môže sa stať, že novinár položí otázku, ktorá športovca zasiahne. Športovec by však mal byť mentálne odolný. „Ak sa to nedeje, musí na sebe začať pracovať. Vystupovanie pred kamerami je bežnou súčasťou spolupráce so športovými psychológmi, upozorňuje.

S Petrou Pačesovou súhlasí aj Peter Kuračka. „Som presvedčený, že médiá patria k športu. Každý športovec na vrcholovej úrovni, ktorý športuje a chce mať výsledky, sa potrebuje vyrovnať aj s touto stránkou. Je to súčasťou ich profesie.“

Na druhej strane je to jeden z faktorov, ktorý na športovcov zvyšuje tlak. „Nepovedal by som však, že tu ide len o novinárov, ale predovšetkým o sociálne siete, ktoré tlak zvyšujú niekoľkonásobne viac,“ hovorí Kuračka.

„Či už sú úspešní, alebo nie, športovci sú vystavení kritickým a niekedy dokonca agresívnym prejavom. Často sa s tým stretávam aj u mimoriadne úspešných športovcov, pre ktorých je nesmierne ťažké vyrovnať sa s komentármi na sociálnych sieťach.“

Majú však niektorí psychologickú výhodu oproti iným? Pačesová si nemyslí, že „dokonalá“ povaha existuje.

„Povaha nie je meradlom úspechu, je ním spôsob, ako pracuje na svojich nedostatkoch. Odborník musí vedieť pracovať s tým, čo má k dispozícii. Medzi klientmi máme rôzne povahy – introvertov aj extrovertov a zabávačov, ktorí si užívajú mediálnu pozornosť. Ale všetci dokážu víťaziť.“