Denník N

Ich muzikantské duše aj po 40 rokoch smrdia stále rovnakou láskou a vášňou

Foto - Martin Dobiaš
Foto – Martin Dobiaš

Pod pódiom skáču pankáči. Ruka s pivom nad hlavou sa trepe v rytme skladby a kvapky zlatého moku, už dávno bez peny, tancujú po hlavách spolutanečníkov.

Ich pohyby už nie sú ako kedysi. Trochu pomalšie, komótnejšie ako pred štyridsiatimi rokmi. Ale VIVAT CHVM znie stále rovnako nadšene a chrapľavo ako kedysi.

Foto – Martin Dobiaš

Trenčianska undergroundová kapela Chór vážskych muzikantov oslávila svojich 40 rokov na pódiách. Začínali ako gymnazisti v roku 1980. Mladí chalani, čo túžili hrať. A hrali. Všelikde a všelijako. Aj pod dohľadom tajných od polície, ktorí si zapisovali nejasné posolstvá neučesanej kapely. Asi ťažko sa im vysvetľovala metafora „osud fekálnych vozov ako poslanie ľudí, naplniť ich cieľ“ či objasniť, prečo v skladbe Mušia politika vykresľujú dôvody nesplnenia plánov päťročnice vozne Tatry Smíchov.

Ich prvý koncert bol základom známeho Gympelrocku v Trenčíne. CHVM sa stalo plodným podhubím, z ktorého postupne vyliezali muzikanti, čo sa uplatnili na slovenskej hudobnej scéne. Kapela Bez ladu a skladu bola takouto plodnicou vypudená do sveta a uchytila sa. Šírením tohto podhubia CHVM vznikli základy pre festival Pohoda v Trenčíne.

V podstate kamkoľvek sa pozrieme, či skôr, čokoľvek počúvame v rámci trenčianskej muziky, isto nejaké to vlákienko, jemnú spóru, objavíme, ktorá vedie k podhubiu CHVM. Presiakli všade. Stali sa živnou pôdou pre množstvo úspešných hudobných projektov, materskou kašičkou, na ktorej odrástli mladí muzikanti a neskôr aj ich deti. Toto ich plodné podhubie sa stalo základom ich nesmrteľnosti.

No, bohužiaľ, chlapci z CHVM nie sú nesmrteľní. Štyridsať rokov je veľká časť života. Boli spolu pri všetkom, čo sa im dialo. Pri dobrom aj zlom. Popritom stále hrali. Prichádzali, odchádzali. A hrali. Bojovali s chorobami a hrali. Ani smrť ich nezastavila. Keď pred rokom zomrel skvelý Julko Berith, mladý, krásny a nadaný človek, zakladajúci člen kapely, bolo to, akoby CHVM na okamih niekto zastavil v televízore. Pauza smrti.

Ale Julo alias JéBé s humorom jemu vlastným chytil ovládač od telky a chalanov zasa pustil. A oni hrali na jeho počesť, zaňho aj s ním, tak ako som ich ešte nikdy doteraz hrať nepočula. Julo dával totiž z druhej strany telky pozor, aby to zas niekde „neposrali.“ A v hlavnej časti ich skladby Peklo, ktorú mal tak rád a ktorej text napísala moja maličkosť, si struhol svoje gitarové sólo, tak ako vždy. Je to o tom, že niektorí ľudia sú si architektom vlastného pekla a dvere z neho si môžu otvoril len sami. Julo prežíval peklo ťažkej choroby a dvere z neho mu otvorila smrť. No jeho odkaz, že život sa má žiť, tu zostal. Julo vytesal svoju nesmrteľnosť do hudobného podhubia trenčianskej muziky.

Keď Mišo Kaščák spieval s kapelou na jeho počesť pesničku Blázon je kráľ, Julo stál s nimi na pódiu. Vždy tam bude. Rovnako ako ďalší zakladajúci člen kapely Ľuboš Dzúrik.

Ľuboš sedel na vozíku pod pódiom. Prikvačila ho tam ťažká diagnóza. Ako jeho fyzioterapeut viem, že veľmi ťažká. No celý čas spieval s kapelou všetky texty. Prsty mu mimovoľne hrali, akoby naozaj držal v ruke gitaru. Občas mu myklo kútikom, keď to chalani trochu „posrali“, ale iba dvakrát. Jeho pohľad objímal každého, kto bol v sále. Bez Ľuboša by tu totiž nebol nikto. On je ten, z ktorého sa odvíjajú všetky tie nitky a šíria podhubie trenčianskej muziky do sveta. Cenu Radiohead Awards 2021 za celoživotné zásluhy si plným právom zaslúžil.

Na okamih v sále trenčianskeho Piano klubu akoby zhasli svetlá. Keď sa znovu rozsvietili, pankáči ešte stále s pivom v ruke krstili hlavy iných pankáčov. No ich pohyby boli svieže a divoké. Na pódiu stáli mladí chalani. V čiernych oblekoch, úzkych kravatách, bielych ponožkách a tmavých okuliaroch. Práve hrali Kravský pôrod a JéBé ako vždy uletel vo svojom „guličkovom“ sóle. Blonďavá Ľubošova hlava sa skláňala nad basovou gitarou, aby lepšie počul celkový zvuk kapely na pódiu. Mireček už prešľapoval pred mikrofónom. A saxofonista Kokry, no ten ešte len zápasil s váhou saxofónu, ktorý zatiaľ prerástol len o pár centimetrov. To ešte nevie, že časom bude saxofón neoddeliteľnou súčasťou jeho duše a na pódiu sa spoja v taký celok, že zaplnia spoločnou silnou emóciou aj srdcia poslucháčov do poslednej škáročky.

Títo mladučkí chlapci ešte netušili, že o štyridsať rokov bude všetko inak. Vlastne, všetko nie. Tie ich muzikantské duše smrdia stále rovnakou láskou, vášňou aj nadšením ako vtedy. Tak aj dnes. A naveky CHVM. Amen.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie