Denník N

Vadovičovej po narodení dávali deň života: Po prvej medaile ma ľudia nebrali už len ako dievčatko na vozíku

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

„Keď som bola malá, invalidné vozíky pre deti však neboli dostupné ako teraz. Mala som detskú káričku a bola som odkázaná na to, kam ma kto odtlačí,“ spomína Veronika Vadovičová na detstvo.

Rodičia ju však nedali do špeciálneho ústavu, aj keď im za to štát zobral rodinné prídavky. „Na základnej škole som bola obľúbenkyňou kolektívu vďaka našej pani učiteľke,“ hovorí a v rozhovore dodáva, čo deťom povedať, keď sa spýtajú, prečo je teta na vozíku.

Šesťnásobná paralympijská medailistka sama chodí po školách, kde už inšpirovala deti, ktoré sa tiež dostali na paralympiádu. Vadovičová sa z tej ostatnej v Tokiu vrátila so zlatou medailou z disciplíny R6 mix.

V rozhovore rozpráva:

  • ako jej pomohla integrovaná stredná škola,
  • aké sú riziká, keď má dieťa na klasickej škole asistenta, či
  • ako na svojej prvej paralympiáde skončila predposledná.

Narodili ste sa s rázštepom chrbtice a lekári vám dávali maximálne deň života. Myslíte na to niekedy?

Už ani veľmi nie. Keď som sa narodila, bolo bežné, že deti s mojou diagnózou zomierali. Medicína sa však posunula. Hneď ma operovali a čakali, či prežijem, našťastie to vyšlo. Potom však lekári hovorili, že nebudem chodiť ani sedieť, no našťastie im predpovede nevyšli. Dokonca dokážem aj chodiť, doma vozík nepoužívam, mám ho len na dlhšie vzdialenosti a je pre mňa pomôckou.

Ako sa žije s pocitom, keď prognózy hovorili, že tu nebudete? 

Pre nás ľudí s hendikepom je život vždy výzva a plný prekonávania prekážok. Problémom je napríklad len jeden schod. Tí, ktorí máme hendikep odmalička, však iný život nepoznáme a berieme to trošku inak ako tí, ktorým sa stal úraz počas života.

Ako si spomínate na základnú školu?

Keď som na ňu mala ísť, mojim rodičom povedali, že musím ísť do špeciálneho ústavu. Rodičia to odmietli, tak im zobrali rodinné prídavky. Potom sa dohodli so základnou školou v našej dedine, že to so mnou vyskúšajú a krásne to fungovalo. Chodila som so zdravými deťmi.

Je toto cesta, že dieťa je integrované medzi „zdravými“?

Áno. Jediný rozdiel medzi mnou a spolužiakmi bol, že som mala špeciálnu stoličku s operadlami a že som nechodila na telesnú výchovu. Práve tá stolička sa však stala akýmsi mostíkom medzi mnou a spolužiakmi, oni chceli sedieť na mojej, ja na ich stoličke. Ak sme mohli, tak sme si ich vymenili. Navyše, mali sme super pani učiteľku, ktorá spolužiakom vedela vysvetliť, o čo v mojej situácii ide. Bola som obľúbená a zapadla som do kolektívu. Išlo však o malú školu, v ktorej neboli schody.

Momentálne je integrácia veľmi populárna, no na veľkých školách je často problém, že deti majú problém chodiť z triedy do triedy. Na ten účel je tam s nimi asistent, ktorý však vytvára bariéru medzi nimi a spolužiakmi. A tým pádom je žiak možno viac segregovaný, ako by bol v škole, kde je viac detí so znevýhodnením, alebo tam, kde sú priestory prispôsobené [a kde netreba asistenta]. Preto integrácia nie je vždy vhodná.

Vy ste na integrovanú školu chodili…

Na strednú školu som chodila v Bratislave na Mokrohájsku, a bola integrovaná, no opačne. Deti so znevýhodnením boli majorita a k nám dali zdravých. Bolo to super, nevnímali sme tam žiadne bariéry a všetci sme spolu dokázali fungovať. Bola to výborná príprava do života, moji spolužiaci dokážu žiť pekne samostatne.

Niekedy je dobrá úplná integrácia, inokedy je zas dobré mať upravené podmienky. V lietadle z Tokia som sa stretla s mojou bývalou učiteľkou z vysokej školy z Olomouca. Hovorila, že v zahraničí sú v bežných školách vytvorené podmienky pre znevýhodnené deti alebo je pre ne vyčlenená celá trieda. Všetky deti majú rovnaké podmienky. Lebo zas nie je dobré, keď znevýhodnené dieťa počas telesnej výchovy sedí v kúte. To nie je úplná integrácia. Ani keď ho musia nosiť asistenti z triedy do triedy. Ak je viac v kontakte s asistentom ako so spolužiakmi, môže to byť skôr na škodu.

Spomínali ste, že vaša učiteľka na základnej škole vašim spolužiakom pekne vysvetlila vašu situáciu. Čo im povedala?

Škoda, že si to nepamätám presne. Môžem však povedať, ako to vidím teraz: deti sú zvedavé a často sa rodičov pýtajú, prečo je teta na vozíku. Odporúčam

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rozhovory

Športové podcasty Denníka N

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie