Natália Žáková
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.
Krátko popoludní len pár dní po otvorení nového školského je terasa takmer prázdna. O hodinu sú však všetky stoly obsadené napriek tomu, že hlavná turistická sezóna sa skončila.
Andrej a Zuzana Šramkovci tu v lete minulého roka otvorili kaviareň, ktorá ťaží zo svojej polohy, z vizuálneho stvárnenia aj z ponuky. Veľa podnikov s výberovou kávou v jej okolí nenájdete.
Depo Café ponúka výhľad na populárny Chmarošský viadukt, jednu z najfotografovanejších technických pamiatok u nás, a v jeho tesnej blízkosti sa nachádzajú aj dve ďalšie železničné diela Telgártsky viadukt a tunel, spoločne nazývané Telgártska slučka.
„Som Telgárťan, okolo viaduktu sme chodili celý život, bol to pre nás most. Veľa však spravili sociálne siete, ľudia sa tu začali viac fotiť a fotky zdieľať. Všimli sme si, že áut tu stojí stále viac, ľudia si však viadukt len rýchlo odfotili a odchádzali preč. Mnohí nevedeli, že len o kúsok ďalej sa nachádza ďalší viadukt aj originálny tunel. Dovolím si povedať, že trasa Červená Skala – Margecany, na ktorej sa tieto pamiatky nachádzajú, je najkrajšia na Slovensku,“ hovorí Šramko, ktorý sa spolu s manželkou vrátil z Bratislavy a dnes žijú v tridsať kilometrov vzdialenom Poprade.
Nápad v čase korony
Mladí manželia spomínajú, ako mali počas prvej vlny pandémie odrazu viac času. Predtým zvykli žiť aktívne a veľa cestovať, koronavírus ich tempo spomalil. „Zuzka hovorila o tom, že pri viadukte by sme mohli otvoriť kaviareň, no v rámci rodiny sme najprv úplne neverili tomu, že sa v Telgárte uživí,“ spomína Šramko na prvé debaty.
Podnikanie nie je Šramkovcom cudzie, širšia rodina len pár desiatok metrov od kaviarne roky prevádzkuje lyžiarske stredisko, ubytovanie aj kolibu a v oblasti je najväčším zamestnávateľom.
„Spočiatku som vôbec nemala predstavu, že kaviareň má byť vo vagóne. Chcela som podnik pre ľudí, ktorí sa zastavia pri viadukte. Koliba je mimo sezóny zatvorená, ľudia preto odchádzali preč,“ približuje Šramková.
Jej manžel jedného dňa na internete objavil, ako v Česku využívajú staré železničné vozne na ubytovanie, a chcel niečo podobné spraviť u nás, ona však v prerobenom starom vagóne videla ideálny priestor na kaviareň. Vtedy si povedali, že to dáva vzhľadom na blízkosť železničných pamiatok zmysel a svojím zámerom nakoniec nadchli aj zvyšok rodiny.
„Mali sme šťastie v tom, že kaviareň mohla vzniknúť na našom pozemku a stojí za nami rodinná firma, najmä môj otec, ktorý je otvorený nápadom. Mohli sme sa oprieť o to, že keď si niečo vymyslíme, pôjdeme do toho všetci,“ hovorí majiteľ.
Ako ožíva starý vagón
Ešte predtým, ako zohnali vagón, Šramková presne vedela, ako bude po úpravách vyzerať. Venuje sa interiérovému dizajnu, a preto bola táto časť najmä v jej réžii. „Vedeli sme, že to chceme koncipovať do tridsiatych rokov, keď sa stavali viadukty aj celá trať a vo vnútri budú staré fotografie, ktoré návštevníkom priblížia tú dobu.“
Hoci idea bola na svete, ukázalo sa, že s vagónom to nebude až také jednoduché. „Podarilo sa nám to len s veľkou dávkou šťastia. Na prvý pohľad ani nevyzeral ako vagón, skôr ako maringotka. Bol drevený, čo sme nečakali, mysleli sme si, že všetko bude plechové. Našli sme ho na železnici neďaleko Dobšinskej ľadovej jaskyne, čo je blízko. Patril mostárom, ktorí ho využívali ako ubytovanie,“ spomína Šramko.
Oveľa problémovejšie však nakoniec bolo nájsť vhodný podvozok, ktorý hľadali aj mimo Slovenska, nakoniec uspeli v Poprade. Koľajnice potom zohnali cez známeho, ktorý ich mal nevyužité v neďalekej hale.
Štrnásťmetrový vagón priviezli na pozemok v máji a pustili sa do jeho obnovy. „Chceli sme, aby mal historické aj moderné prvky, aby nepôsobil gýčovo a celé to bolo jednoduché a praktické,“ vysvetľuje Šramková. Práce uľahčilo aj to, že vlastnia stavebnú firmu, no už v tom čase narážali na problém dostať sa k niektorým materiálom.
Celkový charakter podčiarkli aj historické artefakty so železničiarskou tematikou vrátane pragotronu, teda tabule príchodov, či pôvodného železničného nápisu Švermovo, čo bol názov obce Telgárt v rokoch 1948 až 1990. Návštevníci kaviareň pre jej interiér často prirovnávajú k známemu Orient Expressu, ktorý kedysi spájal západnú Európu s Balkánom, vytvoriť pocit luxusu však nebolo cieľom, dôležité bolo, aby kaviareň zapadla do prostredia.
Stovky ľudí denne
Depo Café otvorili v polovici júla minulého roka, a hoci nepodcenili silu marketingu, záujem, ktorý sa dostavil, ich prekvapil. „Dúfali sme, že ak to urobíme poriadne a zaujímavo, ľudia si sem nájdu cestu. Nečakali sme, že bude nasledovať toto.“
Pod „toto“ myslí Šramko stovky ľudí, ktorí kaviareň denne navštevujú, fotia si ju a svoje fotky zdieľajú na Instagrame, vďaka čomu priťahuje zelený vagón pri slovenskej Route 66 ďalších.
K úspešnému prvému letu pomohlo podľa majiteľov určite aj to, že ho ľudia trávili doma na Slovensku. „V Telgárte sme nikdy veľmi nemali zahraničnú klientelu, sme závislí od Slovákov a vychádza nám to,“ hovorí Šramko.
Keď sa potom protipandemické opatrenia sprísnili, fungovali cez výdajné okienko. Nahovorili si aj vlastné hlásenia o pripravených objednávkach, ktoré pripomínajú tie zo železničných staníc.
Hoci o tom na začiatku neuvažovali, z kaviarne sa stala celoročná prevádzka, na rozdiel od iných v rodinnom portfóliu, ktoré sa viažu na lyžiarsku, respektíve letnú sezónu. Zistili, že vagón nebol na zimu pripravený, pre nízke teploty im dokonca dva razy zamrzol kávovar – a tak ho odspodu zateplili a pridali ohrievače.
Postupne sa vykryštalizovala aj ponuka, aby si kaviareň príliš nekonkurovala s neďalekou kolibou. „Utriasli sme si to a dohodli sa, že tu nebudeme mať pivo,“ približuje Šramko.
Z Bratislavy do Telgártu a späť
Keď s kaviarňou začínali, mysleli si, že na 25 miest v interiéri a menšiu terasu im postačia dve čašníčky, túto sezónu však mali každý deň na mieste sedem zamestnancov. Kaviareň ešte pred začiatkom hlavnej sezóny rozšírili o terasu na železničiarskom „plošiňáku“ aj menšiu stavbu inšpirovanú starou staničkou, ktorá sa nachádza na trase Červená Skala – Margecany. V nej ponúkajú zmrzlinu aj kávu so sebou, aby čiastočne odbremenili hlavnú prevádzku.
„Druhý vagón sme nechceli, už by to stratilo svoje čaro. Radšej oželieme zisk, chceli sme zachovať atmosféru,” hovorí Šramko. Z rovnakého dôvodu nateraz terasy ani nezastrešili, hoci by sa vďaka tomu dali využívať aj počas daždivých dní.
Obrovský záujem spôsobil, že tento rok nezvládali všetkých zákazníkov obsluhovať, čo sa stretlo s negatívnymi reakciami. „Ľudia neboli ochotní čakať, neuvedomovali si, že sme limitovaní priestorom aj kávovarom. Mnohí boli rozčarovaní, že keď si sadli na trávu, neobslúžili sme ich,“ približuje Šramková.
Podľa majiteľov si okrem turistov kaviareň obľúbili aj miestni. Často sa stretávajú s tým, že ľudia k nim chodia z Bratislavy cielene iba „na otočku“ za šálkou dobrej kávy, ktorú majú od lokálneho dodávateľa. „Potom to väčšinou spoja aj s inými vecami, no turistika za kávou či jedlom je teraz moderná, čo je nám blízke,” hovorí majiteľka.
Keď chýbajú ľudia
Sú však dni, keď kaviareň zostane zatvorená. Podpisuje sa pod to nedostatok pracovnej sily, s ktorou má rodina problém aj v iných svojich zariadeniach. Naposledy tak zostali zatvorení deň po otvorení školského roka, keď študenti odišli na internáty.
„U nás to nie je tak, že dáme inzerát na Profesiu a ľudia prídu, ale doma si sadne rodinná rada a povieme si, kto z Telgártu sa vrátil zo zahraničia a mohol by u nás pracovať,” vraví Šramko.
V prípade kaviarne, do ktorej hľadali predovšetkým mladých ľudí so vzťahom ku káve, však pomohli najmä sociálne siete. „Prišlo asi 25-30 ľudí z celého Horehronia, brali sme ich zaradom a prevádzkarka ich potom všetko učila.” Z nich sa potom osvedčila asi tretina, nie všetci mali pracovné návyky.
Do budúcnosti preto uvažujú, ako celý proces zefektívniť, aby im ľudia nechýbali najmä počas vyťažených dní, keď napríklad po železnici jazdí historický vlak.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
