Denník N

Výhoda, ty!

Leylah Fernandezová z Kanady a Emma Raducanuová z Británie po finále US Open. Foto – TASR/AP
Leylah Fernandezová z Kanady a Emma Raducanuová z Británie po finále US Open. Foto – TASR/AP

Diváci v New Yorku v ženskom finále US Open fandili takým istým, ako sú oni sami – nádhernému mixu národov, rás, rôznych farieb pokožky.

Autor je režisér

Tak to bola udalosť, na ktorú sa dlho nezabudne. US Open 2021. Tenisový kurt vo Flushing Meadows v N. Y. plný ľudí tešiacich sa zo špičkového tenisu, navyše po dlhom covidovom pôste, umocnený dátumom 11. september. Traumatický dátum teroristického útoku sa zmenil na spontánnu oslavu tenisu a života. Všetci chceli, aby bol svet taký ako predtým, pred útokom aj pred covidom.

Lenže nič nie je ako predtým. Ani finále ženského tenisu, do ktorého energicky vtrhli dve tínedžerky – Emma Raducanu z Británie a Leylah Fernandez z Kanady. Všetci, iba ak nemávali britským Union Jackom alebo kanadským javorovým listom, držali palce obom. Zástavy boli len symbolickým identifikačným kódom, lebo ten dnešný je viac ovplyvnený dizajnom globálneho loga. Jedna rukou nakreslená zalomená čiara, akú za číslom odfajkol účtovník alebo muž nakupujúci v obchode podľa ženinho zoznamu potravinových komodít.

Svet môže byť plný sociálnych, klimatických a náboženských problémov – tie vždy boli a zrejme aj dlho budú –, ale spodný vitálny prúd teplého Golfského prúdu ohreje chlad. A komu držali palce diváci tenisového ženského finále? Takým istým, ako je samo publikum v New Yorku, nádherný mix národov, rás, rôznych farieb pokožky. Obe finalistky majú pôvod pestrý ako brazílsky prales, a tak publikum spravodlivo aplauduje obom, strhujúcej kvalite hry a predovšetkým novým hviezdam na tenisovom nebi.

Starí otcovia európskeho rasizmu, gróf Gobineau a Houston Steward Chamberlain (jeho svokor komponoval nordické gýče ako Prsteň Nibelungov a pod.), sa obracajú v hrobe.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie