O tancoch na hroboch našich mŕtvych

Legendy, mýty, symboly a rituály od nepamäti slúžia na posilnenie kolektívnej súdržnosti a identity. V totalitných režimoch masovejšie a jednomyseľnejšie ako v liberálnych demokraciách. Tam sa v mase účastníkov a niekedy aj na tribúnach dejú veci. Rôzne „tance“ nad hrobmi mŕtvych sú takmer kultúrnou konštantou v čase, keď hovoríme o postfaktoch a aj o postpravde. Zažili sme a zažívame to pri výročiach, spomienkových akciách, krízových situáciách a podobne. Moja osobná skúsenosť je stará niekoľko rokov. Začala sa pri príležitosti výročia novembra 1989 a neskončila sa.

Naša civilizácia čelí paradoxnému javu: kritickému poklesu sociálnej súdržnosti, poklesu dôvery v inštitúcie, v ich lídrov a napokon aj v liberálnu demokraciu ako systém. Dôsledkom je radikalizácia a nárast extrémov vo verejnom priestore. Zdá sa, že riešenie je v nedohľadne. „Obyčajný“ človek si myslí: „Nedôvera v politikov a mocných tohto sveta je oprávnená. Nikdy sa nestarali o nič iné ako o rozmnoženie svojho vplyvu a bohatstva.“ Žiadna novinka, takto väčšina ľudí vždy vnímala moc a mocných. Existujú dôvody na zmenu tohto postoja v demokracii?

Ak chceme hovoriť o sociálnej súdržnosti mimo biologickej evolučnej paradigmy a inšpirovať sa koncepciami jungo