Pápežská cesta na križovatke

Autor je teológ a sociológ

„Táto doba nie je len epochou zmien, ale zmenou epochy,“ hovorieva pápež František. Práve v tomto čase civilizačných zmien, ktoré si vyžadujú aj ďalšiu z mnohých reforiem Cirkvi v dejinách kresťanstva, sa koná ďalšia návšteva pápeža na Slovensku.

Prvá návšteva, návšteva pápeža Jána Pavla II. v apríli 1990, mala úplne iný spoločensko-historický kontext. Bola to celonárodná slávnosť novozískanej náboženskej slobody, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou znovuzrodenia demokracie a právneho štátu. V Českej republike bola pápežská návšteva vyvrcholením, ale v istom zmysle aj záverom pozoruhodnej krátkej kapitoly českých náboženských dejín, v ktorej sa Katolícka cirkev v čase pádu komunizmu a zrodu novej demokracie tešila najväčším sympatiám verejnosti v celých moderných dejinách. No práve eufória, ktorú vyvolala pápežská návšteva, prebudila v určitej časti českej spoločnosti obavy, či katolíci nebudú v budúcnosti zohrávať priveľkú politickú úlohu.

K slovu sa opäť dostal starý český antiklerikalizmus, ktorý si povrchní pozorovatelia stále mýlia s ateizmom. V skutočnosti česká spoločnosť zďaleka nie je ateistická; za českým antiklerikalizmom sa skrýva široká škála javov – od agnosticizmu a „apateizmu“ (ľahostajnosti k náboženstvu) cez „náboženskú negramotnosť“ (nedostatok náboženského vzdelania), náboženský individualizmus a „necisizmus“ (viera vo „vlastného Boha“) až po sympatie k alternatívnym náboženstvám a spiritualitám.

Na rozdiel od prevažne poľnohospodárskych krajín, akými sú Slovensko a Poľsko, prešli české krajiny vlnou „mäkkej sekularizácie“ už na prelome 19. a 20. storočia v dôsledku industrializácie, urbanizácie a moderného vzdelávacieho systému. Až potom prišla vlna „tvrdej sekularizácie“ za komunistickej vlády, po ktorej nasledovala ďalšia vlna „mäkkej sekularizácie“ po integrácii do postmodernej západnej spoločnosti v takzvanom internetovom veku.

Slovensko a Poľsko až teraz strácajú kultúrnu a spoločenskú živnú pôdu tradičnej religiozity; zdá sa, že miestne cirkvi sa na tieto zmeny nepripravili a sú zaskočené alebo ich odmietajú uznať. Nemôžem zabudnúť na svoj dávny rozhovor so slovenským biskupom, z ktorého bolo zrejmé, že tento dobrý človek považuje sekularizáciu za čisto český fenomén a je pevne presvedčený, že toto semeno diabla nikdy neprekročí hranice Beskýd. Všíma si teraz, čo sa deje pod Tatrami?

Sekularizácia katolíckych krajín

Poľsko v súčasnosti prechádza najrýchlejšou a najradikálnejšou sekularizáciou spomedzi všetkých európskych krajín, čo do istej miery opakuje to, čo predtým postihlo krajiny, ktoré boli dlho považované za „katolícke“, ako sú napríklad Španielsko, Portugalsko, Írsko a ďalšie. Tento proces sa vždy začína odchodom inteligencie a mládeže z Cirkvi a potom sa rozšíri na celú spoločnosť. V súčasnosti len 18 percent Poliakov mladších ako 30 rokov považuje náboženstvo za dôležité pre svoj život.

Súčasný úpadok tradičného katolicizmu má viacero príčin – od spomínaných kultúrnych zmien až po politické problémy. Koalícia konzervatívnej časti poľskej hierarchie a kléru s nacionalisticko-populistickou vládou PiS poškodila Cirkev v Poľsku za krátky čas oveľa viac, ako dokázali komunisti so všetkými svojimi mocenskými prostriedkami za celé desaťročia. Našťastie má Poľsko niekoľko vzdelaných a osvietených biskupov, ktorí sa jasne dištancujú od nacionalisticko-konzervatívnych tendencií, ako je napríklad poľský prímas arcibiskup Polak alebo arcibiskup Rys, a existuje aj niekoľko významných intelektuálnych centier (Znak, Tygodnik Powszechny, Więź atď.), ktoré vzdelaným ľuďom a mládeži ukazujú inú, dôveryhodnejšiu tvár kresťanstva.

Okrem spojenectva s nacionalistami Cirkev sama prispela k procesu sekularizácie dvoma vecami: príliš sa spoliehala na automatizmus tradície a podcenila potrebu výchovy ku konverzii od „dedičstva otcov“ k hlbšej osobnej viere a nedokázala včas čeliť pandémii sexuálneho, psychologického a duchovného zneužívania zo strany duchovenstva.

V postkomunistických krajinách sa už dlho prejavuje škodlivá, ale márna snaha tieto javy zahmlievať a bagatelizovať a vydávať ich za obyčajné prejavy „skorumpovaného Západu“. Koniec tomuto sebaklamu má priniesť medzinárodná konferencia o zneužívaní v týchto krajinách, ktorá sa bude konať v druhej polovici septembra vo Varšave a na ktorej zaznie hlas pápeža a konkrétnych obetí.

Situácia v Katolíckej cirkvi sa nápadne podobá situácii tesne pred reformáciou. Tak ako vtedy škandály s predajom odpustkov (tiež dlho považované za okrajový jav) odhalili hlbšie problémy, vzťah medzi Cirkvou a mocou a vzťah medzi klérom a laikmi, tak je to dnes s dôsledkami škandálov so zneužívaním. Pápež František jasne pomenoval hlavnú príčinu týchto javov: klerikalizmus, zneužívanie autority. Boj proti klerikalizmu je jednou z hlavných úloh, ktoré si pápež František stanovil.

Zmeny čakajú aj slovenskú cirkev

Ak majú prorocké impulzy pápeža Františka vyviesť Cirkev zo súčasnej ťažkej krízy a priniesť potrebnú obnovu, miestne cirkvi – a najmä cirkvi v postkomunistických krajinách – potrebujú reformné osobnosti a živé duchovné centrá. Stiahnuť sa zo sveta do geta „paralelnej polis“, ako to odporúča na Slovensku populárna kniha odpadnutého katolíka Roda Drehera, znamená zradiť katolicitu Cirkvi a nastúpiť heretickú cestu do podoby nezdravej sekty.

Pápež František určite vie, do akej miery je slovenská cirkev postihnutá chorobou klerikalizmu. Na Slovensku si podávali dvere hlavní vodcovia klerikálnej opozície voči pápežovi Františkovi – kardináli Burke, Sarah, Müller a ďalší, a bývalý poradca prezidenta Trumpa (neskôr právom stíhaný) Steve Bannon tu videl úrodnú pôdu pre koalíciu konzervatívnych východoeurópskych biskupov proti pápežovi Františkovi a pre jeho plán univerzity, ktorá by pripravovala nacionalistických politikov na úlohu rozvracať Európsku úniu.

Situáciu v slovenskej katolíckej cirkvi pre mňa symbolizujú dve duchovné postavy. Nešťastnou tvárou slovenského katolicizmu je kňaz, ktorý má nesporné zásluhy v starostlivosti o bezdomovcov a mohol v tomto prostredí dozrieť do svätosti; žiaľ, zdá sa, že mu popularita stúpla do hlavy natoľko, že sa stal politickým hlásateľom agresívneho katolíckeho fundamentalizmu – do takej miery, že aj konferencia biskupov už bola nútená sa od neho dištancovať.

Arcibiskupa Bezáka, človeka, ktorý mal všetky predpoklady na náročnú úlohu budovania mostov medzi Cirkvou a slovenskou mládežou, inteligenciou a celou spoločnosťou, isté kruhy slovenskej Cirkvi a ich rímski spojenci umlčali a odstavili. „Prípad Bezák“ mnohým slovenským katolíkom, príslovečne verným Rímu a pápežovi, otvoril oči, že ani v Cirkvi nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Priznávam, že sa na slovenskú Cirkev pozerám do istej miery zvonka a možno sa mýlim, ale pozerám sa z pohľadu kňaza, ktorý má rád Slovensko, má na Slovensku čitateľov a poslucháčov a úprimne si želá, aby slovenská Cirkev z návštevy pápeža načerpala uzdravenie a silu pre zmeny, ktoré ju čakajú.

Návštevu pápeža na Slovensku – ale predovšetkým jej dôsledky, ktoré sa prejavia až po určitom čase – budem sledovať s veľkým záujmom. Určite bude dôležité, čo pápež povie slovenskej cirkvi a spoločnosti vo svojich kázňach a príhovoroch, ale aj to, čo povie v súkromí slovenským biskupom – a ako si to vezmú k srdcu. Dôležité bude, do akej miery slovenská spoločnosť prijme pápežovu návštevu nie ako šou pre médiá alebo rozšírenú verziu ľudovej púte, ale ako impulz na duchovnú obnovu a premenu.

Pápež pripravuje celú Cirkev na veľkú synodu o synodalite v roku 2024, vyzýva všetky miestne cirkvi – vrátane slovenskej a českej –, aby zapojili biskupov, kňazov a laikov rôzneho presvedčenia do synodálneho procesu spoločnej reflexie potrebných zmien ešte v tomto roku. Pápežovu návštevu na Slovensku treba vnímať v tomto kontexte.