Denník N

Vychovávateľ odobratých detí: Čo máte robiť, keď vám štvorročný chlapec povie, že mu chýba mama?

Juraj Pastorek. Foto N – Tomáš Hrivňák
Juraj Pastorek. Foto N – Tomáš Hrivňák

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.

Juraj Pastorek má 190 centimetrov a na pravej paži veľké tetovanie. Štyri roky pracuje ako vychovávateľ v jednom z centier pre deti a rodinu na Horehroní. Detaily o zariadení pre ochranu detí neuvádzame.

Pastorek v rozhovore vysvetľuje, ako sa zmenili niekdajšie detské domovy. Hovorí, že po odobratí dieťaťa z rodiny sa už málokedy vracia späť a zväčša nejde ani na adopciu, žije u nich do osemnástky. A spomína aj na prípad štyroch detí, ktoré chcela ich matka spáliť v peci.

Je to veľká škola, nájsť si cestu k človeku, ktorý bol vychovaný v hrozných podmienkach, hovorí vychovávateľ odobratých detí. „Prvý deň po zmene pol dňa spím a pol dňa si preberám svoje správanie – mal som vtedy zakričať, nemal som mu viac pomôcť, mal som mu to dovoliť? Sú to živé bytosti, deti a ja tvorím ich budúcnosť. Neviem si ani predstaviť väčšiu zodpovednosť.“

Ako vás volajú deti?

Ujo, alebo ujo Juraj. So staršími si zvyknem aj potykať, keď si rozumieme, a v podstate sa z nás stanú kamaráti.

Niektoré vám vykajú?

Áno, menšie mi vykajú. Nie je to pravidlo. Záleží na tom, ako blízko si ich k sebe pustíte. Niekto tvrdí, že si udrží odstup, keď mu deti vykajú, že je to viac formálne a malo by to pridať na rešpekte. Ja nemám problém s rešpektom, mám 130 kíl a 190 centimetrov.

Koľko detí máte na starosti?

Momentálne mám v skupine jedenásť detí. Sme cirkevný domov, pravidlá u nás sú prísnejšie oproti štátnym detským domovom.

Na Slovensku už nemáme detské domovy, ako to bolo kedysi, veľa sa v nich zmenilo – nielen to, že sú to už centrá pre deti a rodinu. Ako to tam dnes vyzerá?

U nás v domove je riaditeľka, sociálne pracovníčky, ktoré vybavujú hlavnú agendu, komunikujú s rodičmi a so súdmi, riešia rôzne povolenia a oznámenia. Potom sme my štyria vychovávatelia, na zmene sme dvaja.

Centrum pre deti a rodinu je zariadenie rodinného typu, takže v podstate robím všetky práce ako v rodine bežne doma. Cez zimu vstanem o trištvrte na šesť ráno, idem zakúriť, pripravím raňajky a navarím čaj. Deti sa zobudia a chystajú sa do školy a do škôlky, pomáham im s obliekaním, ustelieme postele, dohliadnem na rannú hygienu. Odprevadím ich na cestu, staršie deti idú autobusom, mladšie rozvezieme autami. Vrátim sa naspäť do zariadenia, často je niekto chorý, alebo pre iný dôvod nemôže ísť do školy, tak som s nimi aj počas dňa. Navarím obed, dám oprať, ožehlím, upratujem. Máme pevný režim, napríklad každú prvú stredu v mesiaci umývame chladničku, v poslednú sobotu v mesiaci umývame sklad alebo práčovňu. Od šiestej ráno do desiatej večer sa nezastavím. Ak si stihnem vypiť teplú kávu, tak mám šťastie.

Jedenásť detí býva v jednom dome?

Áno, v jednom dome. Naša budova je bývalá fara, je to veľká budova. Dole je kuchyňa, práčovňa, jedáleň. Na poschodí sú detské izby, v jednej bývajú maximálne tri deti. Je tam aj obývačka, vyzerá to ako v bežnom dome. V zmene sme dvaja vychovávatelia, do práce idem na štyri alebo päť dní, celý deň tam pracujem. Keď nemám nočnú pohotovosť, tak môžem ísť domov, ale niekedy tam prespím, lebo končím okolo desiatej.

Čo je nočná pohotovosť?

Keď sa dieťa v noci zobudí, idem k nemu. Spolupracujeme aj s profesionálnymi rodičmi, ktorí majú u seba doma najmenšie deti. Keď ide profesionálny rodič na dovolenku, prídu k nám aj najmenšie deti, ktoré ešte majú plienky.

Zásadná zmena je, že deti už nie sú vo veľkých skupinách v detských domovoch. Vy ste však stále ako vychovávatelia s pomerne veľkou skupinou, no nie ste tam ako ich rodičia.

Nie a to ani nikdy nebudeme. Prvé pravidlo je, že dieťa patrí do rodiny. Keď v nej nie je, nenahradíte mu ju. Viete sa skamarátiť, môžete spolu dobre vychádzať. Keď k nám príde dieťa ako trojročné, svojich rodičov v podstate veľmi nepoznalo. Keď sa dieťaťu nepošťastí a nikto si ho neosvojí, tak ostane u nás. Keď sa mu potom znovu rodič ozve vo veku dvanásť-trinásť rokov, stále tam cítiť rodinnú väzbu – akoby tú mamu dieťa poznalo po celý život.

V akom veku k vám prídu deti?

To je rôzne. Keď príde v rodine problém. Desaťročné a aj ročné.

Sú to deti odobraté rodičom?

Áno, u nás sú deti, ktoré mali nevyhovujúce podmienky pre svoj rast a vývoj. Napríklad naposledy prišli štyria súrodenci z južného Slovenska, mama ich chcela hodiť do pece a spáliť. Prišli podchladení, samozrejme, špinaví, žili v nejakej drevenej chajde.

Keď k nám prídu nové deti, prvé dva-tri mesiace sú najťažšie. Deti často nevedia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Brezne

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie