Príbeh jednej školy, ktorá bývala aj nacistickým táborom

Autor spolupracuje s Nadáciou Milana Šimečku

Venované Rolande a ostatným deťom

Nad návštevou malého koncentračného tábora v Mosbachu som uvažoval už dávnejšie. Spomenul som to Jonathanovi, môjmu kolegovi z práce, a on mi povedal, že sa tam zhodou okolností o pár dní chystá a môže ma zobrať so sebou. Mal v pláne vyzdvihnúť pani Ritu, ktorá pricestovala z Würzburgu, a ísť sa s ňou postarať o hroby na cintoríne v Mosbachu, kde sú pochovaní jej príbuzní. Pani Rita prežila holokaust a napriek svojmu vysokému veku sa až do vypuknutia pandémie aktívne zúčastňovala stretnutí a workshopov s mladými ľuďmi.

Narodila sa v roku 1943 a pochádza z rodiny nemeckých Sintov. Jej mama, rovnako ako mnohé rómske ženy, mala podstúpiť nútenú sterilizáciu. Keďže bola tehotná, čakal ju nútený potrat. Avšak pri prehliadke vysvitlo, že čaká jednovaječné dvojčatá. Krátko po pôrode jej obidve dievčatká, Ritu a Rolandu, zobrali. Zaradili ich do programu lekárskych pokusov na dvojčatách, ktoré viedol riaditeľ psychiatrickej nemocnice vo Würzburgu Werner Heyde. Rolanda zomrela po pokusoch, pri ktorých jej lekári aplikovali farbivo do očí s cieľom zmeniť ich farbu. Pani Rita pokusy prežila, no odniesla si doživotné zdravotné následky.

Jej príbeh som poznal už dávnejšie a bol som rád, že sa môžeme zoznámiť osobne. Ako opísať pocit, keď sa človek díva do očí, ktoré prežili nacistické lekárske pokusy? Neviem, čo som čakal. A i tak, jediné, čo som v nich nachádzal, bola neuveriteľná iskra života. Jej britký humor bol chytľavý a človek sa napokon jej žartom poddal. Plávať proti tomuto prúdu nemalo zmyslel.

Po chvíli sme sa rozlúčili, Jonathan a pani Rita zamierili na cintorín postarať sa o hroby príbuzných a ja som zostal v múzeu. Starajú sa oň dobrovoľníci a zvyčajne je pre verejnosť otvorené len cez víkend. No už predtým mi Jon povedal, že pani riaditeľka je ochotná prísť a bude mi môcť venovať dve hodiny.

Po krátkom úvode sme zamierili do budovy expozície, ktorá stojí za školou. Jednoduchá stavba s dreveným rebrovaním po obvode. Zišli sme dolu na prízemie a zastali pred veľkou nástennou mapou s tábormi roztrúsenými po Európe. Bavili sme sa o malých satelitných táboroch a ich úlohe v našej pamäti. Posledné výskumy prinášajú informácie o vyše 42-tisíc pracovných a internačných táboroch. Exterminačné tábory sú dôkazom zvráteného teroru a vražednosti nacistického režimu. Enormné množstvo pracovných a satelitných táborov zase poukazuje na jeho systémovosť a premyslenosť.

Koncentračný tábor Neckarelz-Mosbach spadal pod velenie hlavného tábora v Natzweiler-Struthof neďaleko Štrasburgu. Bol jedným z mnohých, ktorými bolo údolie Neckaru doslova posiate.

Vznikol na jar 1944, keď sa zbrojný priemysel na západnom brehu Rýna čoraz častejšie stával terčom náletov spojeneckých bombardérov. Nacisti v rámci tajného projektu Goldfisch presunuli dôležitú výrobu do baní pôvodne určených na ťažbu sadrovca. V útrobách okolitých kopcov vznikli montážne linky na výrobu leteckých motorov Daimler-Benz. Samotnú výrobu motorov zabezpečovali zamestnanci. Väzňov využívali na stavebné práce. Boli len ďalšou položkou na zozname stavebného materiálu. Ak sa vyčerpala, jednoducho ju doplnili ďalšími transportmi, predovšetkým z Dachau a Sachsenhausenu.

Ako tábor slúžila budova miestnej školy, ktorú prerobili na väzenie. Človek, ktorý by o tábore v Mosbachu nevedel, by dnes zrejme okolo nej prešiel bez povšimnutia. Nie sú tam žiadne ploty s ostnatým drôtom ani staré baraky. Nič, čo zvyčajne vyvolá v našej predstave označenie koncentračný tábor. Nič, čo by pripomínalo obrázky zo Sobiboru alebo Buchenwaldu. Vtedy ju obohnali ostatným drôtom a triedy sa zmenili na väzenské cely. V prvom transporte bolo aj 17 väzňov z Československa.